sociologicky bola táto kampaň lekciou toho, ako sa spoločnosti dokážu štiepiť. Trumpova kampaň bola ako povodeň, ktorá so sebou strhla pôdu, pod ktorou sa náhle ukázali a ešte viac rozšírili priehlbiny, škáry a trhliny.
Sme omnoho rozdelenejšia spoločnosť, než sme si mysleli. Vzdelaní a menej vzdelaní ľudia odlišne vnímajú svet a odlišne hlasujú vo voľbách. Tak je to s mužmi a ženami, čiernymi a bielymi, rodenými Američanmi a imigrantmi, mladými a starými, mestským a vidieckym obyvateľstvom.
Radi uvažujeme o demokracii ako o zápase ideí a procese individuálneho uvažovania, no tento rok sa nám stala osudnejšou demografia. Kampane nás zatlačili späť do našich kmeňových bunkrov. Američania sa dnes zdajú omnoho viac, než kedykoľvek predtým klanoví a neschopní rozumieť jeden druhému.
Tento rok sa však legitímna spoločenská vzbura zvrtla a chopila sa deštruktívnych prostriedkov. Počas posledných päťdesiatich rokov väčšina z nás ťažila z feminizmu, z hnutia za občianske práva, z masovej imigrácie, z veku informácií a zo sexuálnej revolúcie. No, ako poznamenal Charles Murray, jednu triedu pranierovali všetky tieto trendy: bielych robotníkov.
Biela pracujúca trieda mala kedysi komfortné miesto v jadre americkej idey, no dnes jej členovia videli, že ich zručnosti sa znehodnocujú, ich štvrte sa menia, ich mužskosť sa delegitimizuje, ich rodinné štruktúry sú zdecimované, dôstojnosť zmazaná a základná slušnosť problematická. Ako ľudia na okraji sa všetci títo ľudia cítili neviditeľní, odcudzení a kultúrne frustrovaní. A tak tento rok robotníci odmietli svojich podnikových pánov a prevzali kontrolu nad Republikánskou stranou.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.