Na pleciach obra

Bol človekom divadla: písal hry pre svojich hercov a svoju divadelnú skupinu. Ich rukopisy ani šepkárske knihy sa nezachovali. Niektoré z textov ešte počas jeho života – neautorizované – publikovali vydavatelia v samostatných tlačených zošitkoch. Najskôr na nich ani nebol uvedený autor, len meno spoločnosti, ktorej hra patrila – natoľko bezvýznamný bol vtedy jednotlivec, ktorý ich napísal, natoľko pragmatické bolo ich určenie pre divadlo. Postavenie dramatického autora sa však na prelome 16. a 17. storočia v krátkom čase radikálne zmenilo. Keď sedem rokov po dramatikovej smrti jeho kolegovia z divadla zozbierali texty a publikovali ich v monumentálnej 900-stranovej Knihe komédií, historických hier a tragédií p. Williama Shakespeara (1623), bol to jasný signál, že hrám sa už priznal status literatúry a jemu autorstvo a že je záujem udržať jeho dielo v kolektívnej pamäti. Shakespeare, ako už vtedy v predslove vizionársky napísal jeho kolega Ben Jonson, presahuje všetkých dovtedy slávnych autorov vrátane klasikov a „nepatrí jednej dobe, ale všetkým časom“.

Ten zväzok s 36 hrami, takzvané Prvé fólio, sa dnes pokladá za jednu z najvplyvnejších kníh ľudstva. Najviac originálov sa nachádza vo Washingtone a v Tokiu. V Spojených štátoch mnohé z nich tento rok vystavujú na putovnej výstave po celej krajine; sprievodné akcie zahŕňajú v máji napríklad aj symbolický džezový pohreb Shakespeara v New Orleans.

Pretože Shakespeare nepatrí len všetkým časom, ale dnes už aj všetkým kultúram. Aby toto tvrdenie bolo hodnoverné, londýnske divadlo Shakespeare’s Globe v rámci gigantického projektu Globe to Globe okrem iného zorganizovalo svetové turné s Hamletom: v priebehu dvoch rokov ho majú vidieť vo všetkých krajinách sveta. (V Bratislave ho hrali v júni 2014.) Pravdaže, je to kultúrny kolonializmus svojho druhu. Ale zaprotokolovať Shakespeara ako uvedeného vtedy a vtedy tam a tam, ani návšteva treťotriednej exportnej produkcie z Londýna ešte nič nehovorí o skutočnom osvojovaní si jeho dedičstva. Našťastie sú aj iné kanály a iní mediátori.

kultúrny fenomén

Štyristo rokov od smrti autora predstavuje zároveň štyri storočia nepretržitého života jeho diela. V čom to je, že iní veľkí autori zažiaria, pohasnú, a potom sa možno znovu občas niekde vynoria, zatiaľ čo on je pokladaný za stálicu, ak nie za vôbec najväčšieho dramatika všetkých čias?

Zvykne sa hovoriť o Shakespearovom univerzalizme, o všeplatnosti jeho diela pre ľudstvo ako také, nezávisle od toho, kto, kde a kedy ho prijíma. To by však bolo zjednodušenie: akoby jeho dielo bolo vždy a všade rovnaké. Skôr by sme sa priklonili k názoru, že má tú výnimočnú schopnosť byť v každom kontexte iné, že sa vo svojom putovaní časom a kultúrami zakaždým ponúka na iné čítanie a iné prevrstvovanie. Tak každá doba a (prinajmenšom západná) kultúra v ňom nachádzajú otázky, ktoré si samy kladú – nie však preto, že ich tam autor vedome vložil, ale skôr preto, lebo jeho dielo je také husté a nasýtené, že každému pozorovateľovi poskytuje iný pohľad.

Shakespeare pozitivistov je celkom iný než Shakespeare ezoterikov; a zasa inak ho nasvietili formalistické školy, receptívna estetika, psychoanalýza, kultúrny materializmus a rodové či postkoloniálne štúdiá a kognitívne vedy.