Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Editorial - Národný dom

.štefan Hríb .časopis .editorial

Národný domZavolali mi nedávno z Martina, či by som na festivale Dotyky a spojenia nemoderoval záverečnú diskusiu. Boli to milí ľudia, súhlasil som. A začal sa neuveriteľný príbeh.

Národný dom
Zavolali mi nedávno z Martina, či by som na festivale Dotyky a spojenia nemoderoval záverečnú diskusiu. Boli to milí ľudia, súhlasil som. A začal sa neuveriteľný príbeh.


Ten, čo mi volal, bol Milo Kráľ, bývalý umelecký šéf Martinského divadla. Nikdy som ho nevidel, ale vedel som, že spolu s kolegami dotiahol regionálne divadlo medzi slovenskú špičku. Bolo mi cťou stať sa súčasťou ich festivalu.
Potom sme sa stretli na káve. Nemal žiadnu podmienku na obsah besedy ani na účinkujúcich, chcel len, aby to bolo niečo zaujímavé. Hľadal som teda zostavu, ktorá by v nedeľu o dvanástej v noci dodala cirkusovému šapitó energiu a hádam aj krásu. Všelikoho som navrhol, všelikto nemohol. Nakoniec prišli na nočné pódium Maroš Geišberg, Jana Oľhová, Ľubo Burgr a Milo. Výborná partia, zaujímaví ľudia. Ale všetko bolo inak.
Na festival som prišiel v sobotu, zažil som dva divadelné dni. Videl som dobré aj priemerné hry, videl som výborných organizátorov a videl som vďačných divákov. Veľmi dobrý pocit. Ale popri tom som aj veľa počul. A nebola to hocijaká reč.

Počul som napríklad, že Národný dom, v ktorom sídli divadlo, rekonštruujú možno už šesť rokov, hoci ho kedysi dávno postavili hádam za dva. Že sú v tom stovky miliónov, že na dodávateľa nebola súťaž, pretože sa šikovne obišla dodatkami, že firma, ktorá to robí, je „napojená“ na SDKÚ, že je to nejaký priateľ Ivana Mikloša, že pán primátorovie, ktorého Mikloš v kampani podporil, v tom nepekne lieta, pretože ešte ako riaditeľ podpísal čudné zmluvy s „kamošmi“ a nevýhodne prenajal bufet a prilacno predal divadelnú chatu vlastnému bratovi. Počul som tiež, že nový riaditeľ divadla vraj všetko zametie pod koberec, preto si ho vraj vybrali, a ktosi mi o ňom sprisahanecky povedal, že vo VÚC je poslancom za HZDS. Zvláštne koalície, napadlo mi. Ešte niekto iný vtedy skromne dodal, že aj nový umelecký šéf martinských komorníkov Peter Kováč nie je politická ľalia, pretože bol šéfom licenčnej rady za Ľuptákových robotníkov blahej pamäti. Ale počul som ešte aj iné veci, napríklad o šikovnom ovládnutí Martinských holí či o nenápadnej krádeži značky Dotyky a spojenia.
Nevedel som, čo z toho je pravda a čo domnienka. Všelikto všeličo nahovorí. Ale cítil som nástojčivosť v hlase tých, ktorým Martin nie je ľahostajný. To všetko sa dialo a hovorilo a šuškalo na námestí, po krčmách, v divadle, všade. Keď som sa stále znovu pýtal, či sa o tom v Martine hovorí aj verejne, v miestnych novinách či rozhlase, s primátorom a poslancami, odpoveďou bol blahosklonný úsmev. Akoby sa nedalo.
Vtedy som sa rozhodol – Martinské divadlo bolo donedávna natoľko kvalitné, že by bol hriech nehovoriť o tom, čo mu práve hrozí. A nehrozí mu nič menšie, než strata tej vysokej kvality. Znechutený Milo Kráľ odchádza, Róbertovi Mankoveckému bol odchod hneď po neposlušnej diskusii odporučený, ďalší kľúčoví ľudia odchod zvažujú.
A tak som sa pýtal. Ľudia v šapitó možno prvýkrát počuli, čo sa v ich milovanom divadle chystá. Rozviazali sa jazyky aj emócie. Na pódium som napokon pozval aj nového šéfa Výrostka, aj umeleckého šéfa Kováča, a začal sa ostrý verejný dialóg s ich predchodcami. Tajomstvo bolo preč, ostala len obnažená, hoci nepekná skutočnosť.
Ale diskusiou sa príbeh neskončil. Počúvam, že vyvolala búrku, ktorá trvá dodnes. Vraj sa hneď zasadalo, hľadal sa vinník slobodnej výmeny názorov, všelikde volal primátor Hrnčiar, ktorého som vraj mal tiež pozvať (hoci netuším prečo), miestne noviny začalo zaujímať len to, prečo som zmenil tému (hoci som ju nezmenil) a vedenie vraj dodnes rieši, kto ten strašný komplot proti divadlu so mnou vymyslel.
No nikto, páni. Fakt nikto. Vinný som sám. Tým, že som sa verejne opýtal, na čo všetci v Martine v tichosti šomrú.
Keďže som v šapitó sľúbil, že sa tomu budeme podrobne venovať, v tomto čísle prinášame mrazivú reportáž Andreja Bána.
Lebo sme to vaše divadlo mali radi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite