Ágota Kristóf (1935 – 2011) nežila ľahký život. To poznačilo aj jej tvorbu. Vyrastala v chudobnom prostredí: na statku bez vody, elektriny či telefónu. A bez dostatku jedla. V deviatich rokoch sa s rodinou presťahovala do Kőszegu, neskôr do Szombathely. Keď mala Ágota štrnásť, komunisti zatkli jej otca a ju odlúčili od brata. Vtedy začala písať básne. Počas Maďarskej revolúcie v roku 1956 mala 21 rokov a na rukách štvormesačnú dcérku Zsuzsu. Jej vtedajší manžel mal ísť na dva roky do väzenia v Sovietskom zväze. Rozhodol sa, že radšej s manželkou a dcérou okamžite opustia tú smutnú krajinu. S nikým sa nestihli rozlúčiť. Skončili vo Švajčiarsku. Tam sa im časom narodili ďalšia dcéra a syn.
Ágota začala pracovať vo fabrike na výrobu hodiniek. Keďže si práca vyžadovala ticho, nemohla s nikým komunikovať (dalo sa vraj len vtedy, keď si vyšla z fabriky na cigaretu). Francúzštinu sa učila dlho a ťažko. A aj s prózou začala až v roku 1972. Keď sa jej raz pýtali, či bola slabšia znalosť francúzštiny dôvodom, prečo je jej štýl taký strohý a úsečný (plný krátkych, nerozvinutých viet), odpovedala, že to celkom tak nie je: Sčasti je za tým prvotné písanie poézie, sčasti to, že keď písala Veľký zošit, pre ktorý je táto forma najtypickejšia, mal jej syn dvanásť rokov. Precvičovala s ním doma slohové úlohy. Pre dieťa boli krátke vety celkom prirodzeným spôsobom vyjadrovania.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.