Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Sultánova jeseň

.andrej Bán .časopis .téma

Cez túto krajinu prichádza do Európy najviac utečencov. Dnešné Turecko už nie je Osmanská ríša a jeho prezident nie je sultán.

.no Recep Tayiip Erdogan by aj po nedeľných voľbách rád vládol takmer neobmedzene. Bude? A čo sa zmení?

V nedeľu 25. októbra poobede prímorská časť Istanbulu Yenikapi viditeľne ožíva. Zo širokého okolia sa schádzajú na veľký predvolebný míting prívrženci vládnucej strany Spravodlivosť a rozvoj (AKP), ktorá má islamistické korene a vládne od roku 2002, keď bol ešte Erdogan premiérom. Dnes je prezidentom a vo funkcii šéfa vlády aj strany ho vystriedal akademik Ahmet Davutoglu. Práve tvár tohto fúzkatého profesora, ktorý sa o Európe tento rok podráždene vyjadril ako o „kresťanskej pevnosti“, najčastejšie vidno z obrovských bilbordov, ktorými je dnes posiata celá krajina. Starnúci charizmatický vládca Erdogan pritom naďalej sníva o tom, že rola sultána by mu sedela lepšie a rád by ústavnými zmenami zaviedol zmenu parlamentnej demokracie na prezidentský systém. To sa mu zrejme nepodarí ani po terajších opakovaných parlamentných voľbách. Aj v riadnych júnových voľbách síce AKP vyhrala, no na rozdiel od minulosti už nie absolútne a nebola schopná sa dohodnúť na koalícii ani s jednou z troch ďalších strán, ktoré prekročili vysokú hranicu desiatich percent na vstup do parlamentu.

.nechcem Európu!
Prichádzajú euforickí voliči. Trochu iní ako, povedzme, na Slovensku. Asi polovicu z nich tvoria ženy, prevažne v čiernych hidžáboch alebo farebných šatkách omotaných okolo hlavy. Šály alebo čelenky s milovaným Erdoganom sú samozrejmosťou. Oranžovú farbu si neobľúbil iba náš SMER-SD a maďarský Fidesz, ale aj AKP, ktorej emblémom je žiarovka štylizovaná do podoby slnka. Nezameniteľný kolorit dotvára vôňa pečeného mäsa, predavači červených tureckých vlajok s polmesiacom a hviezdou a tiež modlitba muezína z reproduktorov neďalekého minaretu. No najmä, míting charakterizujú mimoriadne bezpečnostné opatrenia. Štyri línie ochrany, policajti a dobrovoľníci, detektor kovov pre každého návštevníka. Turecko a svet sa oprávnene boja, že sa zopakujú šialené samovraždené bombové útoky, ktoré pred pár týždňami priniesli v Ankare na mierovom zhromaždení občianskych a prokurdských hnutí viac ako sto obetí.

„Novinári? Musíte ísť vchodom pre médiá,“ odstrkujú nás s režisérom Jaroslavom Vojtekom ochrankári od voličov. Ani vchodom cez médiá sa však nedostaneme, môžu tam ísť iba vybraní novinári, ktorí sa na míting akreditovali dlho vopred. Ďalšie špecifikum v krajine, ktorá je oprávnene kritizovaná za potláčanie slobody médií. Desiatky novinárov sú naďalej vo väzení. Trestným činom nie je iba zneváženie pamiatky „vyvoleného a dokonalého otca všetkých Turkov“, ako tu dodnes volajú zakladateľa Tureckej republiky v roku 1923 Mustafu Kemala Atatürka, ale aj čo i len rozhovor s politikom Strany kurdských pracujúcich (PKK), militantnej teroristickej organizácie založenej v 70. rokoch Abdullahom Öcalanom – ten je naďalej v tureckom väzení. A práve Atatürk sa pri svojej modernizácii zaostalej krajiny inšpiroval Západom, najmä Francúzskom. Prvý sekulárny štát v moslimskom svete ukončil v Istanbule vládu chalifátu a hlavné mesto preniesol do Ankary. Ako vidno z neslobody novinárov a častých policajných razií v opozičných médiách, modernizačné úsilie má ešte isté rezervy.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite