O sedemdesiatych rokoch minulého storočia napísal dôležité diela. Atmosféru tých čias dokázal brilantne vystihnúť. O tom, čo to je normalizácia, vodcovstvo či neprirodzený poriadok, hovoríme so Stanislavom Rakúsom.
Vy ste sa pokúsili vo svojich knihách zachytiť atmosféru normalizácie v sedemdesiatych rokoch. Skúste život v normalizácii trochu priblížiť tým, ktorí si ju nepamätajú, alebo ju nezažili.
Normalizácia sa vyznačovala neprirodzeným životom. Tým, že to bol život neprirodzený, musel byť človek, ktorý nepracoval napríklad ako zametač alebo kurič, rozpoltený medzi vonkajší a vnútorný hlas, najmä keď pôsobil v školských službách. Ja som si z týchto dôvodov vybral pre svoje písanie ako tému jednak literatúru a jednak školské prostredie, ktoré je veľmi metaforicky plodné pre prózu. Normalizácia sa vyznačuje tým, že chce mať všetko pod kontrolou. Prejavovalo sa to napríklad v názvoch ulíc. My sme bývali na Ulici Nadeždy Krupskej. Dnes je to Ulica Slovenskej jednoty. Tento ideologický názov je prejavom istej normalizačnej kontinuity. Znakom normalizácie je vodcovstvo. Či už je to totalitné vodcovstvo, prejavujúce sa vo vedúcej úlohe komunistickej strany a jej funkcionárov, alebo vodcovstvo, ktoré sa uplatňuje ako nejaký atavizmus a recidíva starých čias aj po roku 1989.
Takže túžba po silnom vodcovi má korene v socializme?
Nielen v socializme, ale v našich pomeroch ju možno odvodzovať z dlhodobého vplyvu dvoch totalít. Hoci v roku 1989 nastúpil demokratický systém, zakladajúci sa na slobodných voľbách, mnohí ľudia aj pod vplyvom vžitých, neprekonaných totalitných mechanizmov majú sklony voliť vodcovské typy politikov.
Úspech Roberta Fica teda spočíva v tom, že v ňom ľudia vidia vodcu?
Vodcovský princíp platí vtedy, keď politikovi neprotirečia vo vlastnej strane. Strana môže byť potom jednoliata a nedialogická. To sa prejavuje aj v stredoeurópskom priestore – v Maďarsku, v Poľsku i u nás. Vedúca sila je veľmi expanzívna. Obyčajne sa prejaví v celých štruktúrach spoločnosti.
Opozícia nemá šancu oslabiť vodcu?
Je pravda, že funguje opozícia, ale je neschopná aj preto, lebo zvyčajne sa nezakladá na vodcovstve. Teda proti totalite vodcovstva je tam parciálnosť jednotlivých strán, ktoré sa nevedia dohodnúť, dokonca sa navzájom sledujú, udávajú a podobne.
Takže kontinuitu s normalizačným obdobím vidíte aj v schopnosti Roberta Fica ponúknuť vodcovstvo?
Kontinuitu vidím jednak vo vodcovstve, jednak v tom, že vplyv totality, ktorú prežilo toto teritórium, sa prejavuje v istej ambícii smerovať k poriadku. Výstižne to vyjadril Milan Šimečka v knihe Obnovenie poriadku. Nastolenie poriadku – to je normalizácia. Šimečka dokonca uvádza aj príklad z predchádzajúcej totality. Píše, že keď v Čechách nastúpil fašizmus a prišli hitlerovské vojská, tak jeden z jeho príbuzných sa vyjadril: Alespoň bude pořádek.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.