Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Svet podľa Lorenza

.zuzana Mojžišová .časopis .fenomén

Máte aj vy na poličke vedľa postele zopár prečítaných kníh, po ktorých siahnete vždy vtedy, keď vám okolitý svet, život či čítanie konkrétneho dňa zanechá nepríjemnú pachuť na jazyku a cítite potrebu rýchlo sa jej zbaviť? Medzi moje stálice patria aj knihy Konrada Lorenza. Hovoria o mieste človeka v prírode. A aj o iných veciach.

Máte aj vy na poličke vedľa postele zopár prečítaných kníh, po ktorých siahnete vždy vtedy, keď vám okolitý svet, život či čítanie konkrétneho dňa zanechá nepríjemnú pachuť na jazyku a cítite potrebu rýchlo sa jej zbaviť? Medzi moje stálice patria aj knihy Konrada Lorenza. Hovoria o mieste človeka v prírode. A aj o iných veciach.


Tomáš z Celana v Druhom životopise svätého Františka v polovici 13. storočia napísal: „Jednou seděl blažený František za stolem s bratry, když tu přilétly dva ptáčci, sameček a samička, kteří byli zaměstnáni starostí o svá mláďata. Každý den pak odnášeli ze stolu světce drobečky. Světec z toho měl radost, chválil je a jako obvykle jim něco dal za jejich píli. Jednoho dne přilétly otec i matka a odevzdali své potomky bratřím, jako by byli živeni na jejich útraty, a když své mladé svěřili bratřím, odlétli a už se neukázali. Mladí ptáčci si na bratry brzy zvykli; sedali jim na ruce a byli medzi nimi ne jako hosté, ale jako domácí. Světským lidem se vyhýbali a hlásili se tak jen k bratřím. Světec to pozoroval, žasl a vybízel bratry, aby se radovali. Řekl: Vidíte, bratři, naše červenky jednají, jako by měli rozum. Jako by říkaly: ´Představujeme vám naše mláďata, odchovaná vašimi drobty. Nakládejte s nimi, jak je vám libo; my si hledáme nové hnízdo.´ Mladí ptáčci si na bratry brzy úplně zvykli a svorně od nich brali jídlo.“
Konrad Lorenz v knižke Zhovára sa s dobytkom, vtákmi a rybami zas napísal o čerstvo vyliahnutom húsatku: „Aj kameň by sa bol rozľútostil pri pohľade na úbožiatko, ako sa hnalo za mnou plačúc prerývaným hláskom, potkýnajúc sa, prekopŕcajúc sa, ale s udivujúcou rýchlosťou a odhodlanosťou, ktorej význam sa nedal nepochopiť: totiž, že jeho mama som ja, a nie tá hus. (...) Zvyšok dňa mi plynul, ako zvyčajne plynie matke húsaťa. Išli sme na lúku; aby sme sa popásli na krehkej mladej tráve a podarilo sa mi presvedčiť svoje dieťatko, že vajíčko posekané so žihľavou je dobré jedlo.“

.resi a Selma
Konrad Lorenz, rakúsky zoológ, zakladateľ (a pomenovateľ) ešte vždy pomerne mladej biologickej vedy etológie (vedy o fyziológii správania), sa narodil 7. novembra 1903. Okrúhlych tridsaťpäť rokov uplynulo od čias, keď mu švédsky Karolinska Institutet udelil Nobelovu cenu za fyzilógiu a medicínu (spolu s Nikolaasom Tinburgom a Karlom von Frischom), konkrétne za  štúdium sociálneho správania zvierat, najmä vysvetlenie „tanečného jazyka“ včiel a spôsobu, akým sa mláďatá vtákov fixujú na svoju matku.

O tom, čo vedeckým úspechom predchádzalo, hovorí: „Udalosti útleho detstva považujem za najdôležitejšie pre vedecký a filozofický vývoj človeka. Vyrastal som s rodičmi vo veľkom dome a v ešte väčšej záhrade v Altenbergu. Mama s otcom boli obdivuhodne tolerantní voči mojej neobyčajnej láske k zvieratám. A moja pestúnka Resi zas mala talent na chovanie zvierat. Keď mi otec priniesol z prechádzky po viedenských lesoch salamandru škvrnitú, prikázal mi vypustiť ju na slobodu po piatich dňoch. Ale mal som šťastie: salamandra porodila 44 žubrienok a Resi dvanásť z nich priviedla k premene na mloka. Tento úspech by sám osebe mohol postačiť, aby rozhodol o budúcej kariére malého chlapca. Pridružil sa však aj ďalší dôležitý faktor: Nils Holgersson Selmy Lagerlöfovej. Nevedel som ešte čítať, predčítali mi ho dospelí. Odvtedy som túžil byť divou husou. Keď som pochopil, že je to nemožné, prial som si aspoň divú hus – vlastniť. Ale aj to sa ukázalo v tom čase nezrealizovateľné. Tak som presedlal na túžbu po husi domácej. Napokon som jedno húsatko dostal od susedov a objavil som proces zoznamovania sa mláďaťa s okolím a spoznal som aj mnohé o mne samom. Cítil som veľkú radosť, keď ma mláďa bralo na vedomie. V tom období  môj záujem neodvolateľne priľnul k vodnému vtáctvu a stával som sa odborníkom na jeho správanie už ako dieťa.“

.cesta
Dôkazom Lorenzovho skorého a hlbokého vzťahu a chápania zvierat je aj to, že riaditeľ viedenskej Zoologickej záhrady gymnazistovi Konradovi dával do opatery  živočíchy, ktoré sa nechceli adaptovať na zmenené podmienky v zoo, alebo poranené zvieratká, aby ich vypiplal. Hoci sa Konrad Lorenz chcel venovať zoológii, na prianie otca, lekára – ortopéda, vyštudoval lekársku fakultu, čo si, mimochodom, celý život veľmi pochvaľoval. A to aj napriek tomu, že čoskoro po absolvovaní štúdia sa prestal venovať medicíne a sústredil sa na výskum zvierat.
Sprvu jeho novátorským spôsobom a objavom vedecká obec priveľa pozornosti nevenovala. Postupne sa však veci menili. V roku 1940 bol Lorenz vymenovaný za profesora Ústavu fyziológie v Kaliningrade. Na jeseň roku 1941  narukoval do nemeckej armády ako lekár a venoval sa neurologickému a psychiatrickému výskumu. „Na jar roku 1942 ma poslali na front blízko Vitebska a o dva mesiace neskôr som padol do ruského zajatia. Najprv som pracoval v nemocnici v Chalturine, kde som bol zodpovedný za oddelenie so 600 lôžkami. (...) Keď nemocnicu zničili, stal som sa doktorom vo vojenských táboroch, ten posledný bol v Arménsku. Naučil som sa pomerne plynule po rusky a celkom som sa spriatelil s niekoľkými Rusmi, najmä lekármi. Mal som príležitosť pozorovať markantné paralely medzi psychologickými dôsledkami nacistickej a marxistickej výchovy. V arménskom tábore som mal aj voľný čas, a tak som začal písať knihu o epistemológii, pretože to bola jediná téma, ku ktorej som nepotreboval knižnicu. Rukopis som písal zväčša rozpusteným hypermangánom na vyžehlené kúsky vriec od cementu. Sovietski velitelia ma podporovali v písaní. Keď som prácu dokončil, preložili ma do tábora v Krasnogorsku neďaleko Moskvy a prikázali mi prepísať rukopis na písacom stroji a kópiu dať cenzorovi. Pomaly sa blížil očakávaný dátum mojej repatriácie do Rakúska a ja  som sa začínal odôvodnene báť, že ma budú zdržiavať pre knihu. V jeden deň si ma veliteľ zavolal do svojej pracovne a spýtal sa ma, či môj rukopis naozaj neobsahuje nič politické. Keď som mu na to dal čestné slovo, potriasol mi rukou a vzápätí mi napísal priepustku, ktorá povoľovala, aby som si mohol vziať domov rukopis aj svojho skroteného škorca. (...) Už nikdy potom som nezažil porovnateľný príklad dôvery človeka v človeka.  S niekoľkými dodatkami a zmenami vyšla kniha, napísaná v Rusku, pod názvom Odvrátená strana zrkadla.“
Zo zajatia sa Konrad Lorenz vrátil do Rakúska vo februári  1948.            
Odvtedy sa venoval písaniu populárno-vedeckých kníh, neskôr založil etologický ústav v Bulderne a v Bavorsku v mestečku Seevisen. Pozornosť upriamoval najmä na skúmanie správania havranov a iných spevavých vtákov, vodných vtákov, ale aj rýb či vlkov.

.veda a popularizácia
Konrad Lorenz bol príkladným vedcom. Svoj odbor i metódy objavovania miloval. „Šťastná veda, keď podstatná časť jej výskumu spočíva v tom, že človek ako nahý divoch lezie a pláva v dunajských lužných lesoch v spoločnosti kŕdľa husí divých. Som človek veľmi lenivý, natoľko lenivý, že oveľa lepšie viem pozorovať ako experimentovať. Skutočne pracujem vlastne len pod tlakom najneúprosnejších kantovských kategorických imperatívov úplne proti svojim prirodzeným sklonom. Nádherná na takomto čisto pozorovateľskom živote a pozorovateľskej práci s divo žijúcimi zvieratami je okolnosť, že zvieratá sú takisto nádherne lenivé.“
Konrad Lorenz bol aj príkladným popularizátorom vedy. Veril, že môže čitateľov niečo naučiť, zlepšiť ich a presvedčiť. Jeho knihy sú prístupné laikom – čo však neznižuje ich hodnotu, skôr naopak –  mnohé vyšli (a vychádzajú) aj v slovenčine či češtine, a hoci už nie sú najmladšie, potvrdzujú, že múdre slová nestarnú. V knižke 8 smrtelných hříchů uvažuje o fenoménoch ohrozujúcich ľudstvo; sú medzi nimi aj vyhasnutie citov, rozchod s tradíciou a nekritická poddajnosť. Práca Takzvané zlo  vyšla v pôvodnom vydaní v roku 1963 a vyvolala veľký ohlas a mnohé debaty, poňatím témy agresie totiž už opúšťala teritórium biológie a psychológie a blížila sa k spoločenským vedám. Konrad Lorenz považoval agresivitu za podstatný prvok vplývajúci na správanie  zvierat – a aj ľudí. Ako prvý vedec vysvetlil, čo to agresivita je a na čo ju máme, aký je jej význam z hľadiska sociálneho. Kniha Zhovára sa s dobytkom, vtákmi a rybami ukrýva desiatky zábavných i poučných príbehov o zvieratách v kontakte s človekom, napríklad aj taký, čo musí ľudská mama urobiť, keď má malé bábätko a dom i záhradu prepchaté síce skroteným, ale voľne žijúcim zvieratstvom. No predsa musí vziať klietku, postaviť ju na sviežu trávičku a do nej vložiť – postieľku s bábätkom. A kniha Rok husi divej? Prekrásna. 

.martina
O biblickom Šalamúnovi sa traduje, že mal zázračný prsteň, ktorého čary umožnili múdremu kráľovi zhovárať sa zo zvieratami. Šalamún bol bez prsteňa stratený, Konrad Lorenz pri dišputách s vybranou faunou nijaké kúzla nepotreboval. Vytvoril si totiž – na základe pozorovania a povoleného odpočúvania – čosi ako slovník. Jednotlivé slová sa naučil vyslovovať a aj rozumieť ich významu. Jeden milý príklad. V reči husí je „Vivivivivi?“ formulka na spriatelenie, už spomínaná Selma Lagerlöfová ju preložila takto: „Ja som tu –   kde si ty?“ Hus alebo človek, jednoducho kontaktná persóna, na ňu odpovedá upokojujúcim: „Gangangang.“ Zaspávaciu náladu najlepšie vyjadruje zvuk „virrrrr“, žalostné plakanie zas „pfü, pfü“. Konrad Lorenz spomína na to, ako mu mláďatko husi divej menom Martina v noci nedalo spať: „A vzápätí spustila ostro a prenikavo: ‚Pfü... pfü...´ Musel som z postele von až k debničke. Martina ma privítala s blaženým pozdravom: ‚Vivivivivi.´ Nebralo to konca-kraja od samej úľavy, že už nie je osamelá v temnej noci. Nežne som ju vsunul pod vyhrievanú podušku: ‚Virrrr, virrrr.´ Zaspala okamžite, podľa programu. A ja takisto. Ale neuplynula ani hodina a približne o pol jedenástej sa nanovo ozvalo spýtavé ‚Vivivivivi?´ a práve opísaná procedúra sa presne zopakovala. A krátko pred dvanástou ešte raz. A o jednej po polnoci znova. O trištvrte na tri som sa preto vzchopil na gruntovnú zmenu pokusného poriadku. Chytil som kolísku, postavil ju na dosah k záhlaviu svojej postele, a keď sa o pol štvrtej, ako som očakával, ozvalo opäť spýtavé: ‚Ja som tu – kde si ty?´, odpovedal som rečou husí divých, hoci lámane: ‚Gangangang´ a poklopkal som na vyhrievanú podušku. ‚Virrrrr,´ odpovedala Martina, ‚už spím, dobrú noc´. Zanedlho som sa naučil povedať ‚gangangang´ a ani som sa pritom nezobudil. Myslím, že ešte aj dnes by som tak odpovedal, keby som tuho spal a niekto by mi tíško povedal: ‚Vivivivivi?´
Profesor Zdeněk Veselovský, nie až tak dávno zosnulý Lorenzov žiak, dlhoročný riaditeľ pražskej zoo, kľúčová postava pri zachráne koňa Przewalského pred totálnym vyhynutím, považoval svojho učiteľa, slávneho rakúskeho etológa,  za najväčšiu osobnosť, s ktorou sa v živote stretol. Nám sa to už, aspoň na Zemi, nepodarí. Ak si však necháme na polici pri posteli niektorú z jeho knižiek, napríklad  8 smrtelných hříchů, možno po prebudení budeme mať silu na „velmi bolestivou, ale současně velmi zdravou a osvěžující ranní rozcvičku – hodit svou oblíbenou hypotézu přes palubu“. Alebo sa vám prisnije, ako mne nedávno, že som objavila na vysokej skale celkom nový druh zvieraťa, správalo sa priateľsky, priam sa predvádzalo, dalo sa skúmať od svitu do mrku, trochu pripomínalo jazveca, malo hebkú srsť a celkom maličké zúbky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite