literárna súťaž Anasoft litera je tu už desať rokov a jej renomé z roka na rok rastie. Výhercami sa zakaždým stali osobnosti, ktoré v našej literatúre zanechali výraznú stopu. V tomto zmysle je finálová desiatka naozaj zrkadlom toho, čím najdôležitejším v roku 2015 slovenská literatúra žila.
dobré i lepšie
Posudzovať literatúru je zradné. Každému chutí iný typ knihy, iná štylistika, iná práca s textom či príbehom. Čo je viac: dobre vyrozprávaný príbeh, alebo práca s textom? A čo v tom ponúkla finálová desiatka?
„Posudzovať literatúru je zradné. Každému chutí iný typ knihy, iná štylistika, iná práca s textom či príbehom. “
Začnime Vandou Rozenbergovou a jej knihou Slobodu bažantom. Pätnásť poviedok nás prevedie pätnástimi situáciami, v ktorých nechýbajú nečakané zvraty či závery. Rozenbergová je dobrá rozprávačka, dokáže čitateľa vtiahnuť do deja a sprítomniť mu atmosféru, v ktorej žijú jej postavy. Darí sa jej rozvíjať zaujímavé, no vždy aj uveriteľné situácie. Napríklad v poviedke Vykrádači svetov je stredoškolský učiteľ Bergman ukážkou toho, ako si vieme a chceme predstavovať dobrých učiteľov. Vo svojom súkromnom živote však ukáže tvár, akú by sme uňho nečakali. Rozenbergovej však tú premenu uveríme. Je presvedčivá dokonca aj v situáciách, keď v samom rozprávačovi neostalo veľa života – ako v poviedke „Sauno Paulo“. Na víťazstvo zrejme krátke poviedkové útvary stačiť nebudú, ale s písaním Vandy Rozenbergovej stojí zato zoznámiť sa.
Úplne inak k rozprávaniu pristúpila Zuska Kepplová v románe Reflux. Príbeh mladej ženy Evy, ktorá vyštudovala africkú literatúru v USA. Vráti sa na Slovensko, kde jej záujmom takmer nik nerozumie. Ak ste sa na vysokej škole nezaoberali práve najžiadanejšími odbormi, ale niečím menej „lukratívnym“, budete Eve rozumieť. Neprijatie, odcudzenie, neschopnosť prepojiť životy, ktoré idú po iných koľajach, nájdenie iného priestoru, kde sa zrazu dá dýchať (Evino „ušla som z domu“ je veľavravné) – to všetko tu nájdeme vyrozprávané pútavo a živo. Zuska Kepplová zaradila na konci románu do textu aj český sonet od Ondřeja Hanusa. A ja som sa zrazu nemohol ubrániť dojmu, že tento naozaj „perfektný barokový sonet o smrti“ v jedinom okamihu buď literárne umocnil, alebo naopak, absolútne tromfol celé jej predošlé rozprávanie.
Zvláštny pocit som mal z knihy Petra Šuleja Spolu. Je mi jedno, či má niekto (autor alebo čitateľ) chuť na provokatívne a perverzné témy, no mne to prišlo ako nasilu vyrobené literárne porno. Aj Šulej vie situácie dobre prerozprávať a navodzovať atmosféru – tentoraz aj atmosféru erotických hier, no i celkom bežných rozhovorov najmä troch postáv (Daniel, Andrea a Michaela).
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.