Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Univerzita je najlepšia voľba

.anton Vydra .časopis .rozhovor

Hovorí, že univerzity lavírujú medzi dvoma extrémami: buď sa nepublikuje vôbec, alebo sa texty množia bezhlavo. A tvrdí tiež, že akademici sa musia naučiť hovoriť jednoducho. Dekan Filozofickej fakulty Univerzity Palackého v Olomouci Jiří Lach.

Univerzita je najlepšia voľba MATÚŠ ZAJAC Jiří Lach je presvedčený, že jedným z akútnych problémov intelektuálov je ich neschopnosť osloviť širšiu verejnosť.

na Slovensku nedávno opäť prebehla debata o tom, či sa majú humanitné a spoločenské vedy snažiť dohnať prírodné vedy, alebo či majú svoje vlastné tempo. Aký je v tom váš postoj?

Tá diskusia prebieha aj u nás a periodicky sa vracia. Humanitné vedy musia neustále dokazovať svoju užitočnosť. Na rozdiel od prírodovedných a najmä medicínskych odborov, kde každý chápe, že pokrok v liečbe rakoviny je dobrom pre všetkých, v prípade humanitných vied takýto hmatateľný výsledok nemáme. No aj tak si myslím, že humanitné, spoločenské, technické i prírodné vedy by mali vzájomne spolupracovať.

to sa ľahko povie, ale prečo by o to mali mať iní záujem?

Použijem na to jeden historický príklad. Humanitné a spoločenské vedy analyzujú rôzne politické prevraty. Nemôžu síce pôsobiť preventívne, ale predsa len dokážu ovplyvňovať volebné správanie obyvateľstva, kultúrne preferencie a podobne. A keď dôjde k nejakému politickému prevratu, k nejakej diktatúre, tak už ani tí lekári, inžinieri a prírodovedci nebudú schopní bádať v neslobodnom prostredí. To je jeden z dôvodov, prečo treba byť pri odsudzovaní humanitných vied opatrný.

u vás taká spolupráca funguje? Pretože mne sa zdá skôr raritou.

Čiastočne áno. Určite však funguje vzájomný rešpekt. Na univerzitných pracoviskách, kde prírodné vedy neprajú tým humanitným, sa až tak dobre nedarí. Aj preto sa snažíme rozumne hľadať pole, kde by sme mohli pôsobiť spoločne.

napríklad?

U nás na fakulte máme Katedru obecnej lingvistiky, kde sa robí matematická analýza jazyka. Naši pracovníci majú síce základný rozhľad v matematike, no nie na úrovni Prírodovedeckej fakulty. A tak s ňou spolupracujú. Iným príkladom je Katedra dejín umenia, kde sa usilujeme o výskum umeleckých diel, ktorý sa nezakladá iba na historicko-umeleckej analýze, ale aj na najmodernejších technologických metódach: chemické analýzy látok, RTG, infračervené žiarenie.

nie sú však humanitné vedy aj tak vždy v závoze tých prírodných?

Vidím tu také dve roviny: Jedna vec je hodnotenie vedeckej činnosti, ktoré je dané štátom alebo ministerstvami, druhá vec je realita. Aby som bol úprimný, metodika financovania vedy nastavená v Českej republike humanitným a spoločenským vedám až tak neprospieva. No je to lepšie, ako keby nebola nijaká.

ale výsledky aj tak nie sú optimálne.

Lebo výsledky v humanitných a spoločenských vedách nie sú totožné s výsledkami prírodných, prípadne technických vied. V nich môže ísť o patenty, úžitkové modely, aplikované výsledky. V našom prípade je najzložitejším momentom tvorby vedeckej práce kniha.

dnes asi skôr článok v impaktovanom časopise, nie?

Áno, dnes sa pod diktátom tejto metodiky ľudia naozaj orientujú skôr na články v impaktovaných alebo takzvaných „karentovaných“ časopisoch. Tie majú veľký význam, no ak sa publikovanie v nich stane jediným cieľom, potom to celé nejde správnym smerom.

súhlasím, no aj tak sa opýtam: prečo?

