keď bol minulý týždeň pápež František v Osvienčime, bol ticho. Keď tam sedel v cele Maximiliána Kolbeho, ktorý ponúkol svoj život za život otca poľskej rodiny, bol tiež ticho. No nebolo to bezmocné, ale mocné ticho, ktoré oslovilo celý svet.
Keď podrezali 84-ročného Jacquesa Hamela priamo v jeho kostole, zistil som, že tiež potrebujem svoje ticho. Lebo pri dotyku s koncentrovaným zlom sa nedá rozprávať. Bol som teda ticho a myslel som na všeličo. Na posledné chvíle toho kňaza, na to, čo tento diabolský čin urobí s verejnou mienkou, na to, či prijímanie utečencov nie je naivné a aj na to, či nerobím chybu, keď stále považujem postoje a činy Angely Merkelovej za správne. A tým všetkým som sa dotýkal otázky, či my všetci, čo podporujeme ľudský prístup k utečencom, nie sme za vraždu starého kňaza – a ľudí v Nice a Mníchove a všelikde inde – vlastne spoluzodpovední.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.