keď som bol dieťa, miloval som počúvať starších ľudí. Nevyrastal som v intelektuálnom prostredí, ale keď sa medzi dospelými hovorilo hoci len o futbale či dovolenke v Bulharsku, mával som pocit, že sa predo mnou odhaľujú veľké tajomstvá. Neskôr som síce už vedel, že to neboli tajomstvá, ale skúsenosti, no napriek tomu vo mne ostala otvorená akási zásuvka pre tajomstvá, ktoré nepoznám, no chcel by som, a niekto by mi o nich isto vedel všeličo povedať.
Napokon, aj celá moja dvadsaťpäťročná skúsenosť novinára mi hovorí, že pochopiť svet, aj ten malinký slovenský, znamená odhaliť skryté tajomstvá jeho fungovania. Lebo veci sa síce často nejako zdajú, no nejako celkom inak sú. A nehovorím teraz len o triviálnej otázke, prečo si v zásade dobrí ľudia volia stále znovu skrz-naskrz zlých lídrov alebo prečo sa v strednej Európe aktuálne hneváme na najlepší svet, v akom sme kedy žili.
Keď hovorím o skutočných tajomstvách, hovorím o láske, Bohu, čase, povahe hmoty či zmysle krásneho, no „zbytočne“ velikánskeho vesmíru. Keď tie pojmy vyslovujem, hneď mi niečo vravia a niečo okamžite evokujú. Ale ich skutočný obsah nepoznáme, len sa k nemu občas priblížime a potom takmer beznádejne zablúdime.
Pamätám si, ako som prvýkrát veľmi dlho diskutoval s Martinom Mojžišom a Vladom Černým o hmote. Pýtal som sa dokola, čo je jej najmenším stavebným kameňom, či je to nejaké miniatúrne pevné zrniečko, akýsi posledný minikvark, alebo či celá milá hmota nie je vlastne len energia, ktorá rafinovane budí hmotné zdanie. Usmiali sa na mňa a opýtali sa, čo myslím pod energiou, lebo aj to je len slovo. A potom mi prezradili viaceré kvantové tajomstvá.
Tak nejako som sa cítil aj pri troch rozhovoroch s Jiřím Grygarom, ktoré tvoria knihu Takto sa ma nikto nepýtal.
Jiří je fascinujúci človek. Je to legenda z Okien vesmíru dokorán, ale správa sa ako kamarát. Už roky deteguje kdesi v argentínskej pampe nepochopiteľne silné signály z vesmíru, no patrí k základným kameňom Českého klubu skeptikov. Vie veľmi veľa o nekonečnosti vesmíru a konečnosti človeka, súčasne je členom Českej kresťanskej akadémie. Je to vedecká kapacita, no podozrievam ho, že najradšej má svoj bicykel a priateľov, s ktorými prejazdí každý rok stovky kilometrov po českých a slovenských luhoch a hájoch.
Najväčším prekvapením knihy, v ktorej hovoríme o povahe hmoty, záhadách vesmíru a zmysle človeka, bola pre mňa odpoveď na otázku, čo sa stalo v prvom okamihu veľkého tresku. Ale najväčším zážitkom knihy bol pre mňa – a dúfam, že bude aj pre vás – on sám.
Jura, bolo mi cťou.
Knihu Jiří Grygar: Takto sa ma nikto nepýtal si môžete objednať na stránke tyzden.sk a nájdete ju aj vo všetkých dobrých kníhkupectvách.