Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Keď pacifisti berú do rúk zbrane

.anton Vydra .časopis .esej

Krátko pred parlamentnými voľbami vyšiel vo vydavateľstve Premedia preklad útlej knižky Simone Weilovej Traktát o zrušení politických strán.

Táto kniha je dobrou príležitosťou na malú sondu do dejín.

Viac než Weilovej názory na to, že politické strany by bolo najlepšie zrušiť, lebo by to podľa nej bolo „prakticky čisté dobro“ a malo by to „liečivé účinky aj mimo verejného života“, sú na jej knihe zaujímavé dejinné okolnosti, za akých vznikla.

Francúzska filozofka Simone Weilová (1909 – 1943) napísala svoj Traktát v roku 1940, v čase, keď už odhodlane stála na strane odbojového hnutia a zanechala svoju pacifistickú minulosť. Nebola v tom jediná. V tom čase boli pacifistami viacerí mladí prívrženci a žiaci francúzskeho filozofa a esejistu, známeho pod pseudonymom Alain (vlastným menom Émile-Auguste Chartier). Alain vydával v 30. rokoch 20. storočia časopis Libres propos (Slobodné reči) s podtitulom Alainov časopis. K vydávaniu časopisu Alaina podnietili a aj ho finančne živili jeho žiaci Michel Alexandre so svojou manželkou Jeanne. Tá bola okrem iného sestrou známeho sociológa Mauricea Halbwachsa. Toho, ktorý prišiel s koncepciou kolektívnej pamäti, s tézou o sociálnych rámcoch, ktoré formujú naše individuálne spomienky a kultúrnu identitu. Halbwachs neskôr zomrel v koncentračnom tábore v Buchenwalde.

Skupine Alainových žiakov a prispievateľov do Libres propos sa hovorilo aj chartieristi alebo alainisti. Boli to najmä študenti parížskej École normale supérieure a patrila k nim aj Weilová. Filozof Jacques Bouveresse hovorí, že Alain bol pre mnohých v tomto období „filozofom prvej dôležitosti“. Politológ Raymond Aron o ňom povedal, že spoločenský zápas preňho predstavoval napätie medzi občianskou spoločnosťou a mocnými: „Vojna bola v jeho očiach triumfom mocných, pretože práve oni smerujú tak k vojenskému poriadku, ako aj k jeho dokonalej podobe, a pretože vo vojnových časoch sa vojenský poriadok rozširuje na celý národ.“ Alainov zápas proti militarizmu a zbrojeniu bol však viac filozofický a publicistický než aktívny, alebo, ako sa vtedy zvyklo hovoriť, angažovaný. Bolo to skôr zbožné želanie a volanie po mieri než reálny boj proti tomu, čo sa začínalo rozpínať z Nemecka. Boli to naozaj len „reči“ („les propos“ – tie sa napokon stali Alainovým vlastným a originálnym žánrom podobným fejtónom), a nie odvážnejšie postavenie sa hitlerizmu, ktorý čoskoro veľmi tvrdo postihol aj životy Alainových žiakov.

už nie intelektuál, ale vojak

Netreba sa preto čudovať, že viacerí alainisti postupne prešli od Alainovho pacifizmu k militantnejšiemu odboju, kde sa pre mnohých autoritou a novým mužom prvej dôležitosti stal matematik a logik Jean Cavaillès (1903 – 1944). Jeho príbeh je krutý a bolestný, no zároveň aj poučný: nacisti ho v roku 1944 zastrelili v pevnosti Arras. Jeden z pôvodne Alainových žiakov, ktorý takisto prešiel k ozbrojenému odboju, bol filozof a lekár Georges Canguilhem. Neskôr, v roku 1967, prednášal študentom na Štrasburskej univerzite práve o Cavaillèsovi.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite