Máme sa na tie zábery pozerať?
Keď sa v roku 2001 štyri fotografie objavili v katalógu z parížskej výstavy Mémoires des camps (Spomienky z táborov), vyvolalo to vlnu kritiky: zverejňovať autentické, no neľudské veci je vraj neetické. V reakcii na to napísal v roku 2003 Georges Didi-Huberman knihu Images malgré tout (Obrazy napriek všetkému), v ktorej sa zaoberal práve týmito štyrmi drastickými dokumentmi druhej svetovej vojny. Napriek všetkému, napriek všetkej ich krutosti, sú to dokumenty, obrazy nepredstaviteľného.
Didi-Huberman je dnes jedným z najuznávanejších francúzskych filozofov a historikov umenia. V slovenčine a češtine sme sa zatiaľ mohli stretnúť s jeho knihami Pred časom a Ninfa moderna. Od roku 1990 vyučuje na Vysokej škole spoločenských vied v Paríži. No a 24. augusta 2015 napísal otvorený list režisérovi Lászlóvi Nemesovi, ktorý neskôr vyšiel pod názvom Sortir du noir (Vynoriť sa z tmy). Jeho list je hlbokou meditáciou o Nemesovom filme.
fikcia a realita
„Milý László Nemes, Váš film Saulov syn,“ píše francúzsky filozof, „je monštrum. Monštrum nevyhnutné, koherentné, prospešné a nevinné.“ Prečo je to monštrum? Film je fikcia, vymyslený príbeh, no zároveň sa z neho stáva emotívny dokument o realite. To z neho robí ono nevinné monštrum, „skromnú, no zároveň trúfalú fikciu, ktorá sa zhoduje s veľmi konkrétnou historickou skutočnosťou“. Fikcia zrazu umožňuje zakúsiť bolestnú historickú realitu v celej jej brutalite.
Film o členoch Sonderkommanda, ktorých nacisti veľkolepo označovali za „nositeľov tajomstiev“ (Geheimnisträger), ich zároveň ukazuje ako tých, ktorí tajomstvá vynášajú von, vydávajú o nich svedectvo. Saulov syn podľa francúzskeho filozofa prebúdza ťaživé nočné mory.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.