Lebo na to, aby ste mali hotového humanitného vedca, potrebujete, aby napísal aspoň dve zásadné knihy. Lenže dnes za článok v impaktovanom časopise dostanete viac bodov, a teda peňazí, než za monografiu, na ktorej ste pracovali hoci aj desať rokov.

v Česku sa na to ujal výraz „kafemlejnek“, ktorým sa hovorí, že metodika hodnotenia publikačnej činnosti núti všetkých bez rozdielu bezhlavo produkovať kvantá článkov pochybnej kvality, na čo zaútočili tvorcovia Leidenského manifestu alebo výzvy na pomalú vedu. Nevnímate to ako problém?

Samozrejme, toto je súčasť veľkej diskusie. Neviem o nikom, kto by dokázal povedať, ako má vyzerať ideálne a všeobecné meradlo posudzovania kvality vedy. Pohybujem sa medzi extrémnymi názormi, kde jeden hovorí, že všetko je merateľné, zatiaľ čo druhý oponuje, že vedu sa merať nedá.

ako to potom riešite?

Používam na to niekoľko referenčných bodov. Spomenuli ste termín „pomalá veda“. Ale podľa mňa pomalá veda nesmie znamenať nijakú vedu. Aj na našej fakulte boli zástancovia takzvanej pomalej vedy, ktorí však nevykazovali nijakú vedeckú činnosť. Nič nepísali. Som presvedčený, že aj keby nijaký systém hodnotenia neexistoval, človek na univerzite by mal aj tak napísať aspoň dve štúdie za rok a, povedzme, raz za tri roky aj rozsiahlejší text, knihu.

iste, ale vidíme skôr opak, keď narastá kvantum článkov.

To je opačný extrém, keď ľudia chrlia články jeden za druhým. A potom už nie ste ani vo vlastnom odbore schopný zorientovať sa, čo všetko bolo napísané. Iba historikov je v Českej republike niekoľko stovák, no schopnosť čítať ich texty je obmedzená tým, že musíme písať. Píšeme tak veľa, že nestíhame čítať.

lenže publikovanie množstva štúdií ešte nestvorí vedecké osobnosti. Mýlim sa?

Nemýlite. Na univerzitách síce platí pravidlo publish, or perish, no kto v danom odbore niečo znamená, ten musí mať ohlas vo vlastnej rodine, v odborovej skupine, do ktorej patrí. A to aj vtedy, keď je ten ohlas negatívny. Na Slovensku i v Českej republike každý každého pozná, takže dôvody na negatívny ohlas nemusia byť vždy objektívne. Ale úplná absencia odozvy je znamením, že človek nie je vo vlastnej komunite osobnosťou.

„Ľudia čakajú, že budeme spoločnosť kultivovať. Preto musíme pochopiť, prečo ich nezaujímame.“

áno, ale tá komunita môže byť globálna, svetová, a inde zas takmer výlučne regionálna.

Samozrejme, existujú regionálne dejiny, etnografia, folklristika. Aj tieto malé odbory dokážu získavať ohlas spoza hraníc. Schopnosť presadiť sa v zahraničí je veľkým meradlom vedeckej osobnosti. A vôbec to neznamená iba niečo publikovať v cudzom jazyku a vydať to trebárs na Slovensku alebo v Poľsku. Čo z toho, ak je kniha v angličtine, keď o nej nikto nič nevie? To ešte neznamená presadiť sa v zahraničí.

nadprodukcia publikácií v humanitných vedách viedla aj k tomu, že humanitní vedci prestali byť aktívni vo verejnom priestore. Uviazli v starosti o svoje publikačné výstupy.

Neviem, či je za tým publikačná aktivita. Je to skôr súkromná voľba akademika alebo vedca, či sa chce alebo nechce verejne angažovať. Napokon, to vyžarovanie navonok napomáha aj politická situácia. Čím horšie kvality nadobúda česká politika, tým viditeľnejšími sa stávajú univerzity. No máte pravdu, že problémom je neschopnosť intelektuálov osloviť širšiu verejnosť.

čím to je? Ako si to vysvetľujete?

Ak pustíte profesora na verejnosť a on v dvoch vetách použije desať cudzích slov, tak mu nik nebude rozumieť. Považujem to tak za neúctu k materinskému jazyku, ako aj za neúctu k jeho adresátom.

máte nejakú víziu ako to zlepšiť?

Snažíme sa naučiť študentov komunikovať s neakademickým svetom...

no áno, to sú študenti, ale čo docenti a profesori?

Tí sa musia naučiť stručnosti; aj v prístupe k študentom. Ponúkame im kurzy na zlepšenie takzvaných soft skills, čiže zručností komunikovať, vyjadrovať sa, stručne a jasne predstaviť výsledky svojho výskumu. Veda odtrhnutá od života môže azda pôsobiť sympaticky, ale my sme financovaní z verejných zdrojov a očakáva sa od nás, že budeme verejnosť nejako kultivovať a komentovať dianie v nej. Práve preto musíme pochopiť, prečo ľudí nezaujímame.

verejne vystupovať dokáže len málokto z akademikov.

Je to aj vec prirodzeného talentu. Sú takí, čo vedia „prepínať“ medzi ľahšou komunikáciou s médiami a ťažkým výkladom pre študentov. Tých si aj väčšinou médiá vyberajú, no ich tváre sa, žiaľ, rýchlo „opozerajú“. Ale každý normálny akademik si nechá poradiť a dokáže sa naučiť komunikovať s médiami a najmä komunikovať jasne a zrozumiteľne.

u nás sa nie tak dávno hovorilo o médiách a akademikoch v súvislosti s históriou.

Pozrite, zatiaľ čo sa v krčme nik nebude baviť o fyzike či chémii, história príde na pretras hocikedy. Dnes však ľudia radšej siahnu po populárnom či dokonca bulvárnom časopise, kde je historická téma nejako zachytená, než by mali čítať šesťstranový článok.

lenže to potom stoja historici pred hroznou dilemou.

Nepochybne, ocitli sa pred takmer neriešiteľnou voľbou: buď musia zostúpiť z vedeckého Olympu na veľmi jednoduchú, až amatérsku úroveň výkladu, alebo musia ponechať historickú interpretáciu na neodborníkov. A to platí aj pre iné odbory. Ideálne je mať vynikajúcich vedcov, ktorí sú zároveň výbornými popularizátormi.

v Olomouci študuje aj veľa Slovákov. Ako je to u vás s nimi dnes?

Na fakulte je ich asi tristo a sú medzi nimi takí, ktorých považujem za najlepších študentov. Samozrejme, boli by sme radi, keby to číslo Slovákov u nás bolo vyššie.

ale za toto vás nebudú mať radi na slovenských univerzitách.

(Smiech.) To už je vec konkurencie. Napokon, univerzít je na Slovensku aj v Českej republike priveľa. Neostáva nám teda nič iné než konkurencia alebo strategické partnerstvá.

nekriví však konkurencia univerzitné prostredie tým, že sa univerzity starajú viac o svoje prežitie než o vedu a pedagogiku?

(Ticho.) To je veľmi ťažká otázka. Tá konkurencia sa však primárne zakladá na súťaživosti s výsledkami tých najlepších. Chceme súťažiť s tými najlepšími univerzitami na Západe. No je tiež správne, ak nám študenti povedia, že v Brne je to a to lepšie. Je to výzva, aby sme niečo vylepšili.

niektorí stredoškoláci už neveria dôležitosti univerzity. Aký zmysel má dnes študovať na vysokej škole?

Univerzity sú zrkadlom slobody spoločnosti. Ak nie sú slobodné univerzity, tak nie je slobodná ani spoločnosť. To je prvá vec. Druhá je, že nijaké týždenné či mesačné školenie neurobí z človeka chemika, fyzika ani historika. A na trhu práce sa predsa len univerzitné vzdelanie stále cení.

no asi nie každé rovnako.

To je vec adaptability. Veľa ľudí sa pýta, načo potrebujeme toľko historikov, filozofov, politológov. Nepotrebujeme ich na katedrách. To, čo potrebujeme, sú kriticky uvažujúce mozgy. Potrebujeme ľudí, ktorí sa dokážu vďaka širokému rozhľadu, ak im ho naozaj ponúkneme, dobre adaptovať v hocijakom prostredí. Univerzita je vždy najlepšia voľba, i za tú cenu, že sa na nej ocitne pár takých, ktorí by ten titul nemali nikdy získať.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite