už dlhšie si všímam, ako často sa v našej politike skloňuje slovo „diletant“ – jedni politici ním častujú druhých a naopak. Premiér Fico ním dokonca takto pred rokom označil novinárov. „Ste neuveriteľní diletanti, podvodníci a klamári. Takého rozsahu, aký som v živote nevidel,“ povedal vtedy Fico. To slovo si však nezaslúži, aby sa ním hádzalo po iných.
diletanti a amatéri
Nemecký filozof Arthur Schopenhauer v knihe Parerga a paralipomena napísal: „Diletanti, diletanti! – Takto nazývajú tí, ktorí sa zaoberajú vedou alebo umením len pre zisk, tých, ktorí sa vede a umeniu venujú z lásky k nim a z radosti z nich, per il loro diletto.“ Latinské slová tu znamenajú, že to robia pre svoje potešenie. Odtiaľ pochádza aj anglický výraz pre rozkoš – delight. Diletantizmus znie zrazu celkom inak.
„Diletanti či amatéri možno nemajú oficiálny titul odborníkov, no obľúbili si nejakú činnosť alebo tému, sú ňou uchvátení a prináša im to radosť.“
V Schopenhauerovom prípade to tak trochu súvisí aj s jeho zášťou k akademickým profesorom (najmä k Heglovi, ktorého považoval za lumpa), lebo erudíciu akademikov neraz tromfli slobodní učenci. Schopenhauer mal pritom na mysli celkom určite sám seba. Rozdiel medzi oboma skupinami vzdelancov vykresľoval na antagonizme psov a osamelých vlkov. O tých prvých sa musí postarať a nakŕmiť ich pán, tí druhí si žijú voľne a nezávisle a svoju korisť si lovia sami priamo z prírody. Možno je to pekná metafora, ale také jednoduché to s diletantmi a ich náprotivkami nie je.
Diletanti sú vlastne to isté, čo amatéri. Francúzsky výraz amateur pochádza z 18. storočia a označoval človeka, ktorý si niečo obľúbil. Slovo pochádza z latinského amator. Aj Goethe nazýval takého človeka Liebhaber, milovník, predovšetkým milovník umenia, nie však umelec. Až neskôr amatérom a diletantom prischol význam ľudí, ktorí strkajú nos do vecí, ktorým nerozumejú a ktoré by mali radšej ponechať na starosť profesionálom.
Lenže práve tí profesionáli bývajú veľký problém, ak z nich vymizne zápal a nadšenie, ak stratia vzťah k svojmu povolaniu. Diletanti či amatéri možno nemajú oficiálny titul odborníkov, no obľúbili si nejakú činnosť alebo tému, sú ňou uchvátení a prináša im to radosť. Alebo ju, skrátka, robia preto, lebo sa jej dostáva málo pozornosti a ona si ju predsa len zaslúži či vyžaduje. Ten rozdiel medzi nezúčastneným profesionálom a zaujatým diletantom sa nedá nevidieť. Ak sa navyše z profesionála stane povýšenecký nositeľ pravdy, ktorý diletantmi pohŕda, stane sa z profesionality iba tvrdá krusta, za ktorou sa nachádza duté vnútro.
„Diletanti sú tu ako zlé svedomie spoločnosti, ktorá sa priveľmi zamerala len na robenie vecí, ktoré sú nejakým spôsobom rentabilné.“
Rozpor medzi profesionalitou a diletantstvom spôsobil, že sme začali diletantmi pohŕdať aj my ostatní. Kto by chcel o sebe povedať, že je diletant? Všetci chcú byť radšej profesionálmi, titulovanými odborníkmi, ktorí majú svoju odbornosť potvrdenú na kuse papiera. Len profesionál niečo zaváži, len odbornosť prináša zisk – a najlepšie odbornosť v niečom, čo práve dnes najviac letí.
A tak sú tu diletanti ako zlé svedomie spoločnosti, ktorá sa priveľmi zamerala len na robenie vecí, ktoré sú nejakým spôsobom rentabilné.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.