Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nejdeme sa hrať na hrdinov

.michal Novota .michal Magušin .časopis .rozhovor

Obaja žijú na rovine, ale doma sa cítia vo výškach. Jeden stál na osemtisícovke Čho Oju, druhý pomáhal slepému lezcovi vystúpiť na najvyšší štít Európy.

Minulý týždeň si odišli splniť svoj himalájsky sen. Horolezci Vladimír Štrba a Zoltán Pál.

Túto otázku dostal v roku 1924 aj legendárny George Mallory, ktorý podľa mnohých indícií takmer dosiahol na vrchol Mount Everestu, no spolu s lezeckým partnerom na ňom našli smrť. Prečo vlastne Everest? On povedal: „Lebo je tam.“ Čo hovoríte vy?

VŠ: Už v roku 1998 sme chceli s Martinom Gáblikom skúsiť Everest. Vtedy to nevyšlo, dostali sme kvázi diplomatického zaracha. Tri roky dozadu, keď som bol na Dhaulágirí (8 167 m) mi v stane trklo, že už mám 44 rokov, tak by som mal aspoň skúsiť ten Everest. Je však finančne náročný. A pre novinárov je Everest taký sprofanovaný, že tam už chodí kdekto. Robia sa len dve výstupové trasy. Z nepálskej strany cez južné sedlo a z čínskej cez severné. A možno raz, dvakrát za desať rokov niekto skúsi aj inú cestu. Napadlo mi, či neskúsiť niečo serióznejšie. Dal som si vážnu, takmer ročnú robotu s tým, že som tú stenu analyzoval.

To všetko máte v zápisníku pred sebou?

VŠ: Všetko. Zistil som, že na stene pôsobili veľké expedície. Keď je veľa ľudí, vždy vypukne nejaký problém, lebo je to logisticky náročné. Vydumal som, že vo dvojici by to bolo fajn. Bolo treba nájsť ďalšieho blázna ako som ja. Preto som Zolovi načrtol, či by sa nedal na takúto kravinu nahovoriť. Trvalo mu to desať minút.

ZP: Máme to podelené. Vlado je mozog akcie, ja som ten ťahúň, ktorý to ťahá fyzicky. Everest ma nepriťahoval ako vrchol, skôr som riešil Kirgizsko a Tadžikistan, moje sedemtisícové vrcholy či iné lezeníčka v Alpách. Ponuka od Vlada však bola výzva a česť. A druhá vec je cesta. Priznám sa, že na „normálku“ a s kyslíkom by som sa nedal nahovoriť. Nehovorím, že je to prechádzka, ale nezapadá to do mojej filozofie.

Vráťme sa späť do roku 1998. Vlado, povedal si, že si dostal na Everest „zaracha“. Od koho? Čo sa tam stalo?

Keďže sa poznáme od desiatich rokov, rozhodli sme sa s Martinom Gáblikom v roku 1998 skúsiť Everest ako spoluúčasť talianskej expedície. Pol roka pred odchodom sme mali na účte od sponzorov milión korún. Potom si ma zavolal generálny riaditeľ Nafty Gbely a hovorí mi: „Vlado, všetky peniaze vám necháme, ale nemôžete ísť na Everest. Musíte si vymyslieť iný cieľ. Vieš si predstaviť tú blamáž, že by ste vyšli na vrchol o dva dni skôr ako expedícia, ktorú sponzorovalo HZDS?“

Tá ich expedícia sa tu pretriasala, vraj mávali na vrchole vlajočkou HZDS. Problém bol, že sa potom na Slovensku päť rokov nedali zohnať peniaze na veľký kopec. Prvá otázka sponzorov bola: S čím idete mávať? Ja od člena tej expedície Petra Hámora viem, že nikde neexistuje žiadna vrcholová fotka s vlajkou HZDS, pretože ju tam nezobrali (smiech).

Poďme sa rozprávať o hardway alebo aj Boningtonovej ceste na Everest. Vieme, že v roku 1975 ju horolezci z britskej expedície Chrisa Boningtona krvopotne preliezli vo vojenskom expedičnom štýle. Prečo práve táto cesta? Čím je pre vás lákavá?

ZP: Práve tou výzvou. Ťažko povedať, či je to najnáročnejšia cesta, vždy to záleží na konkrétnom dni alebo podmienkach v daný rok. Je to Vladov sen. Mňa láka najmä výška, so všetkým, čo prináša. Cesta je sama osebe zvučná, ale nechceme z toho vyťažiť popularitu. Má veľa pokusov, no len jeden štandardný prelez ťažkým expedičným spôsobom a jeden čistý prelez. Ideme do niečoho neznámeho. Nebude to prvovýstup, ale niečo nevyhľadávané.

Prečo sú tam horšie podmienky?

ZP: Je tam čoraz menej snehu. Všetci, ktorí stenu nezvládli, vraveli, že je tam minimum snehu a čistá skala, v ktorej sa nedá istiť. Ale niekto to už preliezol, takže je to možné. Sme horolezci práve preto, aby sme sa snažili v teréne čítať a hľadať miesta, kde stena povolí a pustí. Pred dvoma rokmi som zdolával päť sedemtisícoviek, kde som ten Everest konzultoval so starými ruskými harcovníkmi. Povedali mi, že keď robil Denis Urubko (kazašský lezec, ktorý zdolal všetkých 14 osemtisícoviek) Snežného Leoparda (päť sedemtisícoviek na území bývalého Sovietského zväzu), terén bol úplne iný. Aj tento projekt bol desať, možno pätnásťkrát jednoduchší. Rovnako sa mení terén k horšiemu na Evereste. Mizne sneh a vypadávajú seraky. Keď je málo snehu, vymrzne na kosť a je z neho vodný ľad.

VŠ: ? Môže, aj nemusí. Každý rok je to inak. Treba tam ísť a vidieť to. Prešlo viac ako štyridsať rokov od prvého výstupu v roku 1975, keď 15 ľudí prešlo cez najťažšie miesto, teda cez komín, ktorý vyfixovali, hore. Ja osobne si myslím, že to bude stále ako-tak leziteľné. Jediní živí svedkovia toho, ako to tam vyzerá, sú u nás iba Josef Rakoncaj v Česku a Jarýk Stejskal na Slovensku.

Takže z laického hľadiska je to ťažké v tom, že to bolo zlezené len dvakrát, raz ťažkým štýlom, raz ľahkým. Boli tam ďalšie pokusy, ale ani jeden nevyšiel. Je tam ťažký terén v tom, že tam môže byť málo snehu. Je tam skala. Toto sú tie najväčšie ťažkosti?

ZP: Najväčší problém je výška. Lezenie, aj keď to nie je technicky náročné, sa začína reálne vo výške 8 000 m. Pohyb je náročný, človek sa motá, urobí tri-štyri kroky a odpočíva. Takže menej náročný terén je veľmi náročný pre výšku. Tam sa nedá aklimatizovať.

A vy si so sebou neberiete ani len núdzový kyslík?

VŠ: Nie. Ja som všetky expedície absolvoval bez kyslíka. Je to dvojsečná zbraň. Niesť kyslík je ťažké a navyše drahé. A keď skončí, máte problém.

ZP: To nie je o tom, že tri-štyri minúty si potiahnem, a potom existujem.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite