Text vychádza v spolupráci s časopisom Commentary.
Američania, narodení na území Spojených štátov, pokračovali v dlhodobej tradícii, ktorá umožňovala jednoducho sa zdvihnúť a presťahovať na nové miesto. A tak sa obyvateľstvo presúvalo aj na Floridu a západné pobrežie. Do toho prišla druhá svetová vojna. Zo 131 miliónov ľudí si takmer 18 miliónov oblieklo uniformy a ocitlo sa v jednom šíku s Američanmi z celkom iných geografických, socioekonomických a etnických podmienok. Výroba produktov pre armádu vyvolala ekonomický efekt, ktorý podnietil aj vlnu afroamerického prisťahovalectva z amerického juhu na sever a západ.
rozhlas a televízia
Tieto demografické zmeny sa odohrali v kontexte kultúrne homogenizujúcich vplyvov masmédií. Filmy boli od začiatku prvej svetovej vojny všadeprítomné a na konci dvadsiatych rokov 20. storočia už väčšina amerických domácností vlastnila rádio. Tieto nové masmédiá zaviedli akúsi celonárodnú ľudovú kultúru a razom jej boli vystavení takmer všetci Američania. Keby bol vtedajší Američan dostal do rúk zoznam najväčších filmových hviezd, spevákov a rozhlasových osobností, takmer každý mladší než 60 rokov by dobre poznal ich mená aj tvorbu.
Po vojne sa celonárodná ľudová kultúra šírila ešte prenikavejšie vďaka televízii. Televízni diváci mali k dispozícii len zopár kanálov, takže divácke zážitky ľudí sa prekrývali. Ani ten, kto televíziu nepozeral, sa nevyhol dopadom jej produkcie. Napríklad posledná epizóda seriálu I Love Lucy bola témou debát na všetkých pracoviskách.
Takto a ešte všelijako inak sa kultúrne rozdiely, ešte počas prvej svetovej vojny také výrazné, postupne stierali, a kým prišli šesťdesiate roky, bolo ich cítiť oveľa menej. Len zopár miest si zachovalo svoju kultúrnu individualitu a regiónom zostali isté odlišné zvyky. Iba americký juh zostával časťou krajiny, ktorá žila v inom rytme, no ešte aj základ tejto odlišnosti, ktorým bola južanská verzia rasovej segregácie, napokon podkopal Zákon o občianskych právach z roku 1964. V decembri 1964 sa Lyndon Johnson odvolal na svojho mentora Sama Rayburna, konkrétne na jeho sen z roku 1913 o Amerike, „v ktorej niet Východu ani Západu, ani Severu, ani Juhu“. Johnson tým vyjadril pocit, ktorý nebol len zbožným prianím, ale ak sa dovŕši triumf hnutia za občianske práva, tak niečím hmatateľným a uskutočniteľným.
V čase, keď o tom Johnson hovoril, Kongres delil iba jediný rok od návrhu prisťahovaleckého zákona, ktorý mal znovu otvoriť americké hranice. Johnsonove programy pod hlavičkou Veľkej spoločnosti spolu s rozhodnutiami najvyššieho súdu, zmenami na trhu práce a sexuálnou revolúciou mali podnietiť vznik novej nižšej triedy, akú Amerika dovtedy nepoznala. Zmeny v ekonomike a vyššom vzdelaní zase časom vytvorili novú vyššiu triedu, ktorá mala pramálo spoločné s jej skoršími podobami.
Polstoročie po Johnsonovom sne o geograficky a kultúrne homogénnej Amerike sú Spojené štáty prinajmenšom také kultúrne rozmanité, aké boli i na začiatku prvej svetovej vojny, a v určitých ohľadoch sú ešte segregovanejšie než kedykoľvek predtým. Dnešná Amerika je opäť mozaikou kultúr, ktoré sa navzájom líšia a medzi ktorými často vznikajú napätia. Tieto kultúry majú s obdobím pred prvou svetovou vojnou spoločné to, že sa tiež dožadujú slobody. Členovia väčšiny nových subkultúr chcú žiť po svojom, ale tak, že im to už americké zákony, ak sa prísne dodržiavajú, neumožnia.
černosi, Ázijčania a Hispánci
Napriek všeobecnému presvedčeniu nesie meniaca sa etnická skladba Ameriky najmenšiu zodpovednosť za túto obnovenú kultúrnu rozmanitosť. Ľudia poznajú odhady Štatistického úradu, podľa ktorého sa belosi stanú ešte pred polovicou storočia v americkej populácii menšinou. Na celonárodnej úrovni je to prudká zmena etnickej skladby obyvateľstva. V každodennej kultúre obrovskej väčšiny amerických mestečiek a miest však spôsobuje a ešte spôsobí len malé zmeny, pretože zmeny v etnickej skladbe konkrétnych miest sú výrazne koncentrované. Ukážeme si to na príklade etnických skupín, ktoré generujú blížiacu sa „väčšinu menšín“ – sú to černosi, Ázijčania a Hispánci.
Pri sčítaní ľudu z roku 2010 tvorili černosi 12,6 percenta populácie – číslo, ktoré sa od konca občianskej vojny málo menilo. Černosi sa desaťročia sústreďovali na rovnakých miestach: šlo o bývalé štáty Konfederácie a veľké mestské oblasti na Severovýchode a Stredozápade, a tiež enklávy v Los Angeles a v Houstone.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.