Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Turecko sa necíti európsky

.pavla Zábovská .časopis .týždeň vo svete

Turecká vlajka visí všade, na sanitkách sú namiesto červených krížov polmesiace, na každom kroku stojí socha alebo busta Atatűrka a jeho podobizeň zdobí aj všetky bankovky. Akoby mal zjednotiteľ Tureckej republiky monopolné právo byť národným hrdinom.

Turecká vlajka visí všade, na sanitkách sú namiesto červených krížov polmesiace, na každom kroku stojí socha alebo busta Atatűrka a jeho podobizeň zdobí aj všetky bankovky. Akoby mal zjednotiteľ Tureckej republiky monopolné právo byť národným hrdinom.


Mustafa Kemal alias Atatűrk, teda otec Turkov, stál pri zrode Tureckej republiky v roku 1923. Ako prezident posunul krajinu k európanstvu. Oddelil náboženstvo od štátu, zaviedol monogamiu, tureckú latinku namiesto arabského písma, zasadzoval sa za práva žien a povolil alkohol. Sám rád popíjal tradičné turecké raki – a zomrel na cirhózu pečene. Ale nič to. ,,Moje smrteľné telo sa jedného dňa obráti na prach, ale Turecká republika pretrvá naveky,“ hlása vzletný citát otca vlasti na stene gymnázia. A ja ho čítam ako jedna z účastníčok študentskej výmeny medzi strednými školami v Snine a Edirne, meste ležiacom v európskej časti Turecka, blízko gréckych a bulharských hraníc. Pred rokom boli Turci na Slovensku, teraz je to naopak.

.necítim sa európsky
Trochu nás prekvapuje množstvo Atatürkových obrazov, ktoré nám pripomína socialistický kult osobnosti. Keď sa s tým niekomu zdôveríme, väčšinou počujeme tie isté argumenty, ktoré pripomínajú naučené frázy. Až 17-ročná Gökçegűl mi konečne povie trochu viac: ,,Môže to vyzerať, že sme blázni, ale nie je to tak. On nám dal slobodné a sekulárne Turecko. Bol moslim a naučil nás byť slobodnými.“ Európska únia jej je sympatická, členstvo svojej domoviny v nej však vníma skepticky: ,,Nechcú, aby sme mali všade zástavy a Atatűrka. Zakázali by nám aj kokoreç, lebo je vraj nezdravý." Možno má so svojimi obavami aj pravdu – tento národný pokrm, medzi Turkami obľúbený asi ako kebab, sa totiž pripravuje zo zvieracích vnútorností. Stačí si spomenúť na boje o našu bryndzu.
Chtiac-nechtiac porovnávame so Slovenskom aj inak: národná hrdosť tu z mladých ľudí priam srší. ,,Mám rád Turecko pre jeho históriu a kultúru. A hlavne pre ľudí. Sú priateľskí. Pre mňa je veľmi dôležitý mier,“ hovorí Orkun. On je, na rozdiel od Gökçegűl, veľkým fanúšikom členstva Turecka v Európskej únii. Práve s mierom má podľa neho jeho vlasť problémy.
Ale väčšina ostatných študentov sa vo svojom veku 17 až 18 rokov otázkou európskosti Turecka veľmi nezaoberá. Hrali sme sa však hru, počas ktorej mali vyjadriť svoj osobný postoj k európskosti, a v tej prejavil svoj názor každý. Cítite sa európsky? znela otázka. Odpovedali tým, že sa postavili na pravú (nie) alebo ľavú (áno) stranu. Väčšina išla doprava.


.priekopníci psychiatrie a wrestling
Výmena medzi 30-tisícovou Sninou a 130-tisícovým mestom Edirne je na prvý pohľad bizarná. Nielen vzhľadom na počet obyvateľov, ale aj pri pohľade do histórie. Tá tunajšia je nabitá udalosťami a osobnosťami. Edirne leží na križovatke rôznych vplyvov. V minulosti bolo súčasťou Rímskej ríše aj Byzancie, v roku 1365 sa na takmer celé storočie stalo hlavným mestom Osmanskej ríše. 
V čase, keď v Európe upaľovali bosorky, v Edirne mentálne postihnutých liečili ,,vodou a hudbou". Komplex sultána Bayezida II. bol polyfunkčný, nechýbala mešita či medicínska škola. Najdôležitejšou časťou bola nemocnica, ktorá sa neskôr úplne špecializovala na psychické poruchy.
Vchádzame na útulné nádvorie, na jeho konci je šesťuholníková stavba s kupolou. Počuť žblnkot vody vo fontáne a príjemnú relaxačnú hudbu. Už chápem princíp starodávnej terapie. Orientálne melódie hrajú už síce len z reproduktorov, ale kedysi tu bývali hudobníci. Každý nástroj bol určený na istý typ choroby. Biely interiér pôsobí vzdušne, na zemi sú pohodlné koberce. V miestnostiach pre pacientov sú figuríny – z nemocnice sa stalo múzeum zdravia.
Neďaleko stojí štadión, ktorý sa cez víkend na prelome júna a júla stáva centrom veľkého festivalu. Ťažiskom je tradičný šport – olejový wrestling. Turci nám sľubujú, že piatkové zápasy uvidíme. Nakoniec nám plány skríži výlet do Istanbulu. Vzhľadom na horúčavy, najväčšie za posledných tridsať rokov, ho preložili práve na deň, keď má festival oficiálny začiatok. A tak zostávame bez wrestlingu, ale v predvečer festivalu si užijeme aspoň atmosféru. Okolie štadiónu už žije, v stánkoch predávajú všetko možné od zmrzliny a kebabu cez oblečenie, elektroniku, ba je tu aj pojazdné mäsiarstvo či autá a traktory na predaj. A samozrejme, lunapark. Pomedzi návštevníkov pobehujú malí Rómovia. Hneď pri nás sa zastaví zadýchaná trojica ufúľancov a starším súrodencom s nadšeným krikom ukazuje ukradnuté náramky a hodinky. Mládenci ich pochvália a chlapci bežia ďalej. Pre istotu pevnejšie zovriem v rukách tašku.

.vzrušujúci chaos
Po rušnej noci vstávame skoro ráno na cestu do Istanbulu. Z Modrej mešity, hoci oveľa veľkolepejšej a slávnejšej než bola Selimiye v Edirne, sme znechutení. Krásny chrám je preplnený ľuďmi a páchne to v ňom spotenými nohami, lebo každý si musí niesť topánky v igelitovom vrecku. Hagia Sofia pôsobí o niečo sympatickejšie. Moslimovia a kresťania sa dohodli a spravili z nej múzeum. Máme však len jeden deň, takže niet času kochať sa jej mozaikami a ikonami. Plavba Bosporom je príjemná, lenže človek všetko vidí iba z diaľky. Na brehu stoja paláce a luxusné vily. Kontrastujú so slumami na predmestiach, ktoré sme míňali cestou do centra. Podvečer máme ešte čas na ,,výbeh". V uliciach zazriem zopár žien zahalených od hlavy po päty v čiernych burkách.
Cesta späť trvá nekonečne dlho. Vodiči jazdia podľa vlastných pravidiel, ignorujú jazdné pruhy aj chodcov, trúbia, drzo sa predbiehajú a míňajú nás na milimeter presne. Dojem z Istanbulu? Dopravný chaos, protiklady chudoby a bohatstva, výstavba bez ladu a skladu. Ale aj chuť vrátiť sa sem a spoznať mesto dôkladne.

.aj punk, aj pentagramy
Predsudky našej slovenskej výpravy padajú jeden za druhým. Prišli sme takmer s obavami, najmä s hlavou plnou správ či klebiet o teroristoch, a víta nás sekulárne Turecko. Iné, než sme si predstavovali. Zahalených žien je tu pomerne málo a väčšina z nich sa aj tak oblieka podľa najnovšej módy. Tváre s výrazným mejkapom im lemujú pestré šatky. Naši priatelia nie sú, až na malé výnimky, ani praktizujúcimi moslimami. Dievčatá vlasy pod závoj neskrývajú, namiesto volania muezínov počúvajú skôr punk a metal, nosia čiernu farbu a pentagramy.
Zato južanská srdečnosť, tá zachováva tradíciu a prekonáva všetky očakávania. Napríklad pri tureckých pochúťkach sa vám nemôže stať, že by ste kúpili mačku vo vreci. Predavači sú všade ochotní a  zákazníkovi dajú ochutnať, na čo ukáže prstom. Takto môžete pomľaskávať aj polhodinu, nič nekúpiť a obchodník sa s vami aj tak rozlúči s úsmevom.
Na uliciach rozložení leštiči topánok dodávajú Edirne akúsi koloniálnu atmosféru. Takisto miestne holičstvo, ktoré má v horúčave dvere otvorené dokorán. Nazeráme doň a je to tam ako z iného sveta. Vnútri sa holič oháňa britvou, starec biely od peny sa díva do dlhého a širokého zrkadla a nad zrkadlom, ako inak, visí klasický obraz zamysleného Kemala Atatürka, pozerajúceho s ožiarenou tvárou do diaľok.

Autorka je študentka
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite