Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kvapky a balvan

.ladislav Kováč .časopis .esej

Po tom, čo si časť Slovákov minulý týždeň pripomenula zrod ČSR 28. októbra 1918, nemali by sme zabudnúť, že v ten istý deň zomrel aj Ján Lajčiak.

svojím životom nám zanechal dôležitý odkaz. Dátum 28. október by sme mali oslavovať aj ako Deň Jána Lajčiaka.

K októbrovému výročiu napísal v roku 2008 vo svojom editoriali šéfredaktor .týždňa: „Tie dva vzorce, ČSR a Lajčiak, veľká výzva a veľká neprajnosť, sa náhodou stretli v jedinom dátume. Odvtedy o nás zápasia.“ Lajčiakovým odkazom je múdrosť, ktorú poznala už antika a vyjadrila vetou Gutta cavat lapidem non vi, sed saepe cadendo (Kvapka rozruší kameň nie silou, ale tým, že naň nepretržite kvapká). Vývoj Slovenska v prvej ČSR, v rokoch „normálnej“ demokracie, potvrdil odkaz Jána Lajčiaka. Ubudla bieda hmotná i duchovná. Balvan sme ako-tak rozrušili. No potom prišli zlé desaťročia a pre vzdelancov skúška charakterov. Nacizmus a komunizmus nám zgúľali do cesty nový balvan v podobe receptu protikladného Lajčiakovej múdrosti: aby sme prežili, treba sa vedieť prispôsobiť.

Tých medzi slovenskými vzdelancami, čo Lajčiakov odkaz naplňujú, by som nazval „lajčiakovci“. Na ilustráciu vybral som troch z nich, ktorých v týchto mesiacoch tiež dostihli okrúhle výročia. Lajčiak vedel: „Masa ako taká nie je vstave sama sebou pohýbať. [...] Je to vždy indivíduum, ktoré hýbe masou a je nositeľom ideí.“

turčiansky moralizátor

Takto označil v roku 2008 jeden náš literárny vedec Júliusa Vanoviča. Myslel to ironicky. Vanovičovi vraj ušlo, že u nás za komunizmu „sa stierali hranice medzi obeťami a páchateľmi“, že „v rámci normalizačného Československa bolo Slovensko naozaj krajinkou, kde sme si tak v oficiálnej i sivej zóne viac pomáhali ako napríklad Česi, ktorí sa vo svojom príslovečnom radikalizme ostro diferencovali na páchateľov aj obete“.

Vanovič v tomto roku oslávil osemdesiatku. Z gymnázia ho vylúčili krátko pred maturitou. Jeho otca obvinili, že pomáhal Viliamovi Žingorovi, ktorý počas SNP organizoval partizánske hnutie, ale pre svoj protikomunistický postoj bol v roku 1950 obesený. Vanovič mohol len diaľkovo vyštudovať literárnu vedu, zaskvel sa ako literát v časoch odmäku v 60. rokoch, no po nástupe husákovskej „normalizácie“ nesmel publikovať. Až po páde komunizmu mohol prejaviť svoj talent v desiatke kníh. Vanovič podrobil kritike dvoch kľúčových reprezentantov slovenskej literárnej kultúry – Emila B. Lukáča a Alexandra Matušku – a plasticky vylíčil ich „obracanie kabátov“, zbabelosť, strach, podliezanie mocným, zamlčovanie a prekrúcanie pravdy a karierizmus. Toto osobnostné zlyhanie nevyhnutne pokazilo aj kvalitu ich diela. Nemenej kriticky rozobral konanie a písanie Dominika Tatarku.

Niektorí ľudia si zvykli na neduh používať pri analýze minulosti plural maiestaticus: „V dejinách 20. storočia sme si prispôsobovania, úsilia o prežitie užili neúrekom“, dve totality sme si „užili i zakolaborovali“, „sme sa, ako už neraz, vedeli ‚dať dokopy‘ takrečeno naprieč spoločnosťou“, „sme v mravnej kríze, ktorá nás našla nepripravených. Isto aj preto, že sme sa neprepracovali ani k minimálnej katarzii“. Vanovič im odkazuje: „... sú ľudia, ktorí do vášho plurálu nepatria, ani doň nikdy nepatrili; katarziu robiť nemajú z čoho!

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite