Je to zvláštne, pretože tapioka žiadnu chuť nemá.
Prečo teda o nej hovoriť v článku, ktorý sa venuje gurmánstvu? Dôvody sú veľmi jednoduché a sú dva. Maniok, z ktorého sa tapioka vyrába, patrí po pšenici, kukurici a zemiakoch k štvrtej najvýznamnejšej plodine na svete. Niektorí mu hovoria aj zemiak rozvojového sveta. A druhý dôvod je, že ide o plodinu, ktorá je síce plná škrobu, no zároveň neobsahuje lepok. Takže všetci tí, čo dnes spolusúcitia s celiatikmi a odmietajú do úst vložiť čokoľvek, čo tú nenávideniahodnú zlúčeninu obsahuje, no zároveň by si veľmi radi potrebovali zapražiť polievku či len múkou zahustiť omáčku, sú zachránení. Môžu sa s dôverou obrátiť na tapiokovú múku. Treba len dávať pozor na líniu, tapioka je mimoriadne kalorická.
Maniok začal človek pestovať asi pred desiatimi tisíckami rokov, konkrétne v Južnej Amerike. Do šestnásteho storočia sme o ňom nepočuli, jeho nepopierateľnú výživovú hodnotu si najprv užívali indiánske kmene, predovšetkým Mayovia. O tom, ako na ňu nedali dopustiť a považovali ju pomaly za vtelenie boha na zemi tak, ako my považujeme chlieb, svedčia krásne vyobrazenia maniokového koreňa na miskách, z ktorých Indiáni jedli.
Zaujímavé na tom však je, že maniok sa nedá konzumovať surový.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.