solidarita ukázala, že porážku komunizmu možno odštartovať aj zdola a bez kompromisov.
Koncom 70. rokov dvadsiateho storočia to vyzeralo s Poľskom beznádejne. Perestrojku si nikto nevedel ani predstaviť a odpor proti komunistickej diktatúre sa zdal márny. Krajiny v sovietskom bloku boli v pozícii odsúdencov na doživotnú neslobodu, mnoho ľudí v nich sa už snažilo len rezignovane prežiť. V gdanských lodeniciach sa však rodila zmena.
Ako je možné, že Leninove lodenice dali vznik odborovému hnutiu, ktoré porazilo komunizmus? Rolu zohrala súhra dejinných okolností, silných jednotlivcov s vodcovskými kvalitami a más, ktoré strhli na svoju stranu.
prepustenie žeriavničky
K tým dejinným okolnostiam asi toľko: Poľsko bolo na tom v sedemdesiatych rokoch 20. storočia hospodársky veľmi zle. Francúzsky sociológ Alain Touraine, expert na sociálne hnutia a celospoločenské masové pohyby, napísal: „Nikde inde v komunistickej strednej Európe nebolo zlyhanie vládnej priemyselnej a poľnohospodárskej politiky také očividné.“ Výroba klesala, reálne mzdy stagnovali, zahraničný dlh Poľska stúpal (v roku 1980 bol v prepočte 18 miliárd dolárov). Bežní Poliaci cítili dôsledky najmä v podobe čoraz hrozivejšieho nedostatku základných tovarov, dokonca aj potravín. O poľskej chudobe sa dokonca v ostbloku rozprávali trpké vtipy. „Viete, ktorý pes je najrýchlejší? Ten, čo prebehne cez Poľsko a nezjedia ho.“ Ale na skutočnej situácii poľských rodín nebolo nič smiešne. Keď nato v roku 1980 poľskí vládni komunisti oznámili, že zvýšia ceny potravín, ľudí donútil šok k otvoreným protestom.
V Leninových lodeniciach v Gdansku sa pobúrenie nad celkovou situáciou ešte vystupňovalo, keď tam prepustili aktivistku Annu Walentynowiczovú.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.