Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Duchnovičovci (a ich Gorkij)

.časopis .divadlo

Je to jediné divadlo na svete, v ktorom sa hrá v rusínčine. Je to divadlo národnostnej menšiny, no v jeho repertoári zďaleka nie sú len folklórne, národnú hrdosť utužujúce kusy. Je to pravdepodobne najzvláštnejšie slovenské divadlo. Divadlo Alexandra Duchnoviča.

Je to jediné divadlo na svete, v ktorom sa hrá v rusínčine. Je to divadlo národnostnej menšiny, no v jeho repertoári zďaleka nie sú len folklórne, národnú hrdosť utužujúce kusy. Je to pravdepodobne najzvláštnejšie slovenské divadlo. Divadlo Alexandra Duchnoviča.


Na prešovskej Hlavnej ulici je trh so starožitnosťami. Kúpiť sa dajú staré obrázky, štýlové lampy, hrnčeky, taniere alebo menšie kusy nábytku. Prechádzam sa medzi stolíkmi s ponúkaným tovarom, no viac než secesné svietniky ma zaujme jazyk. Počuť maďarčinu, slovenčinu, šarištinu, neďaleko stojaci pesničkár s (takmer starožitnou) gitarou v rukách spieva rómskou materčinou. Medzi predávajúcimi a kupujúcimi sú však aj ľudia, ktorí hovoria akousi zmesou ukrajinčiny, slovenčiny a poľštiny. Je to zvláštny jazyk: slovenským ušiam znie východne exoticky a pritom mu pomerne ľahko rozumie. Je to rusínčina, teda jazyk rodičov Andyho Warhola a ďalších niekoľkých desiatok tisícov ľudí, žijúcich na východnom Slovensku, v juhovýchodnom Poľsku a v zakarpatskej Ukrajine. Je to aj jazyk členov Divadla Alexandra Duchnoviča.

.turok a jeho žiaci
Ukrajinské národné divadlo A. Duchnoviča (UNDAD) vzniklo v roku 1945. Spočiatku hralo po rusky, neskôr prešlo na ukrajinčinu. Koncom osemdesiatych rokov minulého storočia začali v divadle skúšať niektoré inscenácie v rusínčine. Zásadná zmena nastala po roku 1989, keď sa UNDAD zmenil na DAD, teda Divadlo Alexandra Duchnoviča a rusínčina sa stala jeho jediným hracím jazykom. V tomto období začali s divadlom pravidelne spolupracovať režiséri Blaho Uhlár a Miloš Karásek. Z národnostného súboru, ktorý bol sústredený na tradične ponímanú klasiku, sa stalo zaujímavé, moderné, rusínsko-ukrajinskú komunitu výrazne presahujúce divadlo. Do repertoáru sa dostala súčasná svetová dráma, autorské inscenácie a tvorivo spracovaná ruská a svetová klasika.

Kľúčovou postavou divadla bol v tomto období Vasiľ Turok – Heteš. Najprv ako profesor ukrajinského gymnázia vychoval silnú generáciu rusínskych hercov a množstvo ďalších osobností, čo viedlo k výraznému posilneniu rusínskeho národného povedomia (a k stále sa zvyšujúcemu počtu ľudí, hlásiacich sa k rusínskej národnosti). V roku 1985 sa stal Vasiľ Turok dramaturgom DAD-u. Vďaka nemu sa tu začala presadzovať rusínčina a vďaka nemu sa z tohto divadla nestalo útočisko staromilských rusínskych národovcov. Z „Duchnovičovcov“ sa stal sebavedomý, mimoriadne dobre herecky obsadený súbor, oslovujúci vnímavých divákov na Slovenku, Ukrajine aj v Čechách.
„Z tohto miesta hrdinsky útočil na nezmyselnosť bytia Vasiľ Turok – Heteš (1940-2005), rusínsky dramaturg a učiteľ nás všetkých,“ stojí na pamätnej tabuli, umiestnenej v krčme Agát presne nad miestom, kde Vasiľ sedával a odkiaľ riadil „svoje“ divadlo. Súčasťou kamennej tabule, ktorú vytvoril Miloš Karásek, je aj podstavec na pohár s vodkou. „Asi ho niekto vypil,“ konštatuje Valerij Kupka, básnik, prekladateľ do rusínčiny, externý dramaturg DAD-u, vysokoškolský učiteľ a jeden z Turokových žiakov, keď sme prišli do Agátu a na Turokovom podstavci nebol stakan s vodkou. Neskôr v divadle sa dozvedám, že situácia je vážnejšia: Vasiľ sa vraj do svojej obľúbenej krčmy aj po smrti vracia a krčmár sa mu preto bojí jeho milovaný nápoj nalievať... Hoci ináč, než si to predstavujú v Agáte, je Vasiľ Turok v divadle skutočne stále prítomný. O tomto (fyzicky aj duchovne) veľkom človeku sa v divadle rozpráva množstvo legendárnych príbehov, jeho portrét je v šatni umiestnený na čestnom mieste, herci radi citujú jeho vtipné výroky (zapamätal som si jeden z nich: „Ak by bola skúsenosť ľudstva dedičná, bola by na svete len jedna vojna, jeden alkoholik a jeden ženatý,“ hovorieval vraj Vasiľ).

.žijú na javisku
Vasiľ Turok zomrel v roku 2005. O sile a životaschopnosti Duchnovičovcov svedčí to, že sa po odchode kľúčového človeka súbor nerozpadol a ani umelecky nepoľavil. „Po Turokovi treba nechať nejaký čas, aby s ním nebol ďalší dramaturg porovnávaný,“ hovorí bodrý, vždy vtipom sršiaci riaditeľ divadla Marián Marko a dodáva, že v súčasnosti pre súbor prekladá a dramaturgiu konzultuje Valerij Kupka. Keďže rusínsky jazyk bol kodifikovaný len pred desiatimi rokmi, v podstate v ňom neexistuje žiadna divadelná hra. Turok preložil do rusínčiny napríklad Cervantesovho Dona Quijota, Camusovho Caligulu alebo Dostojevského Idiota. Kupka preložil Gogoľovho Revízora a Gorkého Na dne.
Rusínsky jazyk je „najpočuteľnejšou“ charakteristikou DAD-u. Nie však najvýznamnejšou. Tou je v slovenských pomeroch úplne výnimočné herectvo. „Títo herci nie sú pokazení filozofiou štátnych divadiel,“ hovorí Blaho Uhlár, „hrajú z duše, viac veria svojmu inštinktu než naučenej technike a nemajú maniere typické pre slovenských hercov.“ Režisér Svetozár Sprušanský, ktorý s Duchnovičovcami naštudoval tri diela z ruskej klasiky (Ujo Váňa, Revízor, Na dne) vidí za silou ich herectva prípravu na divadelnej akadémii v Kyjeve (kde väčšina z nich študovala), ale aj „romantickosť ducha spojenú s tvrdým bojom o svoje miesto vo svete“. Na rozdiel od slovenských hercov nie sú rozptyľovaní  seriálmi, dabingom či účinkovaním v televíznych zábavných programoch, a tak sú „naplno nasadení v divadle,“ myslí si Sprušanský. „V dôsledku svojho jazyka nezapadli do sveta slovenských divadiel,“ hovorí Uhlár, „a preto sú stále výnimoční.“
Sergej Hudák, Eugen Libezňuk, Svetlana Škovranová, Vladimíra Brehová, Jozef Tkáč, Ľudmila Lukáčiková či Vasiľ Rusiňák sú skutočne výnimoční herci. Vidieť ich hrať – v ktoromkoľvek predstavení – je nesmierne osviežujúcim, hlbokým zážitkom. Pri všetkej úcte voči osobnostiam slovenského divadla: rozdiel medzi nimi a týmito skromnými majstrami z Prešova je podobný ako medzi dokonalým remeslom a skutočným umelecký dielom. „Som zvyknutý na to, že na Slovensku sú herecké súbory, ktoré horšie alebo lepšie hrajú, oni na javisku žijú,“ výstižne konštatuje scénický výtvarník a režisér Jozef Ciller. „V tom sú na Slovensku úplne výnimoční.“

.gorkij v garáži
Do Prešova som sa za Duchnovičovcami vybral pri príležitosti premiéry hry Maxima Gorkého Na dne, ktorú režíroval Svetozár Sprušanský. Režisér v spolupráci so scénografkou Dianou Strauszovou inscenáciu umiestnil do garáže v priemyselnej zóne. Diváci, ktorí dnu vstupovali úzkymi plechovými dverami, vchádzali do priestoru „zabývaného“ desiatimi bezdomovcami. Niektorí spali, iní viedli akýsi bizarný rozhovor o tom, čo cez deň zažili. Divákov si príliš nevšímali. Predstavenie sa tak začalo bez „ostrého“ začiatku. Počas dlhého predstavenia sa na chvíľu každý z bezdomovcov stane ústrednou postavou. Povie nám svoj príbeh a zoznámi nás s iluzívnymi túžbami o tom, ako sa jeho či jej život raz zmení. Nepoetickým prostredím zvýraznená bezvýchodiskovosť týchto skrachovaných, podgurážených „lúzrov“ kontrastuje s humanistickými ideálmi, ktorým sa snažia uveriť – scéna, v ktorej opitý Satin (Igor Latta) s fľašou v ruke rozpráva o tom, aký je človek vo svojej podstate silný a aká sila sa v ňom skrýva, je jedným z vrcholov večera. Do toho všetkého vstupuje úžerník Kostylov (Alexander Kučerenko) a jeho chlipná žena Vasilisa (Ľudmila Lukáčiková), ktorí robia už aj tak nešťastným ľuďom z ich beznádejného života ešte väčšie peklo. A tulák Luka, ktorý ich presviedča o tom, že dôležité je veriť a nestrácať nádej (hoci svojim slovám asi ani sám neverí). V Gorkého texte je Luka starec, v Sprušanského interpretácii  je to mladý muž, ktorého hrá hosťujúci Přemysl Boublík. Ako jediný hovorí po slovensky, čo  zdôrazňuje jeho odlišnosť a možno až príliš narúša kompaktnosť inscenácie.
Ktovie, aké východisko pre svojich hrdinov zamýšľal Gorkij, ktorý túto hru napísal v roku 1902, teda dávno predtým ako – slovami Václava Černého – „zjalovel na veľkňaza socialistického realizmu“. Možno v týchto stratených ľuďoch hľadal hrabalovské „perličky na dne“. Alebo žeby si myslel, že im raz pomôže beztriedna spoločnosť, v ktorej už nebudú nešťastní ľudia? Ktovie. V Sprušanského spracovaní istú nádej ponúka do bieleho odetý Luka. Na to, aby sme tejto nádeji lepšie porozumeli, by však musel byť Luka čitateľnejší. Hoci Přemysl Boublík svoju postavu zvládol dobre, neboli sme schopní porozumieť mu. Prečo sa na začiatku nahý sprchoval? Mal baránkovský kožúšok poukazovať na Baránka, ktorý sníma hriechy? Na to by však musel byť Luka autentickejší a ku koncu menej agresívny.
Najväčšou silou je – podobne ako pri ostatných inscenáciách DAD-u – čisté, hlboké, autentické herectvo. Keď Vaska (Eugen Libezňuk) hovorí o rybačke, keď Bubnov (Jozef Tkáč) spomína na to, ako zbil svoju ženu, keď sa Klešča (Sergej Hudák) zmocnia záchvaty zúfalého násilia, keď svoje nešťastné osudy rovno pred divákom prežíva Satin, Nataša, Herec, Kvašňa, Nasťa a Anna (Igor Latta, Vladimíra Brehová, Vasiľ Rusiňák, Zuzana Haľamová a Jaroslava Sisáková), človeka sa to všetko dotýka na miestach, o ktorých ani netušil, že ich má.
Divadlo, ktoré nie je iba divadlo, ale čas a miesto spojené v hlbokom existenciálnom zážitku. Divadlo Alexandra Duchnoviča je najzvláštnejšie divadlo na Slovensku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite