Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kvapky a balvan

.ladislav Kováč .časopis .esej

Po tom, čo si časť Slovákov minulý týždeň pripomenula zrod ČSR 28. októbra 1918, nemali by sme zabudnúť, že v ten istý deň zomrel aj Ján Lajčiak.

svojím životom nám zanechal dôležitý odkaz. Dátum 28. október by sme mali oslavovať aj ako Deň Jána Lajčiaka.

K októbrovému výročiu napísal v roku 2008 vo svojom editoriali šéfredaktor .týždňa: „Tie dva vzorce, ČSR a Lajčiak, veľká výzva a veľká neprajnosť, sa náhodou stretli v jedinom dátume. Odvtedy o nás zápasia.“ Lajčiakovým odkazom je múdrosť, ktorú poznala už antika a vyjadrila vetou Gutta cavat lapidem non vi, sed saepe cadendo (Kvapka rozruší kameň nie silou, ale tým, že naň nepretržite kvapká). Vývoj Slovenska v prvej ČSR, v rokoch „normálnej“ demokracie, potvrdil odkaz Jána Lajčiaka. Ubudla bieda hmotná i duchovná. Balvan sme ako-tak rozrušili. No potom prišli zlé desaťročia a pre vzdelancov skúška charakterov. Nacizmus a komunizmus nám zgúľali do cesty nový balvan v podobe receptu protikladného Lajčiakovej múdrosti: aby sme prežili, treba sa vedieť prispôsobiť.

Tých medzi slovenskými vzdelancami, čo Lajčiakov odkaz naplňujú, by som nazval „lajčiakovci“. Na ilustráciu vybral som troch z nich, ktorých v týchto mesiacoch tiež dostihli okrúhle výročia. Lajčiak vedel: „Masa ako taká nie je vstave sama sebou pohýbať. [...] Je to vždy indivíduum, ktoré hýbe masou a je nositeľom ideí.“

turčiansky moralizátor

Takto označil v roku 2008 jeden náš literárny vedec Júliusa Vanoviča. Myslel to ironicky. Vanovičovi vraj ušlo, že u nás za komunizmu „sa stierali hranice medzi obeťami a páchateľmi“, že „v rámci normalizačného Československa bolo Slovensko naozaj krajinkou, kde sme si tak v oficiálnej i sivej zóne viac pomáhali ako napríklad Česi, ktorí sa vo svojom príslovečnom radikalizme ostro diferencovali na páchateľov aj obete“.

Vanovič v tomto roku oslávil osemdesiatku. Z gymnázia ho vylúčili krátko pred maturitou. Jeho otca obvinili, že pomáhal Viliamovi Žingorovi, ktorý počas SNP organizoval partizánske hnutie, ale pre svoj protikomunistický postoj bol v roku 1950 obesený. Vanovič mohol len diaľkovo vyštudovať literárnu vedu, zaskvel sa ako literát v časoch odmäku v 60. rokoch, no po nástupe husákovskej „normalizácie“ nesmel publikovať. Až po páde komunizmu mohol prejaviť svoj talent v desiatke kníh. Vanovič podrobil kritike dvoch kľúčových reprezentantov slovenskej literárnej kultúry – Emila B. Lukáča a Alexandra Matušku – a plasticky vylíčil ich „obracanie kabátov“, zbabelosť, strach, podliezanie mocným, zamlčovanie a prekrúcanie pravdy a karierizmus. Toto osobnostné zlyhanie nevyhnutne pokazilo aj kvalitu ich diela. Nemenej kriticky rozobral konanie a písanie Dominika Tatarku.

Niektorí ľudia si zvykli na neduh používať pri analýze minulosti plural maiestaticus: „V dejinách 20. storočia sme si prispôsobovania, úsilia o prežitie užili neúrekom“, dve totality sme si „užili i zakolaborovali“, „sme sa, ako už neraz, vedeli ‚dať dokopy‘ takrečeno naprieč spoločnosťou“, „sme v mravnej kríze, ktorá nás našla nepripravených. Isto aj preto, že sme sa neprepracovali ani k minimálnej katarzii“. Vanovič im odkazuje: „... sú ľudia, ktorí do vášho plurálu nepatria, ani doň nikdy nepatrili; katarziu robiť nemajú z čoho!“

Intelektuál svoje poznanie odovzdáva verejnosti a polopravdu odmieta ako najhoršiu formu lži.

Ešte za „normalizácie“ si Vanovič pripravil štúdiu o českom intelektuálovi Václavovi Černom. No tá vyšla tlačou až v roku 1999. Podobne ako Černý, aj Vanovič vyjadruje rozhorčenie, ba zhnusenie nad zbabelosťou a predajnosťou. Ak má niekto nárok byť pomenovaný „svedomím národa“, tak sú to tieto dve veľké osobnosti. Vanovič je varovaním pre mladých: bezzásadovosť a vypočítavosť nebudú zabudnuté, akokoľvek sofistikovane by ich chcel neskôr niekto ospravedlňovať! Na Vanoviča sa vzťahuje vyjadrenie Jána Lajčiaka: „Slabé národy nepotrebujú takých mužov, ktorí sa za ideu vedia v okamihu oduševniť, ale takých mužov, ktorí sú schopní za ideu v boji vytrvať, ba i život obetovať“.

Je pravda, že kto položí život za ideu, nepresadí ju; zato keby žil, mohol by ju presadiť. Ale to je argument, ktorým svoje správanie môžu zdôvodňovať politici, a nie intelektuáli. Nie všetci intelektuáli musia byť takí sebaistí vo svojej viere ako Černý a Vanovič. Môžu hľadať a pochybovať – ale za žiadnu cenu by nemali ustúpiť tomu, čo sa im javí ako lož a zlo. Malo by sa hádam stať definíciou, že intelektuál je vzdelanec, ktorý svoje poznanie odovzdáva verejnosti, pričom to, čo považuje za polopravdu, odhaľuje a odmieta ako najhoršiu formu lži.

v stovke vedúcich intelektuálov sveta

Podľa Vanoviča máme na Slovensku silných jednotlivcov, ale slabý priemer. Dvíhať úroveň priemeru a podporovať silných jedincov – tak rozumiem činnosti iného lajčiakovca, Pavla Demeša. O pár mesiacov dosiahne šesťdesiatku. Po štúdiách v Prahe, kde získal vzdelanie ako parazitológ, sa vrátil na Slovensko s ambíciou venovať sa vede. Narazil na nepriazeň a závisť podobne ako Lajčiak, ktorý s dvoma doktorátmi zo zahraničných univerzít musel živoriť na Boci, ale časy už boli iné: ušlo sa mu zamestnanie nie už na dedinskej fare, ale na bratislavskej lekárskej fakulte. Koncom 80. rokov mu slabnúci režim dovolil odcestovať do USA, kde sa rok vzdelával vo svojom odbore. Jeho záber bol však širší. Poučil sa, aké možnosti ľuďom poskytuje demokracia. Čoskoro sa komunizmus zrútil ako domček z karát. Zazdalo sa mu, že nadišla príležitosť, aby svoje pražské a americké predstavy mohol presadiť. Opustil parazitologické laboratórium a dal sa na verejnú činnosť. Demeš je intelektuál, ktorý na rozdiel od mnohých z nás neverí v silu slov. Zaviedol termín „manažovanie ideí“: ideám dáva podobu činov.

Ján Lajčiak sa posťažoval: „Ani pobyt v cudzozemsku nám mnoho neosoží. Do cudziny, ak sa ide, tak viac zo zvyku, než z duševnej potreby.“ To neplatí o Demešovi. On dal svoje skúsenosti zo zahraničia do služieb Slovenska. Vybudoval pri Ministerstve školstva SR agentúru, cez ktorú sa do zahraničia dostali stovky slovenských študentov. Zaslúžil sa o vznik bilingválnych gymnázií. Rozbehol program dobrovoľných lektorov anglického jazyka Education for Democracy, ktorého úspech bol fenomenálny.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite