Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Čo je mýtus?

.ivan Moďoroši . .časopis .náboženstvo

Mýtus, slovo, ktoré pomerne často počujeme a používame. Len málokedy si však uvedomujeme jeho skutočný význam a často ho zamieňame s významom, ktorý označuje skôr niečo nepravdivé a posmešné.

Mýtus, slovo, ktoré pomerne často počujeme a používame. Len málokedy si však uvedomujeme jeho skutočný význam a často ho zamieňame s významom, ktorý označuje skôr niečo nepravdivé a posmešné.


Napriek tomu mýtus zohrával (a v mnohých kultúrach zohráva) v dejinách ľudstva podstatnú rolu v živote spoločnosti a jednotlivca. Môžeme smelo povedať, že mýtus je tu od okamihu, keď sa stal človek „rozumným“. A hoci v západnom myslení mythos „vystriedal“ logos, neprestal byť pre ľudí inšpirujúci až do súčasnosti.

.ani rozprávka, ani legenda
Čo je to vlastne mýtus a aký je rozdiel medzi ním a inými podobnými žánrami? Parafrázujúc slová cisára Juliána Apostatu, mýtus je udalosť, ktorá sa nestala, ale jej posolstvo vždy a všade platí. Môžeme povedať, že je to akýsi archetypálny a interný svet, ktorý je prítomný aj niekde v hĺbke nášho podvedomia, napriek tomu, že nie každý človek je aj homo religiosus. O tom pomerne veľa písal psychológ Jung a sústredil sa hlavne na archetypálny význam mýtu.
Mýtus je teda typ myslenia, ktoré nenasleduje historickú pravdu, ale skúsenosť človeka a jeho snahu hľadať odpoveď na otázky, ktoré presahujú hranicu jeho bezprostrednej skúsenosti: Odkiaľ je tento svet? Prečo je na svete zlo? Ako vznikli bohovia? Tieto a mnohé ďalšie témy sú súčasťou všetkých svetových mytológií. Mnohé mýty sú si až prekvapivo podobné, napriek tomu, že vznikli neraz v inom čase a priestore. Podobné mýtom sú rozprávka a legenda, no tieto žánre nemajú totožný obsah a dej. Hlavným prvkom rozprávky je, že „nakoniec dobro zvíťazí“. V legende zase neraz vystupujú historické postavy, ktoré však už „nánosom“ času „nabalili“ na seba množstvo ľudovej fantázie.


.mýtus, základ spoločnosti
Mýtus bol spočiatku vždy spojený s náboženstvom a neraz aj s obradovou zložkou náboženstva. Trvalo pomerne dlho, kým sa mýty aj písomne zaznamenali, keďže pôvodne prežívali v spoločenstve v hovorenej podobe. Pre archaické spoločnosti bol mýtus základom práva, sociálneho a politického života. Ľudia vtedy v zásade verili, že mýtus je udalosť, ktorá sa odohrala v období akéhosi mýtického času–nečasu. Oni vlastne len imitovali to, čo na počiatku vykonávali bohovia, respektíve hrdinovia. Napríklad v biblickej knihe Genezis je zmienka o tom, ako Boh po všetkej („šesťdňovej“) práci si na siedmy deň odpočinul. A Židia spolu s kresťanmi tento deň tiež venujú odpočinku, lebo to tak „urobil“ aj Stvoriteľ. A je úplne jedno, či je siedmym dňom sobota alebo nedeľa.
Mnohí etnológovia tvrdia ešte omnoho zásadnejšiu vec – že keby prestal jestvovať v týchto archaických spoločnostiach mýtus a jeho pôsobenie na život ľudí, nastala by v lepšom prípade totálna anarchia a v horšom by táto spoločnosť bola odsúdená na zánik. Dôvod je jednoduchý: mýtus bol pre archaického človeka úplne všetkým.

.večná túžba
Hoci v súčasnosti mýtus nemá pre spoločnosť taký zásadný význam, v podvedomí človeka existuje aj naďalej. Spomeňme si na filmy ako Trója či Pán prsteňov. Možno to bola zvedavosť, dobrá reklama, ale určite aj kus podvedomia, ktorý spôsobil tie zástupy ľudí po celom svete, čo chceli byť vtiahnuté do tohto nehistorického archetypálneho sveta hrdinov a démonov, čo sú neraz obrazom nás samých. Ani súčasný človek teda neprestal snívať a hľadať v sebe viac, ako je viditeľné zmyslami.
Tieto jeho sny určite nie sú hanbou, ale vyjadrením túžby, ktorá ho môže posunúť ďalej. Veď čo zlé je na tom, keď išiel urucký kráľ Gilgameš hľadať nesmrteľnosť? Nie je túžbou každého človeka byť tu večne? A ak nie večne, aspoň čím dlhšie? Gilgameš zistil na svojej púti za nesmrteľnosťou jednu dôležitú vec — že nikto z ľudí nemôže žiť na tomto svete večne a každý musí skôr alebo neskôr z tohto sveta odísť. Aj toto poznanie a uvedomenie si tejto skutočnosti stojí za námahu.
Ani stredoveké legendy neboli z „tohto sveta“, napriek tomu, že to bol vek rytierov a trubadúrov. Láska medzi Tristanom a Izoldou Zlatovlasou nebola z tohto sveta. V tomto prípade platí, že je to láska až za hrob. Prečo stovky prekladov a interpretácií tohto veľkolepého stredovekého diela? Je to archetyp večnej lásky, ktorá je niekde vnútri každého človeka a v každej dobe. Podobným príkladom je Balzacov román Serafita. Jeho hrdina, človek – androgýn, žije v tomto svete, no s pohľadom upretým k nebu. V tomto diele, ktoré tiež vychádza z bohatého mytologického materiálu, sa stretávame s odvekou túžbou človeka byť komplexný, celistvý, dokonalý. U Serafity sa dokonalosť prejavuje najmä v láske, ktorá je najdrahocennejšou dokonalosťou.

.mýtopoiésis
V 20. storočí sa v Anglicku stretli dvaja velikáni literatúry, dnes masovo známi najmä vďaka filmovej produkcii. J. R. R. Tolkien a C. S. Lewis mali záľubu v čítaní a interpretácii severskej mytológie a tá sa odráža aj v ich dielach. Títo dvaja oxfordskí učitelia „vytvorili“ nový žáner mýtopoiésis – teda tvorbu mýtov. V súčasnosti jestvuje už literatúra, ktorá sa venuje výkladu mytológie v ich dielach, ako je napríklad Tolkienov Hobit, Pán prsteňov, posmrtne vydaný Silmarillion alebo Lewisova Kronika Narnie či Lev, šatník a čarodejnica.
Všade tam môžeme odhaliť symbolický svet hrdinov a udalostí, ktoré sú blízke kresťanskej interpretácii stvorenia a sveta. Svet týchto hrdinov bol otvorený pre pôsobenie dobrého aj zlého. Napriek tomu, že dej sa odohráva neraz v nehistorickom čase, témy sú až prekvapivo súčasné, keďže sú to témy človeka. Voľba medzi dobrom a zlom, obetovanie sa pre iných a riskovanie vlastného života, ale aj vonkajší a vnútorný svet hrdinov, ktorí sa rozhodli pre zlo...
K tomu všetkému zaujímame postoje aj my. Preto tá inšpirácia týmito hrdinami, ktorí to „dokázali“ pred nami. Čo na tom, že nikdy historicky nejestvovali? Týmito hrdinami sú neraz ľudia okolo nás, možno aj my sami. Mýtus nám pomôže lepšie ich identifikovať.
Mýtus teda vôbec nie je klamstvo či niečo hodné posmechu. Mýtus je totiž v nás. Nech sa dejiny sveta uberajú akýmkoľvek smerom, mýtus ostane dôležitou súčasťou človeka, lebo jestvuje v každom ako sen, ktorý chceme naplniť. Spolu s Denisom Rougemontom môžeme teda povedať, že najcharakteristickejšou vlastnosťou mýtu je moc, akú nad nami nadobúda – zvyčajne bez nášho vedomia a možno neraz aj proti našej vôli.

Autor pôsobí na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite