Asi to poznáte – niekedy je hokej trochu nudný, inokedy veľmi vzrušujúci. Viete v čom je rozdiel? V tom, či je na ľade niekto ako Ľubo Višňovský.
Najskôr som na neho chodil ešte ako na začínajúceho juniora, ktorý sa chcel presadiť v prvom tíme Slovana. Už vtedy, v polovici deväťdesiatych rokov, si každý z nás na tribúne okamžite všimol, že ten nevysoký obranca je niečím výnimočný. Väčšina hokejistov sa snaží neurobiť chybu, a potom využiť náhodné príležitosti. Špeciálne sú medzi obrancami cenení takí, ktorí čo najlepšie kazia hokej súpera. Veď preto sa nazývajú obrancami. Ľubo Višňovský však bol z iného hokejového vesmíru.
Bralo sa ako samozrejmé, že výborne bránil a pre jeho rýchlosť a predvídavosť ho málokto obohral, ale od začiatku dominoval tým, že ako obranca inteligentne vytváral a ponúkal zaujímavé útočné situácie. Jeho nápady vyzerali takmer vždy prekvapivo, ale boli úplne logické. Vždy po ich zhliadnutí som si hovoril, prečo to tak jednoducho nerobia aj ostatní. Až neskôr som pochopil, že vytvárať krásu z jednoduchosti je to najťažšie umenie, a že tento talent je aj v hokeji daný len vyvoleným.
Ak by sa ma teda niekto opýtal, čím konkrétne Ľubo Višňovský za posledných 20 rokov vynikal, povedal by som dve veci.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.