Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vtedy za krízy

.redakcia .časopis .téma

Koniec roka 2008. Finančná kríza, ktorá sa začala v USA, dolieha aj na Slovensko – niektoré firmy hlásia prepúšťanie, keďže dopyt po ich výrobkoch klesá, úchvatné percentá rastu HDP sú minulosťou. Strih, rok 1931. Na Čechov a Slovákov dopadla plnou silou hospodárska kríza, ktorá prišla z USA. Naši vtedajší politici ohlasujú koniec voľného trhu a masívne zásahy štátu do ekonomiky. Déjà vu?

Koniec roka 2008. Finančná kríza, ktorá sa začala v USA, dolieha aj na Slovensko – niektoré firmy hlásia prepúšťanie, keďže dopyt po ich výrobkoch klesá, úchvatné percentá rastu HDP sú minulosťou. Strih, rok 1931. Na Čechov a Slovákov dopadla plnou silou hospodárska kríza, ktorá prišla z USA. Naši vtedajší politici ohlasujú koniec voľného trhu a masívne zásahy štátu do ekonomiky. Déjà vu?


„S plnou vážnosťou chcem povedať, že čelíme dôsledkom celosvetovej finančnej a hospodárskej krízy, ktorá svojím rozsahom už prekonala aj hospodársku krízu z tridsiatych rokov minulého storočia,“ povedal pred mesiacom v Národnej rade premiér Robert Fico. Premiérova záľuba v šírení poplašných správ je dostatočne známa, ale týmto výrokom prekonal aj seba. Keby mal pravdu, Slovákov by v najbližších rokoch čakali desivé roky. Výrazné obmedzenie výroby, návrat na ekonomickú úroveň spred roka 1989, 25 percent nezamestnaných, žobračenky. A čo by premiéra zamrzelo asi najviac, znamenalo by to veľké rozpočtové škrty a koniec vianočných príspevkov a iných sociálnych darov.

.zúfalý ľud
„Bolo by treba priať čitateľom šťastný a veselý Nový rok. Nečiníme tak, lebo máme dojem, že nový rok nebude šťastný ani veselý, ba bude ťažký. (…) Už ani minulý rok nebol dobrý, nepadáme teda z neba do pekla. Mali sme hojnosť príležitostí zvykať si na biedu, ktorá nás v hospodárskom I finančnom smere stihla,“ napísal v roku 1932 v novoročnom úvodníku Slovenský denník, blízky Hodžovým agrárnikom. Denník písal o katastrofálnej neúrode, ktorá uvrhla väčšinu obyvateľstva Slovenska na pokraj zúfalstva. „Nikde v celom štáte sa nevedie na majetky roľníkov toľko exekúcií ako na Slovensku. Nikde v celom štáte nepredáva roľník koňa za 50 rokov korún, len na Slovensku a Podkarpatskej Rusi.“ Ľudácky Slovák bol ešte emotívnejší: „Ľud je zúfalý, čo bude s ním, či snáď má skaly hrýzť? Vysťahovať sa nemôže, poľa nemá, náhradnej roboty je pramálo.“
Svetová hospodárska kríza dorazila do Československa s oneskorením – v roku 1931, teda meškala dva roky. Lenže Slovensko bolo špecifické v tom, že malo svoju vlastnú agrárnu krízu, a to už od roku 1928. Slovenské poľnohospodárstvo (až 60 percent pracovných síl pracovalo v tomto sektore), bolo teda v kríze už rok predtým, než krachla newyorská burza. Začalo sa to tým, že európsky plodinový trh zaplavil lacnejší trstinový cukor zo zámoria a o ten repný, ktorý sa pestoval aj na Slovensku, nebol záujem. Podobne sa znížil záujem o iné technické plodiny, ako sladový jačmeň či chmeľ, ktoré sa zo Slovenska vyvážali. Roľníci teda začali pestovať to, čo sa dalo predať doma – kukuricu či pšenicu. Týchto plodín bol zrazu nadbytok a výrazne klesli ich ceny. Štát zareagoval ochranárskym opatrením – obmedzil dovoz poľnohospodárskych produktov z Maďarska, načo Maďarsko znížilo dovoz dreva zo Slovenska. Na Slovensku začali krachovať piliarske závody, často jediný zdroj obživy v chudobných horských oblastiach. „Bude skutočne veľmi ťažko znovuzískať naše bývalé pozície. Mnohé možnosti sú už definitívne stratené,“ napísal o krachu piliarstva a drevárstva v roku 1935 časopis Politika. Začali krachovať aj drobné živnosti. Najviac upadali obchody s miešaným tovarom, so strižným tovarom, potravinami, konfekciou a obuvou, ale aj živnosti hostinské.
„A do toho prišla priemyselná kríza a úpadok kúpyschopnosti. Všetky odvetvia už boli krízové,“ pripomína historik Ľudovít Hallon. Medzi najviac postihnuté odvetvia patrilo hutníctvo. Tisovské železiarne zastavili prácu, prepúšťalo sa v Podbrezovej, problémy mali gemerské magnezitky. V menej ohrozených odvetviach, ako výroba celulózy, cementu, uhlia, soli, nastal pokles cien. „V českých krajinách bola kríza hlbšia, tam došlo k 40-percentnému poklesu výroby, u nás bol pokles asi 30 percent,“ hovorí historik Hallon.  „Ale dopad krízy bol u nás väčší, lebo keď vo veľkých českých mestách krachlo jedno odvetvie, fungovali tam iné, ale na Slovensku bol zväčša v celom regióne – okrem Bratislavy –  jeden veľký podnik a keď ten začal prepúšťať, znamenalo to vážny sociálny problém.“

Sociálna záchranná sieť bola na Slovensku oveľa slabšia. Jednak ešte neboli všade zriadené verejné sprostredkovateľne práce, ktoré by evidovali nezamestnaných a pracovné miesta. Navyše v ČSR fungoval systém, v ktorom podporu v nezamestnanosti dostával len robotník, ktorý si predtým platil dobrovoľné poistenie. Poistený však bol len ten, kto bol členom odborov šesť mesiacov predtým, než prišiel o prácu, a kto sa trikrát týždenne hlásil vo verejnej sprostredkovateľni práce. Nárok na podporu stratil ten, kto sa zapojil do štrajku alebo kto odmietol prácu v sprostredkovateľni. Aj pre tieto podmienky získalo podporu v nezamestnanosti len malé percento nezamestnaných.
Štát začal neúnosnú sociálnu situáciu riešiť dvoma akciami – mliečnou a stravovacou. V rámci mliečnej akcie dostávali deti nezamestnaných poukážky na pol litra mlieka denne. V zimných mesiacoch 1932 — 1933 bolo do mliečnej akcie zapojených asi 380-tisíc detí. Stravovacia akcia – známa aj ako „žobračenky“ znamenala prídel poukážok na stravu. Ale ani žobračenky nedostal každý, nedostávali ich napríklad sezónni robotníci. „Štátna stravovacia akcia sa na Slovensku stala prakticky hlavnou formou podpory pre celé obdobie tridsiatych rokov,“ uvádza historička Anna Falisová v knihe Slovensko v Československu.  Pripomína tiež, že podvyživených a oslabených ľudí ohrozovali v tom čase týfusové epidémie aj tuberkulóza. Zvýšila sa úmrtnosť dojčiat a v niektorých oblastiach sa rapídne rozšíril alkoholizmus.

.česi, Maďari a úradníci
Slovensko ovládla blbá nálada. Spolu s obviňovaním, že za biedu môžu iní. Ľudácky Slovák hľadal vinníkov v Čechoch a vyčítal „čechoslováckym veličinám“, že nevedeli uzavrieť s Maďarskom hospodársko-obchodnú zmluvu, ktorá by „Pohroniu a iným krajom bola veľmi osožná“. Naopak, Milan Hodža bol za zvyšovanie ciel s Maďarskom, aby mohol slovenský roľník v Čechách lepšie konkurovať maďarskému roľníkovi. „Maďari sa vo svojej duši už sami vzdávajú nádeje na integritu politickú, ale tým dôraznejšie usilujú o návrat integrity hospodárskej,“ písal Hodža 12 rokov po Trianone.
Veľkou témou bolo aj zneužívanie podpory v nezamestnanosti, ktorá bola už aj tak vyhradená len malej skupine obyvateľstva. V januári 1932 Slovenský denník informoval o zistení kontrolórov, že zo 7 269 ľudí, ktorí mali v Bratislave nárok na podporu, ju poberalo tisíc ľudí neprávom. Denník chcel zrejme pohladiť ukrivdenú slovenskú dušu a vypichol nasledovný príklad: „Iste je ťažko omluviteľné, keď si žiada podporu v nezamestnanosti syn majiteľa domu zo Židovskej ulice, ktorý má v dome 19 nájomníkov alebo trafikanti a cigáni, ktorí v noci hrajú po kaviarňach a vo dne robia nezamestnaných.“ Učitelia boli zas pobúrení, že ich vláda pripravila o mesačný trinásty plat, takzvaný vianočný prídavok. „Dievka v domácnosti dostáva väčší dar na Vianoce od svojho zamestnávateľa. Na tom sa však nikto nepozastaví. U úradníka to vidí každý a snáď v tom hľadá príčinu celej krízy,“ sťažoval sa jeden učiteľ v Slovenskom denníku.

.štrajky a komunistický nástup
Poľnohospodárski i priemyselní robotníci sa začali búriť, organizovali hladové pochody a štrajky. Využiť ich hnev sa snažila komunistická strana, ktorá si vytýčila heslo Ani muža zo závodu, ani halier zo mzdy. Komunisti vcelku úspešne využívali nespokojnosť a prezentovali sa ako vodcovia robotníckych štrajkov. Na jar 1932 Komunistická strana Československa hlásila 60 000 členov. Najznámejším protestom na Slovensku, ktorého sa komunisti propagandisticky zmocnili, bol štrajk poľnohospodárskych robotníkov v Košútoch. Zaujímavé je, že tam sa podarilo štrajkujúcim robotníkom samostatne dohodnúť si lepšie ohodnotenie za svoju prácu a keď už bola dohoda uzavretá, povolali komunisti do Košútov robotníkov z okolitých obcí, aby sa vzbúrili aj oni. Prišiel aj komunistický poslanec Štefan Major a ten ich poburoval proti policajným silám, ktoré sa sústredili v Košútoch. Prišlo k streľbe a zahynuli traja ľudia. Proti streľbe v Košútoch vznikol protest inteligencie, pod ktorý sa podpísali mnohí umelci, ako Jozef G. Tajovský, F. X. Šalda či Vladislav Vančura.
Slovenský denník taktiku komunistov ostro kritizoval: „Vedenie komunistov nestojí o spokojný pracujúci ľud, ale o rozoštvaného a nenávistného muža a ženu, postaveného v biede, nedostatku.“

.kolektivizmus a revolúcia
Hospodárska kríza ešte viac posunula celú intelektuálnu slovenskú obec doľava. V roku 1932 organizoval časopis Politika, za ktorým boli aj významní slovenskí národohospodári Peter Zaťko a Imrich Karvaš, zjazd mladej slovenskej generácie. Búrlivá atmosféra, neprajná k starším politikom, bola plná revolučných rečí. Za nový spoločenský poriadok horlili všetci. Akurát kým Imrich Karvaš nabádal, aby sa smerovalo k novému kolektivistickému režimu evolučnou cestou, Vladimír Clementis tvrdil, že nie je dôvod viac čakať a treba urobiť násilnú revolúciu. Podľa Clementisa kapitalizmus nedokáže odstrániť krízy, lebo ich podstata tkvie práve v systéme kapitalistickej spoločnosti. Východisko je jediné: socialistický spoločenský systém a sovietska ekonomická sústava. Clementis vyhlásil, že proletárska revolúcia je nutná, ale bude „posledným ničivým a násilným aktom v dejinách ľudstva“. Netreba sa vraj obávať, že v socializme bude naďalej ľudská povaha egoistická, lebo: „My veríme, že nový systém si vytvorí nových ľudí.“ Toľko Vladimír Clementis, ktorého plastiku nedávno odhalil na ministerstve zahraničných vecí premiér Robert Fico.
Veľká hospodárska kríza však od základov menila povahu politiky všade, v USA, v Európe I v Československu. Národohospodár Imrich Karvaš to čitateľom Slováka ozrejmil začiatkom roka 1931, keď to najhoršie Slovákov ešte len čakalo. Karvaš zdôraznil, že systematické zásahy štátu do hospodárstva boli najmä pred prvou svetovou vojnou ekonómom s výnimkou socialistických teórií celkom cudzie. Podľa Karvaša sa však zmenila doba: teoretici musia zmeniť zmýšľanie a „systematicky zasahovať do hospodárskeho života tak, aby čo najlepšie zaistil existenčné minimum každého občana. Tento názor vyplýva z poznatku, že neobmedzená voľná súťaž vedie nutne k vytvoreniu mohutných hospodárskych jednotiek, ktoré sú vedené snahou po zisku a akumulujú národný majetok, pričom veľká masa členov štátnej spoločnosti nemá zaistené ani existenčné minimum. Tento vývoj ohrozuje dnešný právny poriadok, ba priamo existenciu štátu.“ (Viac z Karvašových téz v texte Za kolektivistické zmýšľanie)
Aj Milan Hodža, ďalší z nekomunistických a na tú dobu umiernených politikov, v roku 1929, krátko po prepuknutí krízy v USA, povedal, že ekonomický liberalizmus sa prežil a treba ho nahradiť riadeným hospodárstvom. Neskôr ustavične zdôrazňoval, že kapitál treba postaviť do služieb výroby a výrobcov.
Štátny dirigizmus si v tomto čase užili najmä veľké banky. Dve najväčšie, Tratabanka a Slovenská banka, sa ešte nestihli s pomocou štátnych dlhopisov poriadne zotaviť z povojnovej hospodárskej krízy a prišiel ďalší veľký pád. „Krachovali podniky, ktoré mali banky pod sebou, takže dlžníci neboli schopní splácať dlhy. To všetko zvýraznilo problémy bánk. Pre najväčšie nacionálne banky bola tá kríza mimoriadne ťažká, ale neskrachovali,“ hovorí František Chudják z archívu NBS, ktorý sa zaoberá medzivojnovým bankovníctvom. „Slovenská banka prišla v roku 1931 o 40 percent vkladov, bol to vtedy na banky veľký nápor. Aby sa predišlo najhoršiemu, banky radšej zatajovali pred akcionármi skutočné straty.“ Podľa Chudjáka bol veľký rozdiel oproti 20. rokom v tom, že štát banky nielenže sanoval, ale aj aktívne zasahoval do ich podnikania. Zakázal im obchodovanie na burze, do správnych rád sanovaných bánk dosadzovali politici svojich ľudí. Najmä Hodža vycítil svoju veľkú chvíľu. Náš najväčší politik medzivojnovej éry sa celé 20. roky usiloval o zlúčenie Tatrabanky a Slovenskej banky. Jednak chcel vytvoriť silnú komerčnú banku schopnú konkurovať českým bankám (naša Tatrabanka bola v rámci Československa svojou veľkosťou až na 14. mieste) a túto banku podriadiť vplyvu agrárnikov. Keď predseda Slovenskej banky Vladimír Makovický žiadal Hodžu o pomoc pri sanácii svojej banky, Hodža sa potešil. Vláda so sanáciou súhlasila, ale žiadala fúzovanie oboch bánk. S tým však Makovický súhlasil iba pod podmienkou, že Tatrabanka, ktorú Hodža de facto ovládal, sa do jeho banky včlení ako skrachovaný subjekt. Lenže Hodža aj vláda chceli obe banky spojiť ako rovnocenné. A to Makovický jednoznačne odmietol. V roku 1935 sa stal Hodža predsedom vlády a na Makovického banku išiel zaútočiť bez zábran: na základe vládneho nariadenia, ktorým sa mala proti vôli Slovenskej banky vytvoriť jediná banka. Makovický, ktorý bol dlhoročným priateľom Hodžu, vtedy premiérovi napísal, že s podobnými praktikami voči jeho banke sa nestretol ani za Uhorska. „Milý Milane (…) neviem, či by som to nezaplatil vlastným zdravím,“ písal zdrvený Makovický. Až potom sa Hodža svoho cieľa vzdal. Makovického banka tak 30. rokmi prešla vlastnými silami — na rozdiel od Tatrabanky či Ľudovej banky v Ružomberku (jej zakladateľom bol Andrej Hlinka), ktoré boli čiastočne sanované štátom.
Ruka štátu dopadla aj na priemysel. Najmä podniky ľahkého priemyslu museli vytvárať kartely s pevnými cenami svojich výrobkov. Cieľom bolo zvyšovať hladinu cien v rôznych odvetviach – čo pomohlo najväčším podnikom k rentabilite, ublížilo to však najmä menším podnikom.
Veľkým vládnym zásahom do trhového mechanizmu bol vznik štátneho obilného monopolu. Od roku 1934 sa vnútorný aj zahraničný obchod s obilninami podrobili štátnej kontrole. Štát vykupoval a predával za pevne stanovené ceny, ktoré mali zaručiť roľníkom rentabilitu, a zaviedol aj reštriktívne opatrenia, aby znížil osevné plochy, chov ošípaných i výrobu mlieka. Štát určoval, ktoré plodiny sa majú pestovať a tie finančne zvýhodňoval. Na Slovensku to mala byť kukurica, ozimná repka, sója, slnečnica, ľan, paprika a tabak. Historik Hallon tvrdí: „Opatrenia v poľnohospodárstve pomohli.“
Obilný štátny monopol mal však veľa kritikov. Imrich Karvaš patril tiež skôr ku kritikom, pretože sa podľa neho nedosiahla najúčelnejšia podoba tohto štátneho zásahu: „Dnešná úprava vykazuje stále neúmerne výhodnú cenu pre pšenicu, čoho dôsledkom je rozšírenie plochy osevu.“ V časopise Politika, ktorý bol najmä tribúnou regionalistov, sa dokonca napísalo, že zavedenie obilného monopolu bolo rezom do zbližujúceho sa procesu česko-slovenského, lebo štátny monopolistický zákon „výsledok práce slovenského roľníka ocenil nižšie ako u roľníka českého“. Politika kritizovala, že tieto nevýhodné ceny pre Slovákov sa zdôvodňujú cenovými pomermi vo voľnom obchode. Toto zdôvodnenie však redakcia Politiky odmietla, pretože: „kým vo voľnom obchode odohráva sa cenotvorný proces na trhu pri pôsobení známych činiteľov, v monopole (i v obchodnom, akým je náš monopol obilný), rozhoduje o nej pravidelne štátna moc.“ Obilný monopol sa tak stal na Slovensku významným nástrojom protičeskej propagandy. Politika uzatvára svoju analýzu obilného monopolu tvrdením: „Horšiu zemedelskú politiku už sotva bolo možno robiť.“ A to písal časopis, ktorý nebol taký protivládny ako ľudácke či komunistické periodiká, naopak v jeho redakčnom kruhu boli aj agrárnici.
Druhým štátnym zásahom boli clá ochraňujúce vnútorný trh, tie presadzovali najmä silné české firmy orientované najmä na domáci trh. Takto v tom čase postupovala väčšina krajín, každý hral na vlastnú päsť a chránil svoje podniky. Lenže už v tom čase boli aj niektoré odvetvia na Slovensku orientované proexportne a na colné bariéry či licencie na vývoz tovaru doplatili. Na Slovensku sa to týkalo najmä sklárskeho a drevárskeho priemyslu, ktoré boli orientované na vývoz. V roku 1935 Politika o kolapse slovenského a podkarpatského drevárstva napísala: „Vláda proste musí zmeniť doterajšiu politiku. Hlavným úkolom obchodnepolitických vyjednávaní s Maďarskom musí byť zaistenie väčšieho odbytu dreva. Ale nesmieme robiť prekážky Maďarom u nás. V rovnakej miere musíme umožniť dovoz niektorých zemedelských artiklov z Maďarska k nám.“
Vláda potom zmenila taktiku a usilovala sa podporiť export. Dvakrát devalvovala menu, a v rámci proexportných opatrení odstraňovala colné bariéry. Postupne ekonómovia začali štátne zásahy kritizovať. Imrich Karvaš už v roku 1935 napísal, že štátne zásahy nedovoľujú „živšie podnikanie“ a volal po podpore podnikania a súkromnej iniciatívy. V oblasti štátnych zásahov už volá po všemožných predpokladoch „rentability podnikania“. 

.cnosti z núdze
Hospodárska kríza mala aj svoje bočné pozitívne efekty. Celé 20. roky sa plánovala výstavba infraštruktúry, ale činov bolo málo. „Kríza urýchlila tieto plány,“ hovorí historik Hallon. „Vytvorili sa fondy na výstavbu ciest, železníc, elektrární. Železnice sa prebudovali zo severo-južného smeru na východo-západný smer, čo pomohlo najmä východu a juhu Slovenska.“ V tom čase vznikla Vážska kaskáda, najväčšia vodná elektráreň v Československu. 
V 30. rokoch boli položené základy na zbrojársky priemysel. Hodža vymyslel projekt obilných skladísk, ktorý sa naplno zrealizoval počas krízy – roľníci už neboli nútení predávať plodiny hneď po žatve, ale mohli ich skladovať a predávať v čase výhodnejších cien. Pre lacnú pracovnú silu sa sem začal sťahovať český kapitál – práve v 30. rokoch vyrástli Baťove závody aj na Slovensku. V roku 1931 akciová spoločnosť kúpila malú továreň na úpravu kože v Bošanoch, o niekoľko rokov neskôr vyrástla pod Tatrami Slovenská viskózová továreň, ktorá dala meno budúcemu mestu Svit. Veľkým víťazom krízy, ktorá významne oslabila veľké komerčné banky, boli ústavy takzvaného ľudového peňažníctva, teda roľnícke pokladnice a komunálne sporiteľne. Ľudia sem presúvali svoje vklady a pokladnice so sporiteľňami sa veselo rozmnožovali. 
Slovenský denník v novoročnom úvodníku z roku 1932 vyzdvihol ešte jedno pozitívum krízy. „Raz v minulosti, už pred pár rokmi, na jednom slávnostnom veľkom bankete v Bratislave, jeden múdry, vážený občan a politický dejateľ povedal v prípitku prítomným vedúcim politikom a ministrom z mocných vládnucich strán aj toto: ‚Pánovia, v týchto požehnaných začiatkoch nášho štátneho života líška sa k vám spústa ľudí, i bažných nepoctivcov, ktorí vás i vaše strany prípadne aj hneď zradia, akonáhle nebudete mať z čoho rozdávať a poskytovať; preto pozor, lebo je dnes mnoho darebáctva v politike – a tú pravú, čistú politiku uvidíme len vtedy, keď bez úplaty a s čistým štítom každý bude stáť na svojom mieste!´ A tie časy už prišli. Sme rozhodne aspoň lepšie už poučení.“
Minimálne tento optimizmus môžeme našim predkom z ubolených  30. rokov závidieť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite