Vodca a jeho kraj

slovensko sa preberá až teraz, keď ide Kotleba proti divadlám a školám.

Azda netreba nikomu vysvetľovať, s kým máme tú česť. Zoznam obvyklých prívlastkov pred jeho menom (extrémista, rasista, neoľudák a iné) by bol príliš dlhý na to, aby malo zmysel ho písať. Slovensko sa preberá akosi neskoro, nielen v hymne. Výhovoriek je naporúdzi vždy dosť. Napríklad tá, že Kotlebu predsa demokraticky zvolili, čo treba rešpektovať. Alebo tá, že ho vlastne volilo pri nízkej účasti iba štrnásť percent všetkých voličov Banskobystrického kraja, teda iba vyše 70-tisíc ľudí. No a? O to je to horšie, ostatní na voľby rezignovali. Akokoľvek, Kotleba a jeho cháska v kraji Slovenského národného povstania vládnu.

.kde vládne
Na hornom konci Námestia SNP je sídlo župy. Áno, to je tá budova, na ktorej priečelie už tradične v deň výročia osláv SNP ktosi neznámy buď vyvesí čiernu vlajku, alebo tam umiestni transparent, ktorý „Yankeeov“ posiela domov. A neznámy páchateľ Kotleba sa potom pohoršuje, keď čiernu vlajku zvesí Eduard Chmelár, pretože tá predsa mala uctiť obete Povstania. Nie, nepýtajte sa, či už nepovažuje SNP za protištátny puč.

„Donedávna ste si naivne mysleli, že čosi také je možné iba v historických filmoch. Podobne ako úslužné oslovovanie „vodca“ či pozdrav „na stráž“.“

Vojdete do budovy s tým, že chcete vstúpiť aspoň na jeho sekretariát. Neodbytný pocit, že ide o sídlo súkromnej firmy (Ľudová strana Naše Slovensko) sa iba umocní, keď vás slušne, no rezolútne zastaví vrátnik v čiernom tričku. „Nemôžete ísť hore, nefunguje nám otváranie dverí,“ dodá. Po chvíľke schádza mladý muž, ako inak, v čiernom tričku. Predstaví sa ako Kečkeš. Pri otázke, či sa to píše po maďarsky s „cs“ alebo „po našom“, s mäkčeňom, sa ani neusmeje. Má zošit a pero. Povie, že pán župan tu síce je, no nemá teraz čas. Poviete mu, že ste novinár, máte čas dnes aj zajtra a oceníte, ak sa župana budete môcť opýtať „aktuálne otázky“. Mladý muž bez vysvetlenia pochopí, aké. Vymeníte si telefonické čísla, on sľúbi, že sa ozve a obidvom vám je jasné, že už nikdy sa ani jeden z vás tomu druhému neozve. No ten zážitok stál za to. Donedávna ste si naivne mysleli, že čosi také je možné iba v historických filmoch. Podobne ako úslužné oslovovanie „vodca“ či pozdrav „na stráž“. Až neskôr od riaditeľov divadiel či aktivistky Viery Dubačovej zistíte, že otváranie dverí na župe nefunguje už akosi pridlho. Takmer dva roky.

.ako vládne
Svoje si už začiatkom leta odstála pri vrátnici v budove župy aj riaditeľka Divadla Štúdio tanca Zuzana Ďuricová Hájková. Keď túto scénu pred sedemnástimi rokmi zakladala, isto netušila, že raz sa dožije toho, že neprekonateľnú dramatizáciu súčasnej látky nevymyslí umelec, ale župan Kotleba.