Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Staré pušky

.peter Bálik .časopis .kultúra

Le Payaco, Puding pani Elvisovej, Lavagance. Tri známe slovenské kapely robia odlišnú hudbu, no niečo ich spája. Nielen to, že na jar vydali po čase svoje nové albumy, ale aj fakt, že sú generačne spriaznené.

Svoju hudobnú kariéru začínali v bláznivých deväťdesiatych rokoch, keď na Slovensku vládli skutočne divoké podmienky. Boli mladí, plný veľkých snov a energie, scéna bola len v plienkach, pri moci bol Mečiar. Spája ich aj to, že všetky tri skupiny zostali na polceste medzi alternatívou a stredným prúdom, pričom do popmusic sa nikdy nedostali, lebo nechceli robiť kompromisy, aby si zachovali vlastnú tvár. Boli považovaní za mladých, nádejných hudobníkov, čo sa časom zmenilo. Ich členovia sú už v strednom produktívnom veku, niektorí majú svoje rodiny, prišli aj prvé deti. Jednoducho, staré pušky.

Ako sa pozerajú na svoje začiatky? Aká bola situácia v slovenskej hudbe v porovnaní s tou dnešnou? Ako sa starnutie prejavuje na ich hudbe? Čo hovoria na mladé skupiny? Sú spokojní s tým, čo sa im podarilo dosiahnuť alebo mohli dosiahnuť viac?

.čas je vzácny

Le Payaco je jediná z týchto troch kapiel, ktorá musela prejsť vážnou krízou a päť rokov neexistovala. Skupina sa vrátila v roku 2010 pamätným koncertom na Pohode a aby návrat nezostal len pri omieľaní starých šlágrov Sadni si mi na kolená alebo Dobrý večer, priatelia, nahrala nový album Dnes je ten deň.

Začiatkom druhého tisícročia to boli traja divosi, ktorí všetok svoj čas venovali pesničkám, koncertom a žúrovaniu, dnes sú to traja páni okolo štyridsiatky, ktorí majú svoje rodiny a žijú usadeným vyrovnaným životom. Keď sa bavíme o tom, ako sa im darí starnúť, bubeník Juraj Vitéz hovorí, že po tom, čo sa mu nedávno narodila dcéra, má pocit, že omladol, aj keď jeho vlasy už zdobia viditeľné šediny. Niečo podobné cíti aj Tomáš Sloboda: „Po štyridsiatke som pookrial, dovtedy som sa trochu topil, až teraz som sa vynoril. Zrazu mám pocit, že život má väčší zmysel. Posledné štyri roky som sa vyhral na detskom ihrisku, takže vďaka svojej dcére Liliane som sa dostal späť do detstva.“

Basgitarista a najväčší flegmatik v kapele, Martin Stempel dodáva, že už nie je toľko času ako kedysi, keď vyrazili spolu na chalupu a robili psie kusy. „Čas je teraz vzácny. Ale každý hudobník rád hrá. Je jedno, či máš 20 alebo 40. Mení sa to, vyvíja sa to a stále je to dobrý pocit, zahrať si pred ľuďmi a robiť muziku.“ Tomáš hovorí, že v kapele už nie je toľko prekvapení ako kedysi a to je podľa neho možno aj dobre. „Ide o to, ako to dokážeme spolu ľudsky ustáť, aby sme si ako ľudia rozumeli, porovnal by som to k partičkám, ktoré chodia hrať futbal, my vlastne robíme to isté, len hráme na nástrojoch s tým, že nás to napĺňa. Po futbale ti zostane dobrý pocit, po odohraní koncertu ti zostáva tiež dobrý pocit, ale delíš sa oň aj s množstvom ďalších ľudí.“

Na začiatku chceli byť najlepší. Ďuro tvrdí, že vtedy veril, že boli najlepší nielen na Slovensku, ale aj na svete: „Ja som si to skutočne myslel, čo je na tom asi tá najväčšia sranda. Jediná skupina, s ktorou som sa bol ochotný porovnávať, bola skupina The Beatles!“ (Smiech) Preto aj Le Payaco odišli na skusy do Anglicka, odkiaľ sa síce s dlhým nosom vrátili domov a odštartovali svoju kariéru doma v divokých deväťdesiatych rokoch, keď na Slovensku bolo málo klubov a v podstate tu vládol jeden veľký chaos. „Riskovalo sa. Zorganizoval sa koncert v malej krčme, ktorý nebol ohlásený, polícia prišla do dvoch hodín a všetko zrušila. Ale časť koncertu sme stihli. Hrali sme na neuveriteľných miestach. Dnes je to všetko nalinkované, vtedajšie doba bola oveľa viac živočíšna,“ spomína Tomáš, ktorý vzápätí dodáva, že na druhej strane kapely mali ľahšiu cestu, ako sa dostať do rádií. „Keď zahrali Horskú chatu vo Fun rádiu, bola to veľká vec. Veľmi nás to nakoplo. Nezávidím kapelám, ktoré tento feedback dnes nemajú.“

Martin dodáva, že vtedy v rádiách pracovali živí dramaturgovia, ktorí počúvali hudbu a neboli ako operátori excelovských tabuliek.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite