keď človek vidí big band zložený z vozíčkarov, očakáva najmä dojatie a súcit. V skutočnosti zažije srandu a zábavu. Ako to robíte?
Šimon Orest: Ľudia sú väčšinou naozaj nastavení na to dojatie. Očakávajú, že budeme hrať strašne zle a napriek tomu budú hovoriť, aký je to zázrak. Ale my robíme všetko pre to, aby sme hrali dobre a aby sa ľudia bavili. Cielene pritom používame čierny humor na náš vlastný účet. Keď si dokážeme strieľať zo seba, a prípadne aj z divákov, tak drvivá väčšina z nich začne cítiť, že sú s nami na jednej lodi.
Ladislav Angelovič: Myslím, že aj tu sa to celkom podarilo. Vzhľadom na čas nebolo ľudí až tak veľa (koncert sa uskutočnil napoludnie – pozn. redakcie), ale atmosféra bola výborná.
čí to bol vlastne nápad, založiť takúto kapelu?
ŠO: Asi môj. Keď som pred dvadsiatimi rokmi nastúpil ako vychovávateľ v Domove mládeže Jedličkovho ústavu v Prahe, tak som tam našiel veľa ľudí, ktorí trávili svoj voľný čas dosť pasívne. Ja som sa vtedy intenzívne venoval hudbe a zdalo sa mi vhodné ponúknuť to aj študentom z ústavu. A ako hovorí tuto Láďa, postupom času sa nám to trochu vymklo z rúk. (Smiech.)
na pódiu očakáva človek sentiment a dostane zábavu, tu v bekstejdži očakáva zábavu a narazí až na strojovo fungujúci mechanizmus. Nie je to zvláštne?
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.