oblúkový, stotridsaťšesť metrov dlhý Mulvijský most alebo aj Ponte Milvio spája brehy Tiberu v severnej časti Ríma. Práve medzi ním a štrnásť kilometrov vzdialenou dedinkou Saxa Rubra na Via Flaminia sa pred vyše 1 700 rokmi odohrala bitka, ktorej víťazom sa stal Konštantín I. Veľký. Ten potom vládol Rímskej ríši ešte celé štvrťstoročie. Prečo táto bitka vstúpila do dejín a aké mýty okolo nej v priebehu stáročí vznikli?
prekročiť rieku
Predtým, než Konštantín napadol Itáliu, bojoval po boku svojho otca v Británii. Tam bol v roku 306 po otcovej smrti vyhlásený za cisára. Bola to doba takzvaných tetrarchií alebo štvorvládia, keď bola rozsiahla Rímska ríša rozdelená na východnú a západnú časť. Každej časti vládli dvaja starší cisári s titulom augustus a dvaja mladší s titulom cézar, hoci významnejší titul augusta používali občas aj tí mladší, napríklad aj Konštantín. V čase bitky pri Mulvijskom moste teda ríši vládli štyria muži: Maxentius v Itálii, Licinius v Ilýrii, čiže na Balkáne, Konštantín vládol v Gálii, čo bola takmer celá dnešná západná Európa, a Maximinus Daia vo východnej časti ríše, ktorá zahŕňala Egypt a Blízky východ. No a ako to v takých prípadoch býva, každý z nich sledoval vlastné ambiciózne ciele, takže boje medzi nimi neboli vôbec nezvyčajné. Práve naopak. Maxentius bol paranoidne presvedčený o tom, že sa ho chce Konštantín zbaviť, a preto neuznal jeho vyhlásenie za cisára. To viedlo nevyhnutne k sporu. Konštantín sa ho rozhodol vyriešiť spôsobom, ktorý ovládal najlepšie: vojensky.
A tak vytiahol s asi 50 000 mužmi proti Maxentiovi, ktorý mu čelil s armádou približne o polovicu väčšou, no menej skúsenou. Maxentius poslal svoje vojská vpred, aby prekročili Mulvijský most, pričom sám sa k nim pridal až neskôr. Aby celý prechod uľahčil, nechal k starému mostu zhotoviť ešte menší, provizórny pontónový most. A ten sa mu stal osudným.
Keď sa strhla samotná bitka, v ktorej Konštantínovo vojsko jasne dominovalo, dali sa Maxentiovi vojaci spolu s ním na útek. Mulvijský most nedokázal zvládnuť nápor unikajúcich vojakov. Sám Maxentius sa v chaose, ktorý vznikol, rozhodol rýchlo prebehnúť späť do Ríma po malom pontónovom moste, no pošmykol sa a presne v deň šiesteho výročia svojho cisárovania sa utopil v rieke Tiber. Táto bitka bola pritom jeho jedinou bojovou výpravou, ktorú aj osobne viedol. Veštba, o ktorú požiadal deň predtým, zrazu nadobudla celkom iný rozmer, než aký on sám očakával: „Keď prekročíš Tiber, zahynie nepriateľ Ríma.“ Po jeho smrti mu už totiž nik nepovedal inak než uzurpátor, tyran a nepriateľ Ríma. Zato Konštantínovi sa otvorili brány božskej slávy. Maxentiovo mŕtve telo vytiahli z Tiberu, odsekli mu hlavu a tú hneď na druhý deň priniesli Konštantín a jeho vojaci nastoknutú na kopiji rovno do Ríma ako víťaznú trofej. Spolu s týmito faktmi však v ten deň vznikol aj jeden veľký mýtus.
videnie na nebi
Noc pred bitkou mal vraj Konštantín videnie – presnejšie, jedno z jeho početných videní a snov.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.