Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Národ egoistov?

.časopis .téma

Slovenská rodina sa výrazne mení: ešte nedávno bolo normou mať deti dve, dnes je normou už len jedno dieťa. Slovensko sa tak mení na národ jedináčikov. Aké to bude mať pre náš život následky? Staneme sa národom egoistov, ktorí myslia iba na seba?

Slovenská rodina sa výrazne mení: ešte nedávno bolo normou mať deti dve, dnes je normou už len jedno dieťa. Slovensko sa tak mení na národ jedináčikov. Aké to bude mať pre náš život následky? Staneme sa národom egoistov, ktorí myslia iba na seba?


Stalo sa to v autobuse počas dlhej nočnej jazdy. Medzi cestujúcimi sú Európania viacerých národností, mladí Číňania objavujúci starý kontinent a dve mladé rodiny z Bolívie, s ktorými cestujú aj ich malé deti. Cesta je únavná, deti ju nezvládajú dobre, a tak občas plačú. Viac ako ich plač však prekvapuje, ako nepríjemne sa správajú mladí 20-roční Číňania, ktorí sa pohoršujú nad plačom malých Bolívijčanov. Mladí Číňania, ktorí vyrástli v krajine pestujúcej politiku jedného dieťaťa, zrejme väčšiu rodinu s plačúcimi deťmi už dlhšie nezažili. Možno až tu, v Európe.
Problém však poznáme aj na Slovensku. Laura má pätnásť rokov a s rodičmi žije v Bratislave. Má svoje nároky. Samozrejme značkové oblečenie, náklady na školu a krúžky, každý rok vyššie vreckové a toto leto napríklad kurz angličtiny na Malte za päťdesiattisíc korún. Rodičia si problém uvedomujú, a hoci svojmu dieťaťu doteraz plnili všetko, teraz sa rozhodli  na jeho nevôľu povedať nie.
Iná podoba toho istého problému: Pani Anna má 83 rokov, žije sama, no v poslednom čase sa pohybuje čoraz menej. Pozerá síce televízor, počúva rádio, ale najviac jej chýba návšteva syna či vnúčaťa. Žijú síce v meste vzdialenom iba sto kilometrov, ale nájsť si aspoň raz do týždňa čas na návštevu, je objektívne ťažké. Taká je doba. Syn aj celá rodina s nevestou a vnukom ju pritom majú radi, časté návštevy sú však nad ich možnosti. Vlastne sa niet čomu čudovať.

.jeden a stop!
Problém pribúdajúcich jedináčikov znamená mnoho praktických následkov. Pre jednotlivca aj spoločnosť. Pre budúcnosť je to v mnohom veľká otázka. Výchova dieťaťa totiž častejšie naráža aj na iné preferencie rodičov. Po uzavretí manželstva, ku ktorému dochádza čoraz neskôr, sa manželia rozhodnú byť aj rodičmi. No objavuje sa iný problém, a síce rozhodnutie mať iba jedno dieťa. Jedináčika, ktorého najväčší boom ešte len príde. Matkami sa totiž práve stávajú ženy z početne najsilnejších ročníkov v slovenských dejinách – takzvané Husákove deti.
Všetko možno logicky vysvetliť: vstup do manželstva sa odkladá, ženy rodia deti neskôr, a navyše, detí sa rodí u nás málo. Zhruba na stotisíc narodených detí na konci 70. rokov, ktorí už sú alebo sa dnes stávajú rodičmi, pripadá iba niečo málo vyše päťdesiattisíc narodených detí, teda polovica. Pred našimi očami sa teda práve odohráva veľká spoločenská zmena. Vo veku 26 rokov, keď dnes ženy v priemere rodia prvé dieťa, mali pred dvadsiatimi piatimi rokmi vtedajšie mamičky doma už druhé dieťa. V čase, keď majú dnes druhé, čakali vtedy  mamičky už tretie dieťa. V rokoch 1975 – 1985, teda v čase slovenského baby-boomu, sa rodilo viac druhých detí ako dnes prvých, a viac tretích ako dnes druhých. Na 38 percent prvonarodených pripadalo 36 percent druhonarodených, ale postupne sa nožnice začali otvárať a dnes tvoria prvonarodení takmer polovicu všetkých narodených detí. Súčasne s tým sa o tretinu znížil aj pomer tretích a v poradí ďalších narodených detí. Čím väčší je pomer prvonarodeným, tým väčší je pomer jedináčikov. Zatiaľ čo ešte na začiatku 90. rokov   dominovali rodiny s dvomi deťmi, dnes už prevažujú rodiny s jedným dieťaťom. Spolu s rodinami, v ktorých nie sú deti, tak tvoria jasnú väčšinu. Znamená to, že to, čo bolo kedysi normou, sa dnes stáva výnimkou a to, čo bola výnimka, je nová norma: stávame sa národom jedináčikov.

.mimozemšťania
Samozrejme, Slováci sa ako jedináčikovia nemusia cítiť osamelo – iba dobiehajú pomery, ktoré sú v západnej Európe už dávnejšou realitou. Napríklad v Nemecku vyrastajú deti približne iba v jednej tretine domácností. A z domácností, kde sú deti, je vyše polovica s jedináčikom. Len v troch percentách nemeckých domácností vyrastajú tri deti (na Slovensku je to osem percent), pričom tri deti boli ešte normou pred 50 rokmi. Pred sto rokmi bola norma päť detí.
Rodiny jedináčikov, ktoré kedysi boli výnimočným modelom, a to často nezvoleným, sa dnes stávajú väčšinovou normou. I keď prieskumy hovoria, že mladé slovenské ženy pokladajú stále za ideál mať dve deti. V skutočnosti, ak sa populačné správanie výrazne nezmení – a tomu nič nenasvedčuje – budú jedináčikovia v budúcich desaťročiach oproti  dvojdetným, nehovoriac o trojdetných rodinách  čoraz výraznejšou väčšinou. Spolu s rodinami, kde detí niet. Nemecký Der Spiegel si pred dvoma rokmi povzdychol: „Na deti, ktoré dnes prichádzajú na svet, dnes okolie a ich rodičia zazerajú ako na mimozemšťanov“.

 
.jedinečné perly
Čo to bude znamenať? Opatrnosť káže neprehánať a nestrašiť. V mnohom sa však náš život zmení na nepoznanie. Kedysi veľké rodiny s vysokými počtami bratrancov a sestreníc z obidvoch strán nahradia rodiny malé, jednodetné. Tam, kde niet súrodencov, nebude v budúcej generácii ani bratrancov a sestreníc. Mať svadbu alebo pohreb s desiatkami príbuzných bude vlastne anomáliou. Mať bratranca či sestrenicu bude totiž vzácnosť sama osebe. Veľké rodinné oslavy a podujatia tu budú už len pre čoraz bizarnejšiu menšinu, ostatní budú osamelí, alebo budú pri prežívaní rôznych situácií viac než dnes odkázaní na sieť priateľov. Neostane však iba pri tom.
Ako sa zhodujú stovky štúdií, poradie narodenia má na osobnostné vlastnosti a sociálne vzťahy každého z nás významný vplyv. Rodina ako celok, s počtom a konšteláciou súrodencov, v mnohom určuje rodinnú atmosféru, nadobúdanie hodnôt, rolí či postojov. Tak ako má svoj vplyv pohlavie či vekový rozdiel, zohráva rolu aj počet súrodencov. Hoci mnohé výskumy idú až tak ďaleko, že napríklad prvonarodeným určujú vyššie IQ, asertivitu či svedomitosť, druhorodeným väčšiu nezávislosť od rodiny či samostatnosť, v každom prípade je asi možné konštatovať, že to, či niekto má, alebo nemá súrodencov, výchovu zásadne ovplyvňuje.
Americký psychológ a výskumník Kevin Leman vo svojej knihe The Birth Order Book (vyšla v českom preklade ako Sourozenecké konstelace) pokladá „jedináčikovstvo“ za vážny problém. Podľa neho sú jedináčikovia často osamelí, „najmä ak vyrastali v prostredí, kde bolo okolo málo detí, s ktorými by sa mohli hrať“. Ich kontakty sú obmedzené na okruh dospelých, a preto môžu mať problém nadviazať vzťahy s rovesníkmi. Leman radí jedináčikom, aby si pri riešení svojich problémov, ktoré vyplývajú z rodinného života, dali otázku, prečo sa vlastne stali jedináčikmi. Leman preto rozlišuje dva typy jedináčikov. Ten prvý nazýva „jedinečnou perlou“. V ich prípade ide o model rodiny, kde rodičia chceli mať viac detí, ale z rôznych dôvodov, napríklad pre vyšší vek, ostali pri jednom. Títo rodičia majú podľa Lemana sklon venovať svojej ratolesti všetku energiu, ktorú chceli venovať viacerým deťom. „Jedinečná perla“ býva teda rozmaznaná. Ako píše Leman: „Celý život majú problém s tým, že sú sústredené na seba, pretože pre človeka je ťažké zbaviť sa najstarších spomienok z detstva. A ich spomienky v nich zanechali pocit: ´Ja som stred vesmíru´.“ Druhým typom jedináčikov sú takí, ktorých rodičia si ich ako jedináčikov naplánovali. Tí sú podľa Lemana veľmi vyrovnaní, rozvážni, prispôsobiví. V ich vnútri však vraj v skutočnosti vrie vnútorná vzbura. Pod ich dokonale naplánovaným životom je skrytý vzdor voči tomu, že sa od nich vždy žiadalo, aby boli ako „malí dospelí“. Leman najmä jedináčikov, ktorí vyrastali v disciplinovaných a systematických rodinách, označuje za „superspoľahlivých a supersvedomitých“. Navonok pôsobia ako nad vecou, sú vyrovnaní. V skutočnosti však nie sú „vo svojej koži“. Odmalička vždy mierili príliš vysoko podľa noriem, ktoré preberali od sveta dospelých. „Nikdy neboli ‚dosť dobrí´. Vždy museli niečo dokazovať. Tento hlboký spodný prúd menejcennosti je u niektorých jedináčikov taký silný, že s ním musia bojovať celý život,“ tvrdí v knihe Leman. U takýchto jedincov pozoruje syndróm „sklamaného perfekcionistu“. To môže spôsobovať problémy v partnerských vzťahoch a v manželstve – sklamaný perfekcionista má totiž nereálne nároky nielen na seba, ale aj na okolie. Preto Leman od týchto perfekcionistov (ktorými môžu byť aj prvorodení) žiada, aby si dôsledky svojho jedináčikovstva uvedomili a bojovali s tým. Inak nebudú šťastní.


.brat je iné ako kamarát
Aj psychoterapeut a odborník na výchovu Albín Škoviera hovorí o identite jedináčika ako o hendikepe. „To, čo sa iné deti naučia doma od ostatných súrodencov, to sa jedináčik, ktorý chce byť osobnostne zrelý, musí doučiť neskôr sám.“ Podľa Škovieru však hlavným problémom nie je ani to, že niekto je jedináčik, keďže tento hendikep sa dá prekonať, ale zlá výchova zo strany rodičov. „A práve riziko zlej výchovy je v prípade jedináčikov veľké,“ dodáva Škoviera. Rodičia totiž vo výchove sýtia často svoje potreby a svoju jedinú ratolesť emocionálne preťažujú. Škoviera hovorí, že rodičia majú celkom prirodzené očakávania od svojich detí. Tie však lepšie naplnia tri deti po častiach, ako jedno dieťa v jednom celku. Viacdetnú rodinu pokladá Škoviera za výhodnú z viacerých dôvodov: „Je v nej väčší priestor pre voľnosť, jedináčik je častejšie pod kontrolou rodičov. Mať súrodencov vedie k rešpektovaniu prirodzenej hierarchie vzťahov, pretože svoje potreby, požiadavky a očakávania má aj straší či mladší súrodenec. V škôlkach a jasliach nič také nefunguje, tam je iná štruktúra vzťahov. Navyše, súrodencov si nevyberáme, tí sú nám daní a práve kvôli rodinnému putu k nim cítime čosi navyše. Aj konflikty medzi súrodencami majú pre výchovu veľký význam, rodičia by tomu mali rozumieť a tolerovať to.“
Napriek pozitívam viacdetnej rodiny si Slováci, a vôbec Európania, volia ten najmenší rodinný model. Tvrdenie, že mať viac detí je normálne, už dnes nepôsobí celkom ako normálne. „My na Slovensku to dnes vnímame cez Rómov, ako keby veľká rodina bolo niečo patologické“, myslí si Albín Škoviera. Psychologička Mária Krýslová pripomína výskum priekopníckeho českého psychológa Zdenka Matějčeka, podľa ktorého sa spokojnosť rodiča zvyšuje s narodením dieťaťa. Najvyššia spokojnosť je pri narodení druhého dieťaťa, ale aj pri treťom dieťati je spokojnosť rodiča vyššia ako pri narodení prvého dieťaťa. Krýslová však upozorňuje: „Neskôr však spokojnosť rodiča s narodením ďalšieho dieťaťa už prudko klesá. Najnovšie výskumy preto mnohopočetné rodiny, kde sú viac než štyri deti, uvádzajú ako rizikové.“

.malí cisári
Problémy, ktorým čelí spoločnosť jedináčikov, v najčistejšej podobe ukazuje prípad Číny. Ešte počas 70. rokov, teda pred zavedením násilnej politiky jedného dieťaťa, keď sa rodičia  po narodení tretieho dieťaťa trestali pokutami alebo prepustením z práce, sa podarilo komunistom „osvetovými“ kampaňami efektívne znižovať pôrodnosť. Heslá ako „jedno dieťa je ideál, dve sú dosť, tri sú príliš“, primali mnohých Číňanov aj celkom dobrovoľne, aby si zaobstarali jedináčika. V Číne sa tak po vyše troch desaťročiach vytvorila celá generácia jedináčikov – sú ich desiatky miliónov a žijú najmä v mestách. Neue Zürcher Zeitung sa pred časom opýtal, či sa z Číny nestal „národ egoistov“. Švajčiarsky denník vykreslil na základe dvoch čínskych univerzitných výskumov tristnú realitu vyrastajúcej mládeže: 20 až 30 percent žiakov tamojších základných a stredných škôl trpí psychickými problémami a poruchami správania. Až 24 percent žiakov sa pohrávalo s myšlienkou na samovraždu. V Číne sa už otvorenejšie hovorí o fenoméne „malých cisárov“. Ide o jedináčikov, pre ktorých chcú rodičia všetko. Na jednej strane sú deti rozmaznávané, na druhej strane na nich kladú rodičia veľké nároky týkajúce sa výkonu a vedomostí. Posielajú ich ešte pred školou na rôzne kurzy angličtiny či počítačov – aby sa z malých cisárov stali malí géniovia. Podľa tamojších výskumov viac než 60 percent obyvateľov miest vynakladá na vzdelanie svojich detí celú tretinu príjmu. Nemecký denník Frankfurter Allgemeine Zeitung informoval o skupine 29 komunistických politikov, ktorí minulý rok žiadali prehodnotiť politiku jedného dieťaťa. Podľa nich táto politika „porušuje prírodný zákon a v dlhodobej perspektíve povedie k tomu, že sa matka príroda pomstí“. Autori výzvy poukázali podľa denníka nielen na demografické problémy, ale aj na psychologické problémy detí, ktoré už nemajú na hranie súrodencov ani bratrancov či sesternice. Je Čína predobrazom našej vlastnej budúcnosti?

.čo so solidaritou?
Hoci to, či niekto je, alebo nie je jedináčikom, o láske k rodičom veľa nepovie, má to svoj význam aj v starobe. Sestra Danka Holbová z trenčianskeho Hospicu milosrdných sestier sv. Vincenta de Paul to potvrdzuje: „Nedá sa povedať, že ten, kto nemal súrodencov, sa stará o svojich rodičov lepšie alebo horšie. O tom to naozaj nie je,“ hovorí sestrička. Problém je inde. A síce v tom, že jeden človek nemá nikdy toľko času ani možností, ako majú traja či štyria. „Aj keď je to veľmi individuálne,“ hovorí Nadežda Šugrová, riaditeľka penziónu pre dôchodcov v Martine. „V rodinách, kde bolo viac detí, sa síce tiež často stará najmä jeden z nich, ostatní mu však môžu pomáhať, finančne či materiálne,“ dodáva. Ide o známu vec, súrodenci si rodičov odkázaných na pomoc často posúvajú a starostlivosť zostane buď na najmladšom, alebo na tom, kto zostane v rodičovskom dome. Výhodou však zostáva iná pomoc ostatných. Ako sa však bude o pomoc rodičom deliť národ (možno inak starostlivých) jedináčikov? Bude únosné, aby svoju rolu rodičovského opatrovateľa zvládol? 
Hoci dnes ide o menšinovú záležitosť, v budúcnosti sa starostlivosť jedináčikov o zaopatrenie rodičov stane normou. Čo všetko to môže znamenať, môžeme iba hádať. Podľa Albína Škovieru „očakávania spojené so štátom, že štát bude zabezpečovať to, čo v minulosti zabezpečovala rodina, v národe jedináčikov prirodzene rastú.“ Dôsledkom rodín s jedným dieťaťom tak môže byť nárast moci štátu, a teda zdaňovania. O ďalšom dôsledku písal nedávno český sociológ Ivo Možný v týždenníku Respekt: „Medzigeneračná solidarita stráca sociálny základ a práve sa rozpadá pred našimi očami (..) v milióne gerontov bude asi veľký podiel hrozne osamelých ľudí, ktorých k tomuto svetu už absolútne nič nepúta,“  píše a myslí to ako jeden z hlavných argumentov v prospech legalizovania eutanázie.
V iných európskych štátoch bolo ďalším negatívnym dôsledkom rastúce napätie s komunitou v budúcnosti u nás prítomných imigrantov, ktorí budú vyznávať iný model reprodukčného správania. Čaká to aj Slovensko? Nech už to bude akokoľvek, spoločnosť, ktorá sa prirodzene nereprodukuje, nečakajú jednoduché problémy. O tom, či bude národ jedináčikov aj národom egoistov, je však priskoro hovoriť. Naopak, už dnes možno povedať, že egoizmom zaváňa niečo iné – ako hovorí Albín Škoviera „egoizmus nie je byť jedináčikom, ale chcieť iba jedináčika“.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite