chipping Norton je neveľké idylické mestečko v Oxfordskom grófstve, ležiace približne 30 kilometrov severozápadne od Oxfordu. Pri poslednom sčítaní v roku 2011 malo presne 6 337 obyvateľov. Pýši sa Kostolom Panny Márie z 15. storočia a tiež najstarším golfovým ihriskom celého grófstva. V nedávnej minulosti v ňom sídlilo nahrávacie štúdio, ktoré využívali aj také legendy, ako Status Quo, Duran Duran, alebo Alison Moyet. No a to je v skratke o Chipping Nortone asi tak všetko. Pre naše rozprávanie je však ešte dôležité dodať, že Chipping Norton je nielen neveľké a idylické, ale aj zdravé mesto. Až deväť z desiatich jeho obyvateľov je, podľa nedávneho prieskumu, spokojných so svojím zdravím.
vŕbová aleja
Ak by sa podobný prieskum robil v polovici 18. storočia, výsledok by bol s veľkou pravdepodobnosťou úplne opačný. Nejakým tým ochorením trpel v tom čase prakticky každý. Vlhkosť, nedostatočná hygiena a podvýživa boli podhubím pre vznik väčšiny chorôb. Príčiny ochorení boli neznáme a liečebné postupy boli stále ešte na úrovni stredoveku. Existovali v podstate len dva lekárske zásahy – podávanie preháňadiel a púšťanie žilou. A tak hlavný rozdiel medzi návštevou lekára a samoliečením bol v tom, že to prvé bolo podstatne drahšie.
V čase nášho rozprávania nebol úplne zdravý ani Reverend Edward Stone. V roku 1758, keď sa s ním stretávame, mal už 56 rokov. To bol v 18. storočí na muža vysoký vek. Žil sám na okraji mesta a jeho vcelku pohodlný príjem zabezpečovalo postavenie kaplána neďaleko od Chipping Nortonu. A ako prakticky každý starší človek, aj on trpel reumatizmom.
Reumatické bolesti mu však nebránili v jeho pravidelných prechádzkach. Najradšej sa prechádzal popri malom potoku tečúcom cez Chipping Norton. Nedávno dala obecná rada vysadiť popri potoku vŕbovú aleju, a tak sa Edward Stone mohol pokojne prechádzať v príjemnom tieni. Na jednej zo svojich prechádzok odlúpil v zamyslení kúsok vŕbovej kôry a vložil si ju do úst. Okamžite ho prekvapila jej silne horká chuť. Bola podobná chuti, akú mala kôra iného stromu – chinínovníka. Chuť chinínovej kôry dobre poznal, keďže bola v tom čase jediným (a účinným) prostriedkom na liečbu veľmi častého ochorenia, známeho ako zimnica.
Zimnica bola spôsobená maláriou, čo sa však v 18. storočí ešte nevedelo. Reverendovi Stonovi okamžite napadlo, či by sa na liečbu zimnice nedala použiť – namiesto drahej kôry chinínovníka – lacnejšia kôra z vŕby. Jeho nápad mal navyše aj „vedecké“ zdôvodnenie.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.