Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Opát premonštrátov: Vlastnými silami nič nezvládnem

.eva Čobejová .anton Vydra .časopis .rozhovor

Nemal ani štyridsať, keď sa stal opátom v Jasove. Musí sa starať o kláštor, školu, komunitu. Niekedy má z toho skepsu, niekedy cíti radosť. Pre .týždeň píše stĺpčeky o žalmoch. Opát Martin Ambróz Štrbák.

Opát premonštrátov: Vlastnými silami nič nezvládnem Boris Németh

Keď ste vstúpili k premonštrátom, mali ste iba devätnásť rokov. Čo vás tam doviedlo?

Dvadsiateho februára 1990 som na fare v Haligovciach stretol šiestich františkánov. Tí na mňa tak zapôsobili, že som začal rozmýšľať nad tým, čo spraviť so svojím životom.

Lenže nevstúpili ste k františkánom.

Nie. Zaujímavými peripetiami som sa dostal k premonštrátom v roku 1991, zasiahli do toho rozličné životné okolnosti.

„Mnohí k nám do Jasova prídu, sú zhrození, povedia, že treba niečo robiť – a potom odídu.“

Čo na to rodičia?

Môj otec mi vtedy povedal: „Dobre, nemám nič proti, ale najskôr si urob školu.“ Táto cesta je neistá, a keď sa po nej niekto vydá a neprejde ňou, ostane akoby visieť vo vzduchu. A preto som doštudoval na košickom konzervatóriu, kde som si splnil svoje sny, a potom som vstúpil k premonštrátom.

Predsa len, nie je to príliš skoro rozhodnúť sa pre takýto spôsob života v devätnástich?

Áno, je to príliš skoro. Pre mňa bola vtedy tá cesta zaujímavá a originálna, tak som po nej šiel.

Čo ste študovali na konzervatóriu?

Trombón, čiže pozaunu. A v roku 1990 som si spravil maturitu z klavíra. Na to som bol hrdý, lebo v tom čase sa dva hudobné nástroje naraz nezvykli študovať.

Nebolo vaším cieľom stať sa hudobníkom?

Mojím pôvodným cieľom bolo mať ženu, dve deti a hrať v Štátnej filharmónii v Košiciach. To bol môj životný cieľ. Lenže prišli do toho tí šiesti františkáni a všetko sa zvrtlo iným smerom.

Boris Németh

A sen o filharmónii? Rozpadol sa?

Počítal som s tým, že už viac hrať nebudem. Lenže keď sme ako bohoslovci išli do Košíc na Nabucco, dovolili mi tam zahrať si v treťom dejstve. A vtedy sa tých osemdesiat bohoslovcov dívalo viac na mňa, ako trúbim na trombóne, než na javisko. A keď Štátne divadlo v Košiciach prišlo hrať na Spišskú Kapitulu Toscu, tiež som si šiel zahrať tretie dejstvo.

Okolo roku 1990 nastal veľký boom, keď sa veľa mladých chlapcov rozhodlo pre kňazské povolanie. Bolo to dobré alebo zlé, keď tam prišla taká masa? Nevyznievalo to ako nejaká psychóza?

Spišská Kapitula mala v tom najväčšom rozmachu 365 bohoslovcov. Bola to obrovská, neuveriteľná eufória zo slobody. Ľudia sa konečne mohli sami rozhodnúť, kam chcú ísť a ako chcú žiť. No tá obrovská eufória viedla aj k obrovskej kríze. A ako malo osem predstavených zvládnuť vychovávať 365 ľudí rozličných vekových kategórií? To sa jednoducho nedá. Takto kriticky to vnímam dnes, ale vtedy som to, samozrejme, videl inak. Bol to však prirodzený proces oslobodzovania sa od totality a komunistického útlaku.

Ako sa človek rozhoduje, že si zvolí práve túto, a nie inú rehoľu?

Asi podľa toho, na koho v živote narazí a čí život ho fascinuje. Čiže to závisí od toho, kto sa preňho stane vzorom – či je to už jednotlivec, spoločenstvo alebo štýl života.

A prečo teda premonštráti?

Bolo to niečo nové. Mal som málo rokov a veľa ideálov.

Ostali tie ideály?

Človek sa postupne dostáva do reality.

Premonštráti majú povesť bohatého rádu, do ktorého vstupovali aj aristokrati?

Áno, bolo to tak. Cisár František II. sa rozhodol, že dá v roku 1802 premonštrátom za úlohu vzdelávať poddaných. A na to, aby mohli vzdelávať, potrebovali aj z niečoho žiť. Takže im ako panovník daroval majetok, aby tie nové školy mali z čoho fungovať a aby boli nezávislé. Z toho majetku mali byť vzdelávaní poddaní a premonštráti mali z neho žiť. Do roku 1787 bolo vo vtedajšom Uhorsku šesť opátstiev, o ktorých sa až tak nevedelo. František II. zhromaždil ich majetok a dal ho do správy dvoch veľkých opátstiev. No a tak sa začalo tradovať, že premonštráti sú bohatí. Každé opátstvo malo svoje rehoľné domy, svoje kostoly a my navyše aj štyri gymnáziá.

Prečo si cisár vybral práve premonštrátov, keď sú aj iné rády, ktoré sa venujú vzdelávaniu?

To súviselo s uhorským právnym systémom. Podľa neho existovali takzvané hodnoverné miesta alebo loci credibili, čo sa dnes dá preložiť ako notárske úrady. V hornom Uhorsku (na dnešnom Slovensku) ich bolo osem a boli to práve aj premonštrátske kláštory. Keď teda šľachta potrebovala vyhotoviť nejakú listinu alebo niečo sceliť, rozdeliť či overiť, tak šli do kláštora, kde im tieto listiny pripravili. To bol ďalší príjem, z ktorého premonštráti žili.

Tie dokumenty premonštráti vo svojich kláštoroch aj ukladali?

Áno. Keď cisár Jozef II. zrušil viacero rádov, zrušil tým aj tieto notárske úrady. A tak šľachta žiadala cisára, aby ich obnovil, pretože vtedajšie tri kapituly zrazu neboli schopné spracovať také množstvo dokumentov. Neskôr to cisár František II. vrátil, no s tým, že premonštráti nebudú iba spravovať tieto notárske úrady, ale začnú aj učiť.

Takže premonštráti boli nielen učitelia, ale aj čosi ako notárske úrady a úschovne.

Áno. Šľachta potrebovala, aby boli niekde uschované ich dokumenty. V kláštore bola na to špeciálna chránená miestnosť, ktorá bola zvnútra obalená železnými dverami a okennými vikiermi.

Aj v Jasove?

Áno. Dokonca existujú staré fotografie, na ktorých vidieť, ako na stropoch visia kožené mechy, v ktorých sa tie listiny uchovávali. To pre prípad povodne alebo požiaru, aby čo najdlhšie vydržali.

Je to teda taký šľachtický rád?

Založil nás s najväčšou pravdepodobnosťou brat uhorského kráľa. On bol mecén, grant rádu. To je, samozrejme, rozdiel od takých reholí ako františkáni, dominikáni alebo jezuiti. A práve z toho vznikol aj ten mýtus o bohatých premonštrátoch. Možno aj vďaka tejto exkluzivite a majetku sú premonštráti jediná zo starých reholí (kam ešte patria benediktíni, augustiniáni-kanonici či cisterciti), ktorá na našom území prežila až dodnes.

Dnes sú u nás premonštráti iba v Jasove?

Jediné žijúce opátstvo na Slovensku je Jasov. Potom sú ešte takzvané mŕtve opátstva, ktoré vymreli alebo inak zanikli: jedno bolo v Lelesi, ďalšie boli v Šahách a v Bíni. Potom v Kláštore pod Znievom a najstaršie opátstvo bolo v Bzovíku.

Vy ste mali iba tridsaťsedem rokov, keď ste sa stali opátom. Čo to pre vás znamenalo? Čo vôbec znamená byť opátom?

Opát je predstavený rehole, moderne povedané provinciál.

Nehovorí sa mu však predstavený, ale opát.

To preto, lebo keď svätý Benedikt založil benediktínov, tak ich predstaveného volali abbas, otec. A u nás sa to prekladalo ako opát. Všetky rehole vtedy mali svojho predstaveného, ktorého volali buď prepošt, alebo opát. Opát je však oproti predstaveným iných reholí predsa len špecifický tým, že má právo byť požehnaný alebo benedikovaný a môže nosiť biskupské insígnie. Každý opát teda dostáva mitru, náprsný kríž, prsteň, berlu. Ale nemôže svätiť kňazov.

Vy ste akoby na úrovni biskupa?

Tesne pod úrovňou biskupa. Navyše opáti boli volení a potvrdzovaní do funkcie na doživotie, dnes sa to zmenilo na určitý čas. U nás je to napríklad minimálne na deväť rokov.

Boris Németh

Nie ste však súčasťou Konferencie biskupov Slovenska.

Nie som. Ale ak by sa Svätá stolica rozhodla uznať jedno svoje vyjadrenie z roku 1922, tak by som sa stal členom KBS ako miestny ordinár malej rehoľnej diecézy.

Neboli ste na funkciu opáta príliš mladý?

Bol som mladý, ale nie najmladší. Navyše som nemal pod sebou až tak veľa bratov. Vtedy nás bolo trinásť voličov, dnes nás je jedenásť s večnými sľubmi. Tušil som, že budem jedným z kandidátov, ale nemyslel som si, že budem zvolený. Takže to bol pre mňa aj tak šok.

Jasovský kláštor je rozsiahla budova, pamiatkovo chránený objekt, ktorý sa nachádza v dedine s prevažne rómskym obyvateľstvom. Je ťažké udržať ho ako pamiatku a ako živé duchovné centrum?

Keby som nemal vieru, tak to asi celé zložím a idem niekam preč. Dnešná situácia v Jasove je alarmujúca a kompetentní jej riešenie odsúvajú radšej bokom. Pri pomere tehotenstva jednej bielej matky oproti šesťdesiatim Rómkam bude o pätnásť rokov Jasov tvoriť jeden premonštrátsky kláštor a takmer výlučne rómska obec. Nečudujem sa mnohým mladým ľuďom, že odchádzajú, lebo neviem, kto by chcel slobodne a zodpovedne žiť na tom mieste. Tie slová sú veľmi tvrdé a kritické, ale musím to takto povedať.

Vy však Jasov nemôžete opustiť. Musíte ten kláštor držať pri živote.

Áno, dávam v tom stále nádej Bohu a hovorím mu, že je to jeho, a nie môj dom.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite