Muhammad Ali bol na jednej strane stopercentný americký hrdina, stelesnenie príbehu o chudákovi, ktorý si vybojoval bohatstvo a slávu. Mnohí ho však považovali za provokatéra. Sám priznával, že okrem rýchlych pästí má aj rýchle ústa a vždy hovorí, čo si myslí. Ak to niekto berie ako provokáciu, je to jeho vec...
nebi môjho malého!
Tento nositeľ titulu „športovec storočia“ od týždenníka Sports Illustrated a BBC sa narodil v roku 1942 v černošskej rodine na americkom Juhu, kde vtedy o rovnakých právach aj pre čiernych Američanov snívali len radikáli. Dostal meno Cassius Marcellus Clay. Toho sa neskôr vzdal a označil ho za „meno otroka“ – paradoxne mu ho dali na pamiatku južanského politika, ktorý v 19. storočí bojoval za zrušenie otroctva.
Jeho rodičia si v meste Louisville v štáte Kentucky ťažko zarábali na živobytie. Otec, Cassius starší, bol maliar a natierač; matka Odessa upratovala v belošských domácnostiach. Cassius Clay mal aj bielych predkov, no od detstva sa cítil jednoznačne čierny. V období, keď mnohí černosi chceli byť radšej belochmi, on pociťoval povinnosť „pre svojich ľudí niečo urobiť“. Už ako chlapec chodieval večer pred dom a čakal, či z neba nedostane nejakú správu, poverenie či povolanie. „Nikdy som nič také nezačul.“
boha volám iným menom
Zato rodičia o jeho výnimočnosti nepochybovali. Bol neposedné a zhovorčivé dieťa, medzi deťmi zaujímal postavenie vodcu, vymýšľal hry. Hoci bol fyzicky šikovný, do bitiek sa nepúšťal. Matka spomínala, že keď chcela mladšiemu Rudolphovi naložiť na zadok, starší Cassius ju chytil za ruku a pohrozil jej: „Nebi môjho malého!“
To sa však nestávalo často. Tvrdú ruku mal skôr otec ako matka a najčastejšie ju dvíhal na ňu – synovia spomínali, že Odessa sa manžela bála. Ich vzťah nebol šťastný, ale zbožná Odessa Clayová verila, že utrpenie patrí k životu rovnako ako kostol. Vždy v nedeľu vyobliekala synov najlepšie, ako si mohli Clayovci dovoliť, a odviedla ich do baptistického spoločenstva. Jej manžel po rokoch možno trošku prikrášlene uvádzal, že hoci sám bol metodista, rozhodol sa náboženskú výchovu prenechať jej. „Otec mi prízvukoval, nech deti napodobňujú matku, lebo žena je vždy poriadnejšia ako muž.“ A tak Muhammad Ali, najväčší moslim v Amerike (prezývka Najväčší mu prischla pre triumfy v boxerskom ringu) vyrástol ako zbožný baptista.
„Mama je baptistka,“ čítame Aliho slová v knihe Muhammad Ali: His Life and Times, „a keď som vyrastal, naučila ma všetko, čo vedela o Bohu.... učila nás, že treba milovať ľudí a ku každému byť láskavý. Učila nás, že je nesprávne mať predsudky a nenávidieť. Odvtedy som prestúpil na iné náboženstvo a zmenil som niektoré názory, ale jej Boh je pre mňa stále Bohom – len ho volám iným menom.“
s belochmi žiť nechceme
To, že Ali vstúpil do ringu, spôsobila náhoda – alebo azda to bola tá správa z neba, na ktorú v detstve čakal. Raz sa s kamarátmi vybral na jarmok a tam mu ktosi ukradol bicykel. S plačom vyhlásil, že krádež musí vyšetriť polícia. Nejaký človek mu poradil, nech zájde do miestnej telocvične – tam vraj nájde policajta.
Joe Martin bol policajt, ale v ten večer neslúžil. Trénoval svojich boxerských zverencov. Keď mu dvanásťročný chlapec prišiel do telocvične hlásiť krádež, Martin si ho vypočul. A na vyhrážanie okradnutého drobca, že zlodejovi spočíta všetky kosti, povedal: „Chlapče, ak chceš viesť odvážne reči, najskôr sa nauč boxovať.“ A bolo to – poslanie mu namiesto anjela pomohol nájsť boxujúci policajt.
Amatérsky debutoval v ringu v roku 1954, v roku 1960 ako osemnásťročný získal na letnej olympiáde v Ríme zlato v poloťažkej váhe. V jeseni toho istého roku sa stal profesionálom. Krátko nato prestúpil na islam a prijal meno Muhammad Ali.
Amerika mu ležala pri nohách, očarená novým boxerským štýlom, v ktorom spojil obrovskú silu s neskutočnou ľahkosťou pohybu. Mnohí fanúšikovia však kritizovali slovné tirády, ktorými zahŕňal protivníkov. Tento šampión sa však ešte veľmi skoro v kariére naučil, že na provokatéra sa vždy príde pozrieť viac divákov, a tak treba bojovať nielen päsťami, ale aj rečami. Preslávenej výrečnosti ho až neskôr zbavila Parkinsonova choroba.
Provokácie však dokázal podporiť solídnym výkonom v ringu, a tak mu ich Amerika odpúšťala. Fanúšikovia prižmúrili oko aj v roku 1966, keď odmietol narukovať do armády s poukazom na to, že vojnu vo Vietname považuje za nemorálnu. A predýchali aj jeho členstvo v černošskej organizácii Nation of Islam spojenej s čiernym rasizmom a extrémizmom. Načas prijal ideológiu, ktorá učila, že nepriateľom černochov bude vždy beloch. Sám Ali sa vtedy vyjadril proti integrácii, ktorú považoval za nesprávnu. „S belochmi žiť nechceme, to je všetko,“ povedal.
musíme klásť odpor
Toto obdobie sa napokon skončilo. Muhammad Ali v roku 1975 z Nation of Islam vystúpil a zakotvil v tradičnejšom sunnitskom islame. Púť do Mekky ho inšpirovala k tolerancii voči ľuďom rôznych rás. Po útokoch z 11. septembra označil teroristov za „rasistických fanatikov, ktorí sa len vyhlasujú za moslimov“.
Jeho odkazom zostávajú slová: „My ako moslimovia musíme klásť odpor tým, ktorí využívajú islam na pretláčanie vlastnej agendy.“ Zazneli v roku 2015, keď už zo zdravotných dôvodov málokedy vystupoval na verejnosti, ale tým väčšmi zarezonovali. Američania si ich pripomínajú teraz, keď odprevadili svojho najväčšieho moslima na poslednej ceste. Zomrel 3. júna tohto roka v arizonskom meste Scottsdale.
Po masakre v gay klube vo floridskom Orlande, len týždeň po jeho smrti, napísala Muhammadova dcéra Hana Ali toto: „Otca by hlboko zarmútila a pobúrila zbabelosť a neľudskosť, aké prejavil takzvane moslimský strelec, keď zmaril nevinné životy v mene náboženstva, ktorého zásadným zmyslom je mier. Otec miloval svoju vieru, no vychoval nás tak, aby sme rešpektovali všetky náboženstvá, všetkých ľudí a nikoho neposudzovali.“