Sprievodca mesiacom fotografie

Revolúciu vo fotografii začala jej digitalizácia, veľký tresk však spustilo až rozšírenie mobilného prístupu k internetu. Našu podobu, to, ako sa vnímame, už nedefinuje portrét z ateliéru, ale zdanlivo nekonečná séria selfies, ktoré na otázku „Kto si“ odpovedajú: „Aha, tu som a toto práve robím“. Jedinou autentickou fotožurnalistikou možno zostali roztrasené videá priamych účastníkov a na schopnosť fotografie rozprávať zmysluplne o dianí okolo nás už prestávajú veriť aj samotní fotografi. Výstava Martina Kollara v Národnej galérii mohla byť najlepšou časťou Mesiaca fotografie. Navyše malo ísť o druhé pokračovanie série cyklu predstavujúceho osobnosti mladšej generácie, ktorý otvorila výborná výstava Denisy Lehockej. Ako sa píše v texte k výstave, Martin Kollar je azda najviac medzinárodne uznávaný slovenský fotograf – dokumentarista. Jeho práca je však v SNG zastúpená iba výberom – aj to nie úplným – fotografií z jeho posledného cyklu, nazvaného Field Trip.

Celá výstava je bez textov a jediné, čo vieme, je to, že fotky vznikli počas dvoch rokov v Izraeli. Obraz krajiny poznačenej nekonečnými bojmi je poskladaný z niekoľkých navzájom dosť vzdialených podcyklov. Najpresvedčivejšie sú čisté silné kompozície exteriérov bez ľudí. Doplnenie k nim tvoria portréty ľudí v rôznych surrealistických či absurdných situáciách. A potom nečakaný skok do prostredia veterinárneho inštitútu či ústavu s drasticko krásnymi a až zvrátene atraktívnymi obrázkami zvierat. Zanedbaný interiér inštitútu vyzerá ako z postkatastrofického filmu. Surovosť a utrpenie, ktoré zvieratám spôsobil človek, je jedna vec, o stupeň inde je naša fascinácia obrazmi tejto surovosti.

Niektoré fotky spájajú nečakané obrazové prepojenia. Krvavý kruh v ovci a kruh pneumatiky v nezmyselne vratkej barikáde na ulici. Trubice vedúce do trupu lietadla a trubice vedúce do tiel ľudí. Veľa obrázkov na výstave nie je izraelských v tom zmysle, že mohli byť urobené hocikde na svete. Ale to je asi v poriadku.