Na Balkáne sme pátrali po obetiach a páchateľoch vojen zo začiatku 90. rokov. A po zmysle trestu, spravodlivosti a odpustenia.
Nie, až natoľko bláznivý film by nevymyslel ani režisér Emir Kusturica, dnes tak trochu obdivovateľ nacionalistov a politikov Veľkého Srbska. Realita opäť raz predstihuje fikciu.
zvláštna energia Blázinca
Ak zahnete v srbskom hlavnom meste, v časti zvanej Nový Belehrad, na Bulvár Jurija Gagarina, odkryje sa pred vami kolonáda socialistických panelákov. Pod jedným z nich objavíte takú krčmičku. Štyri steny, výčap piva, plastové stoličky a obrusy, dosť ordinárny priestor nižšej ako 4. cenovej kategórie. Po srbsky sa „kafana“ volá Luda kuća, v preklade Blázinec. Tu sa písali nedávne dejiny. Teda, pred rokom 2008, keď Karadžića zatkli a vydali do Haagu pred Medzinárodný tribunál pre zločiny v bývalej Juhoslávii (ICTY), celkom určite.
V prestrojení za ľudového liečiteľa s hustou bielou bradou a pod zmeneným menom doktor Dragan Dabić tu zrejme po roku 2003 slobodne a často chodil na pohárik obľúbeného červeného vínka Medvedia krv. Družil sa s chlapmi, ktorí zrejme netušili, že sedia s medzinárodne hľadaným bývalým prezidentom Republiky srbskej, samozvaného štátu založeného na etnických čistkách nesrbského obyvateľstva (moslimských Bosniakov a katolíckych Chorvátov) v Bosne a Hercegovine. No a? Prekážalo by to týmto chlapom pri pive Jelen? Tvrdím, že určite nie. Naopak, boli by hrdí, s kým majú tú česť! A Karadžić, tento psychiater vzdelaný v USA, ktorý pred vojnou pracoval ako nenápadný lekár v nemocnici v Sarajeve, by ich zabával s úsmevom bodrého znalca ľudských duší.
„Doktor Dabić? Ten býval o dva bloky domov ďalej,“ ukazuje rukou za okno Blázinca muž pri pive. Na stene vidia obrazy Miloševića, Karadžića, ale aj Kaddáfího či Putina. A sú tu aj tie povestné gusle, akési tradičné husličky, na ktorých „doktor“ rád hrával (nespieval pritom) dlhé melancholické balady. Je piaty deň po oznámení rozsudku v Haagu, no štamgastov to nijako nevzrušuje.
Spolusediaci sa predstaví ako vojnový reportér na dôchodku Nebojša Jevrić. Meno je skutočné, takisto ako zapustená biela brada, podobná tej doktorovej. „Poznal som ho pred vojnou, za vojny aj po vojne,“ hovorí Jevrić a pokračuje: „Išla z neho zvláštna energia. Keď sa po vojne ukrýval, tak v kláštore v Čiernej Hore strávil istý čas v hlbokej modlitbe. Tá ho zmenila. Raz mu namerali krvný tlak 60 na 40, no kým prišla sanitka, tak vydesení lekári skonštatovali, že tlak je opäť normálny.“
Mýty, legendy, hrdinovia. Balkán je nimi preplnený. Až keď som z Blázinca odišiel, napadlo mi, že ten Jevrić predsa hovoril o „ňom“ ako o skutočnom Karadžićovi, nie o Dabićovi. Tvrdí, že ho poznal. Aj tu v prestrojení? Celé roky?
internát doktora Karadžića
Ak sa presuniete z Belehradu necelých 300 kilometrov smerom na juhozápad, objavíte mestečko Pale. Pôvodne horské turistické centrum pre obyvateľov neďalekého Sarajeva sa stalo počas vojny v rokoch 1992 až 1995 takpovediac epicentrom bosnianskych Srbov: žil tu aj ich prezident Karadžić s rodinou. Dnes tu nie je nič výnimočné. Pravda, až na jeden nedávno otvorený vysokoškolský internát pre poslucháčov univerzity vo Východnom Sarajeve. Za účasti jeho manželky (žije tu v rodinnom dome) aj jeho dcéry (je v Bosne poslankyňou parlamentu) ho iba pár dní pred vynesením rozsudku v Haagu slávnostne pomenovali po doktorovi Radovanovi Karadžićovi. A dali pri vchode na stenu čiernu mramorovú pamätnú tabuľu. Provokácia? A čo iné?
Ibaže internát je naďalej prázdny a neskolaudovaný. Vraj pre nedokončenú kuchyňu. Medzičasom ho už otvárali trikrát. Blázinec teda pokračuje. Z hôr fúka prudký vietor a na dverách je rukou napísané číslo na strážnika Nedeľka. Volám mu. Chvíľu váha, no do desiatich minút prichádza a púšťa nás s kolegom dnu. Nie je príliš zhovorčivý a pri odchode si nás fotí na mobil.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.