Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Editorial - 40 rokov

.štefan Hríb .časopis .editorial

Správy spred 21. augusta 1968 sú dnes smiešne. Komunisti z celého okolia, krotkí až hrôza, sa poddansky stretávali s trápnym Brežnevom, a miláčik más Dubček sa na všetkých prostoducho usmieval. Až prišli tanky.

Správy spred 21. augusta 1968 sú dnes smiešne. Komunisti z celého okolia, krotkí až hrôza, sa poddansky stretávali s trápnym Brežnevom, a miláčik más Dubček sa na všetkých prostoducho usmieval. Až prišli tanky.


Slabnúci mýtus o Pražskej jari a socializme s ľudskou tvárou dostane v týchto dňoch oživujúci bozk. Od invázie ruských tankov prešlo práve 40 rokov, a keďže sme vtedy boli na okamih stredom sveta, budeme na tú slávu opäť raz bez pamäte spomínať. Bez hanby si vyretušujeme vtedajšiu naivitu a zbabelosť, a namaľujeme si vtedajší svet – i seba v ňom – naružovo.
Ale ružové to v komunizme nikdy, ani pri tuhom odmäku, nebolo.
V prvom rade – omamný odmäk onej jari, na ktorý sa tu občas spomína takmer ako na slobodu, bol len pre vyvolených. Ostatní boli naďalej druhotriedni ľudia. Väčšina tých, ktorých sa odmäk týkal, boli komunisti, ktorí po roku 1948 súhlasili s diktatúrou, Stalinom a popravou Milady Horákovej. Takí to boli ľudia. Áno, v šesťdesiatych rokoch im svitlo, už nechceli byť súčasťou smiešnej rezervácie, ktorú sami vytvorili z Masarykovho Československa, už nechceli poslúchať ešte väčších oportunistov, než akými boli sami, už chceli slobodnejšie dýchať. Možno už dokonca nechceli byť zločincami. Ale aj vtedy, počas bájnej Pražskej jari, mali stále na rukách – a svedomiach – utrpenie státisícov nevinných. Utrpenie našich vlastných živnostníkov, farmárov, veriacich, utrpenie všetkých ľudí slobody, ktorým bolo už vo februári 1948 jasné, že komunizmus je zlo.
Reformní komunisti, všetci tí Šikovia a Smrkovskí a Kočtúchovia chceli naozaj zmenu, naozaj chceli viac diskusie a menej cenzúry, trochu viac slobody a trochu menej Moskvy, ale nikdy nenašli odvahu chcieť slobodu celú a pre všetkých. Ani dubčekovci nechceli zrušiť vedúcu úlohu Komunistickej strany, chceli ju len lepšiu. Aj za nich tu preto boli politickí väzni, päťročnice a vedecký ateizmus. V rámci svojej strany boli možno progresívni, objektívne boli spolu s celoživotnými stalinistami slepou, tragickou uličkou dejín, ktorá si nezaslúži uznanie, ale len výsmech a odsúdenie.
V druhom rade – rok 1968 je najmä na Slovensku spojený s menom Alexander Dubček, a je to spojenie, ktoré tu vyvoláva akúsi až posvätnú hrdosť. Ani tá však nie je poctivá. Ten usmievavý človek, ktorý sa nebál hovoriť z hlavy a skákať z mostíka, nasadil komunistom ľudskú masku. Ale pod ňou ostalo všetko po starom. Aj u neho.
Poďme po poriadku – Dubček bol komunista od počiatku zločinnej diktatúry. Neprekážala mu megakrádež, ktorú v roku 1948 jeho súdruhovia nazvali znárodnením, bez protestov strávil ubližovanie demokratom, ponižovanie duchovných, sestričiek i mníchov, bez súcitu hľadel dokonca aj na ďalších a ďalších uväznených kolegov z vlastnej strany, ktorí sa znepáčili Moskve. Mlčal aj pri neskorších monsterprocesoch, v ktorých sa mučením odhaľovalo sionistické sprisahanie. A mlčal aj pri do neba volajúcich popravách. Mlčal, a len preto stúpal vyššie a vyššie. Po chrbtoch a životoch iných. A keď po nich dostúpal najvyššie, zlyhal opäť. Bol naivný v odhade Rusov, a zbabelý v nesení dôsledkov. Podpísal kapitulantské moskovské protokoly, hoci nemusel (František Kriegel nepodpísal a tým ho navždy usvedčil), o rok podpísal aj zákon, ktorý umožňoval biť ľudí na ulici len za to, že stále ešte kričali na jeho podporu. Potom si vzal omrvinky, ktoré mu ponúkli, vrátane postu veľvyslanca okupovanej krajiny. A keď prituhlo, až do roku 1989 sníval o tom, že ho komunisti rehabilitujú. V čom je toto osobnosť a čo si z neho možno vziať za príklad?
Na rok 1968 možno spomínať ako na pokus komunistov premaľovať vlastné zlo, nie ako na svetlý okamih našich dejín. Tá jar a leto a potom jeseň ukázali, ako hlboko sme v roku 1948 klesli a ako lacno sme z tej jamy chceli von.
Ten 21. august 1968 je smútkom zneistených reformných komunistov. Sloboda smútila o dvadsať rokov skôr.

Viac k 40. výročiu okupácie Československa v téme na stranách 14 až 27 a v rozhovore na stranách 28 až 31.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite