O pár ulíc ďalej v Betlémskej kaplnke sú dve malé výpravy turistov, obidve nemecké. Sústredene počúvajú sprievodkyňu a jeden muž sa pre istotu ešte raz opýta, či husiti naozaj nikdy neboli vojensky porazení. Keď to sprievodkyňa potvrdí, uznanlivo pokýva hlavou. Obe skupinky potom dlho študujú vitrínku, v ktorej sa píše, že Jan Hus o sto rokov predbehol iného reformátora – Martina Luthera.
Betlémska kaplnka vyzerá podozrivo zachovalo, pochopiteľne, nie je to totiž pôvodná stavba z čias Jana Husa. Od 18. storočia začala kaplnka chátrať, až napokon bol na jej mieste postavený obytný dom. Ten tu stál až do roku 1949. Kult Jana Husa, podporovaný Masarykom aj komunistami, bol však v minulom storočí taký silný, že sa v roku 1949 pristúpilo k obnove kaplnky podľa dobových rytín s využitím častí, ktoré sa zachovali.
Slovo kaplnka je v tomto prípade zavádzajúce. Je to rozľahlá budova, do ktorej sa vošlo až 3 000 ľudí, no napriek tomu nikdy nebola farským kostolom. Jej úlohou bolo sýtiť pražskú obec „chlebom svätého kázania v českom jazyku“, a kázať v nej mali najmä majstri pražskej univerzity. Jan Hus sa v nej kazateľom stal v roku 1402. Kaplnka sa vtedy zmenila na verejné médium, ktoré významne ovplyvňovalo život metropoly. Chodili sem ľudia zo všetkých vrstiev spoločnosti – od pražských remeselníkov až po kráľovnú Žofiu.
Katolícka cirkev bola na začiatku pätnásteho storočia v totálnom úpadku. Mala dvoch, dokonca istý čas až troch pápežov, chýbala jej autorita a rešpekt. Jan Hus nebol jediným kňazom, ktorý tento úpadok niesol ťažko, a utiekal sa preto k Písmu a k Ježišovi Kristovi ako skutočnej hlave cirkvi.
Duchovnú obrodu diecézy a upevnenie poriadku v liturgii či v cirkevnej politike žiadal v rokoch 1403 a 1404 aj pražský arcibiskup. V Prahe bolo v tom čase okolo 1 200 duchovných a ich život asi nebol vždy príkladný, keďže arcibiskup vyzval kňazov pod trestom väzenia a kliatby, aby prepustili súložnice, zanechali svätokupčenie či úžeru. Pod hrozbou pokuty im zakázal nosiť nápadné luxusné rúcha, hrať hazardné hry či zdržiavať sa v krčmách. Takisto mali prestať s vymáhaním peňažitých či iných darov pri spovediach a pohreboch.
Stav cirkvi trápil aj teológov z Karlovej univerzity, ktorí už v tom čase horlivo študujú a preberajú diela oxfordského filozofa Johna Wycliffa. Wycliff nadchne aj Jana Husa, najmä svojím poňatím cirkvi ako spoločenstva ľudí, ktorých Boh predurčil k spáse. Česká reformácia vo Wycliffovi našla svojho duchovného otca.
V roku 1408 prichádza z pápežovho úradu výnos o zákaze spisov Johna Wycliffa a za neuposlúchnutie majú byť duchovní potrestaní stratou dôstojnosti, úradu a laici majú prísť o léna, právo závetu či možnosti dediť. Wycliffove spisy mali byť odovzdané a spálené. Zároveň prišiel zákaz kázať na súkromných miestach, teda aj v Betlémskej kaplnke. Jan Hus však naďalej v Betlémskej kaplnke káže a vyhlasuje: „treba viac poslúchať Boha ako ľudí“. Arcibiskup uvalí na Husa a jeho spolupracovníkov kliatbu, ale reformátori podporovaní kráľom sú v tejto chvíli silnejší. Ujsť z Prahy napokon musel arcibiskup.
Česká reformácia prekročila hranice českého kráľovstva, ktoré sa začalo v svätej ríši rímskej vnímať ako krajina, kde sa šíri heréza. Prípadom Jana Husa sa už zaoberá aj pápežov úrad a Husa volá pred cirkevný súd. Hus pošle len svojho zástupcu, a tak je naňho v roku 1411 uvalená kliatba za neposlušnosť.
Situácia sa ešte vyhrotila, keď arcibiskup vyhlásil v júni 1411 nad Prahou a jej okolím interdikt, teda zákaz pohrebných obradov a bohoslužieb za účasti laikov. Proti tomuto nariadeniu sa však vzbúril kráľ Václav IV, a nútil kňazov, aby príkaz arcibiskupa neuposlúchli. Arcibiskup napokon cúvol a interdikt stiahol.
Autorita cirkevnej hierarchie bola na začiatku pätnásteho storočie na minime, ale mala padnúť ešte nižšie. Pápež totiž sľúbil plnomocné odpustky každému, kto sa zúčastní na krížovej výprave proti neapolskému kráľovi Ladislavovi. Pápežovu výzvu neakceptovali všade, napríklad vo Viedni rakúsky vojvoda Albrecht kupčenie s odpustkami nepovolil. No český kráľ Václav IV, ktorý nemal štátnický rozmer a talent svojho otca Karla IV., tento obchod pripustil. Hus ho od tohto kroku márne odrádzal. Od tohto momentu už Hus stojí nielen proti cirkevnej, ale aj proti svetskej moci. Za šírenie Wycliffovho učenia ho opäť predvolávajú do rímskej kúrie, ale ani teraz sa pred súd nedostavil. Preto kliatbu, ktorú už naňho v tejto veci uvalili, ešte pritvrdili.
Praha sa búri, v uliciach študenti pália pápežskú bulu a kráľ stráca s reformátormi trpezlivosť. Rozhodne sa zakročiť, aby České kráľovstvo nemalo povesť kacírskej krajiny. Nariadi zastaviť šírenie „bludných článkov“ z Wycliffových spisov a kto zákaz poruší, dostane sa do kráľovej nemilosti bude vypovedaný z Čiech.
„Nikto nie je svetským pánom, nikto nie je prelátom, nikto nie je arcibiskupom, pokiaľ je v smrteľnom hriechu,“ vyhlasuje Hus a dodáva, že on sa už hlási iba ku Kristovi ako k najspravodlivejšiemu sudcovi. Praha v roku 1412 však prestala byť preňho bezpečným miestom.
.azyl na Kozom hrádku
Ku Koziemu hrádku sa z parkoviska schádza prekvapivo dolu kopcom. Z hlavnej cesty nevidieť nič, len les. No po pár krokoch sa medzi stromami a nad Kozským potokom ukážu ruiny malého hradu, naozaj skôr hrádku. Nebol postavený na veľmi bezpečnom mieste, nechránilo no bralo ani veľká rieka, nie div, že bol zničený ešte v 15. storočí a jeho pozostatky prekryl les.
Koncom 19. storočia začal ruiny odkrývať amatérsky archeológ Josef Švehla z blízkeho Sezimova Ústí. Dnes je Kozí hrádok malebné miesto, kam nedolieha hluk z cesty, počuť iba spev vtákov a šumenie potoka. Okolitá juhočeská krajina s rybníkmi je ideálna na cykloturistiku, ktorá sa dá spestriť aj poznávaním husitskej histórie. V jedno májové predpoludnie je tu takmer ľudoprázdno. Pri pokladni stojí iba pár dôchodcov. Pietne potom prechádzajú po ruinách a o Janovi Husovi hovoria familiárne ako o „mistru Janovi“.
Jan Hus sa do hrádku, ktorý patril bratom Ctiborovi a Janovi z Kozího, utiahol v rokoch 1413 až 1414, a v tomto tichom azyle písal. Vystriedal potom ešte viacerých hostiteľov, lebo na šľachtických hradoch či v panských domoch mal veľa stúpencov, ktorí mu ochotne poskytovali pohostinnosť i ochranu.
V Prahe medzitým pokračovali diskusie medzi reformátormi, univerzitnými teológmi, kráľom i cirkevnou hierarchiou. Univerzita, na ktorej Hus roky pôsobil, sa začala od reformácie odkláňať a volila umiernenejší postup. Jej rektor sa Husa písomne pýtal, či je ochotný uznať, že pápež je hlavou svätej cirkvi rímskej a kardináli jej telom, a či bude cirkvi poslušný vo všetkých jej ustanoveniach a rozhodnutiach. Hus odpovedal, že pápeža síce považuje za námestníka Kristovho v rímskej cirkvi, ale bez toho, aby v neho veril. Podobne chce ako verný kresťan pokorne držať a činiť to, čo rímska cirkev alebo pápež s kardinálmi podľa Kristovho zákona ustanovia alebo nariadia, no nie to, čo všeobecne určí pápež s kardinálmi.
Wycliffovo učenie bolo aj v Ríme zavrhnuté ako notoricky bludné a Wycliffove spisy boli pred Chrámom sv. Petra okázalo spálené. Pápež a kardináli sa rozhodli túto herézu z cirkvi rázne vykoreniť. No v Čechách sa k vyznávaniu Wycliffových téz pridala ďalšia neprístojnosť: začalo sa tu šíriť laické prijímanie z kalicha, ktoré zaviedol Jakoubek zo Stříbra.
Pápežská kúria nariadila miestnej cirkevnej vrchnosti rozhodný zákrok. Taktiež vyzvala kráľa Václava IV, aby spolu so svojím bratom, uhorským kráľom Žigmundom, vykorenili vo svojich krajinách zhubné kacírstvo. Pápež chcel túto vec uzavrieť čo najskôr – ešte pred kostnickým koncilom. No kráľ Žigmund, ktorý mal aj funkciu cisára Svätej rímskej ríše, bol opatrnejší a presadil, aby Hus dostal pozvanie na kostnický koncil. Dal mu aj bezpečnostné záruky, no tie sa nemuseli – a ako sa neskôr ukázalo – ani nevzťahovali na rozhodovanie cirkevných autorít v Kostnici.
Hus stál pred osudovou voľbou – ísť či neisť do Kostnice? Mohol pokojne ignorovať pozvanie a naďalej sa ukrývať na hradoch českých a moravských pánov. No túžil byť verejne vypočutý pred najvýznamnejšími teológmi a cirkevnými hodnostármi Európy a zrejme veril, že ich o svojej pravde presvedčí.
.smrť v Kostnici
Dnešná Konstanz, po česky Kostnica, je 80-tisícové univerzitné mestečko na brehu Bodamského jazera. Konstanz si 600. výročie koncilu veľkolepo pripomína už od minulého roka. Nie div, bolo to najslávnejšie obdobie jej histórie. Od roku 1414 až do roku 1418 sa totiž stala hlavným mestom Európy a práve tu sa napokon podarilo vyriešiť aj tragický rozkol v cirkvi. Počas tých štyroch rokov mesto rozkvitalo, darilo sa tu obchodu i remeslám, pôsobilo tu vtedy 70 bankárov, 230 pekárov, 235 krajčírov, 70 hostinských, 310 holičov. Neboli tu len kardináli a biskupi, všetci významní panovníci Európy a všetky dôležité univerzity poslali na koncil svoje delegácie, prišiel aj uhorský kráľ a cisár Svätej ríše rímskej Žigmund s manželkou.
Hus si svoje vypočutie predstavoval ako jednu z mnohých dišpút, aké už absolvoval na pôde pražskej univerzity. Bol skúseným rétorom, mal vynikajúcu pamäť a vedel sa teologicky brániť. No v Kostnici sa mali riešiť oveľa vážnejšie problémy ako osud jedného českého kacíra. Na programe bolo najmä odstránenie pápežskej schizmy a generálna reforma cirkvi. Husov prípad chceli mať účastníci koncilu čo najrýchlejšie za sebou, aby sa mohol riešiť najmä problém cirkvi s tromi pápežmi.
Napriek tomu bol Husov spor vedený dôsledne podľa kanonického práva, boli vypočutí svedkovia, odporcovia, slovo dostal aj samotný Jan Hus. Lenže v auditóriu sedeli najmä Husovi kritici a odporcovia a tí presadili, aby Husa ešte pred rozsudkom posadili do väzenia. A tak musel Hus bojovať v Kostnici nielen proti obvineniu z kacírstva, ale aj proti chorobám, hladu či zime. Kráľ Žigmund, druhý syn veľkého českého kráľa Karla IV., žiadal o jeho prepustenie, lebo z Čiech i Moravy mu prichádzali početné žiadosti od tamojších šľachticov, aby pre Husa vymohol slobodu. Lenže Hus už bol v rukách cirkevnej moci a len tá mala oprávnenie rozhodovať vo veciach viery. Žigmund sa zasadil aspoň o to, aby súd riadne prebehol, dokonca sa na ňom aj sám zúčastnil.
Kráľ aj kardinál, ktorý riadil proces vypočúvania, Husovi radili, aby sa kajal a vydal sa celkom na milosť svätého koncilu, ktorý sa k nemu potom zachová láskavo. Hus si však vyžiadal ďalšie vypočutie. Kolégium 60 doktorov s ním strácalo trpezlivosť a stanovilo podmienky: musí sa priznať k bludom, ktoré doteraz zastával. Musí sa ich odprisahať. Musí sa ich verejne zrieknuť a nakoniec: musí vykladať, zastávať a kázať ich opak. Kráľ Husovi cynicky poradil, aby pokojne prijal všeobecné odprisahanie sa od všetkého, čo tvrdil, že veď aj on by sa pokojne odprisahal aj od bludov, ktoré nikdy nezastával. No keď videl Husovu neústupčivosť, mávol nad Husom rukou, nech s ním koncil urobí rýchly a rázny koniec. Žigmund zjavne podcenil silu českej reformácie a Husov vplyv. Ak by sa kostnický súd neskončil na hranici, možno sa české kráľovstvo nemuselo na nasledujúce desaťročia stať krvavým bojiskom a samotný Žigmund, už ako český kráľ, by možno nemusel viesť kruté boje s Husovými božími bojovníkmi.
V Husovom prípade však nemal posledné slovo kráľ, lež cirkevná hierarchia a cirkevné právo. A to za herézu poznalo jediný trest: upálenie. Jan Hus – tým, že odmietol poslušnosť a odvolal sa k Ježišovi Kristovi ako jedinej hlave cirkvi a k Bohu ako jedinému sudcovi – bol z cirkevnoprávneho hľadiska nepochybne heretik a jeho názory boli pre autoritu cirkvi zničujúce. Na druhej strane, Hus v čase totálneho rozkladu cirkvi ako inštitúcie poctivo hľadal autentickú vieru a autoritu, ktorá by bola nespochybniteľná.
Ak by sa v Kostnici kajal a odvolal to, čo hlásal, s veľkou pravdepodobnosťou by si zachránil život. No mohol sa takto – ako polepšený kacír – vrátiť do Čiech a postaviť sa pred ľudí? Veď všetko, čo v Čechách učil, učil ako pravdu Božiu. Má teraz kázať opak? Mohol túto svoju pravdu zradiť?
Ponúkalo sa riešenie, aby aspoň zavrhol učenie Wycliffa – mohol vyhlásiť, že sa týmto oxfordským učencom dal zviesť na zlú cestu. Možno aj to by stačilo, aby si zachránil život. Jan Hus sa rozhodol, že dá prednosť dočasnému trestu upálenia pred ohňom večnej hanby. Rozsudok bol tvrdý: prekliatie, zbavenie kňazstva a upálenie. Aj pri vynesení rozsudku dostal Hus ešte šancu odvolať. Odmietol a vyhlásil, že má strach, aby sa nestal klamárom pred tvárou Pána, neurazil svoje svedomie a nepohoršil zástupy, ktorým kázal. Nespreneveriť sa vlastnému svedomiu a neklamať pred tvárou Boha, to je silné gesto.
Keď ho viedli za Kostnicu k hranici, mal na hlave vysokú papierovú korunu s troma namaľovanými čertami a s potupným nápisom Tento je arcikacír! Pred hranicou dostal ešte šancu zachrániť sa. Odmietol. „V tej pravde evanjelia, ktorú som písal, učil a kázal zo slov a výkladov svätých doktorov, dnes veselo chcem zomrieť.“ A potom už nezostávalo nič, len smrť v kúdole dymu, v modlitbe a hroznej bolesti.
Z vtedajšieho, ale i z dnešného pohľadu bolo Husovo učenie neprijateľné pre katolícku cirkev. Bol v ňom zakódovaný rozvrat cirkvi ako inštitúcie. Ale ak by sa Hus narodil o sto rokov neskôr, mohol byť českým Lutherom a založiť novú cirkev, keďže s katolíckou cirkvou sa už nedokázal identifikovať, príliš sa od nej vzdialil. V roku 1415 však nebol na reformáciu ešte ten správny čas.
.tábor a Žižka
Starobylé mesto Tábor, ktorého historická časť sa rozprestiera na vyvýšenine nad údolím Lužnice, pôsobí celkom inak ako malebný a turistami preplnený Český Krumlov. Mesto má však svojskú, akúsi drsnú krásu, ktorá evokuje život spurného stredovekého mesta. Už samotná poloha mesta, pripomínajúca prirodzenú pevnosť, ho predurčovala na vojenské dejiny. Najprv sa tu usadili husiti a v čase socializmu sa tu usídlilo veliteľstvo Západného vojenského okruhu.
V strede historického námestia kúsok od radnice tróni socha Jana Žižku a za ňou sa týči mohutná veža kostola – katolíckeho. Žižka pôsobí neprístupne, meč Boží, ktorý sa cítil povolaný trestať hriechy nekompromisne a tvrdo.
Tábor je dnes centrom husitskej tradície. V miestnom múzeu majú novú expozíciu, no nečakajte žiadne velebenie husitov. Áno, expozícia približuje a oceňuje vojenské umenie husitov, ich geniálnu vozovú hradbu, ale prečítate si tu aj to, že husiti zničili 25 kláštorov, podrezávali kňazov a zabili 700 rehoľníkov a priznáva aj to, že husitské vojská sa z obrancov viery rýchlo zmenili na profesionálnych vojakov, ktorým šlo najmä o lup. Samotný Žižka neváhal použiť násilie voči katolíkom a zradcom. Dobyl a vypálil mnoho miest, pričom obyvateľov spravidla nechal povraždiť. Aj husitské ťaženia za hranice Českého kráľovstva prinášali postihnutým krajinám len utrpenie a skazu... Súhlasil by Jan Hus, aby sa po jeho smrti stali Čechy krvavým bojiskom, kde sa v mene viery vraždilo a lúpilo?
Katolícka cirkev sa koncom 20. storočia mala potrebu ku kauze Jana Husa vrátiť a dôstojne ju uzavrieť. Najväčšiu zásluhu na tom má pápež Ján Pavol II., ktorý už pri svojej prvej návšteve Prahy vyzval českú cirkev, aby sa zaoberala postavou majstra Husa. V roku 1999 Ján Pavol II. ocenil kňazský život majstra Husa a zaradil ho medzi reformátorov cirkvi. Vyvrcholenie celého úsilia bola kajúca bohoslužba odpustenia a zmierenia, ktorá sa v Ríme konala pri príležitosti 600. výročia smrti Jana Husa.
Ale dnes už možno ani tak nejde o cirkevnú kauzu. Aj po 600 rokoch sa nám totiž zo stredoveku celkom intenzívne prihovára príbeh talentovaného charizmatického muža, ktorý nezradil svoje presvedčenie a neumlčal svoje svedomie, hoci za to išiel na smrť. Tento príbeh fascinuje s nebývalou silou aj dnes. Prečo asi?
Betlémska kaplnka vyzerá podozrivo zachovalo, pochopiteľne, nie je to totiž pôvodná stavba z čias Jana Husa. Od 18. storočia začala kaplnka chátrať, až napokon bol na jej mieste postavený obytný dom. Ten tu stál až do roku 1949. Kult Jana Husa, podporovaný Masarykom aj komunistami, bol však v minulom storočí taký silný, že sa v roku 1949 pristúpilo k obnove kaplnky podľa dobových rytín s využitím častí, ktoré sa zachovali.
Slovo kaplnka je v tomto prípade zavádzajúce. Je to rozľahlá budova, do ktorej sa vošlo až 3 000 ľudí, no napriek tomu nikdy nebola farským kostolom. Jej úlohou bolo sýtiť pražskú obec „chlebom svätého kázania v českom jazyku“, a kázať v nej mali najmä majstri pražskej univerzity. Jan Hus sa v nej kazateľom stal v roku 1402. Kaplnka sa vtedy zmenila na verejné médium, ktoré významne ovplyvňovalo život metropoly. Chodili sem ľudia zo všetkých vrstiev spoločnosti – od pražských remeselníkov až po kráľovnú Žofiu.
Katolícka cirkev bola na začiatku pätnásteho storočia v totálnom úpadku. Mala dvoch, dokonca istý čas až troch pápežov, chýbala jej autorita a rešpekt. Jan Hus nebol jediným kňazom, ktorý tento úpadok niesol ťažko, a utiekal sa preto k Písmu a k Ježišovi Kristovi ako skutočnej hlave cirkvi.
Duchovnú obrodu diecézy a upevnenie poriadku v liturgii či v cirkevnej politike žiadal v rokoch 1403 a 1404 aj pražský arcibiskup. V Prahe bolo v tom čase okolo 1 200 duchovných a ich život asi nebol vždy príkladný, keďže arcibiskup vyzval kňazov pod trestom väzenia a kliatby, aby prepustili súložnice, zanechali svätokupčenie či úžeru. Pod hrozbou pokuty im zakázal nosiť nápadné luxusné rúcha, hrať hazardné hry či zdržiavať sa v krčmách. Takisto mali prestať s vymáhaním peňažitých či iných darov pri spovediach a pohreboch.
Stav cirkvi trápil aj teológov z Karlovej univerzity, ktorí už v tom čase horlivo študujú a preberajú diela oxfordského filozofa Johna Wycliffa. Wycliff nadchne aj Jana Husa, najmä svojím poňatím cirkvi ako spoločenstva ľudí, ktorých Boh predurčil k spáse. Česká reformácia vo Wycliffovi našla svojho duchovného otca.
V roku 1408 prichádza z pápežovho úradu výnos o zákaze spisov Johna Wycliffa a za neuposlúchnutie majú byť duchovní potrestaní stratou dôstojnosti, úradu a laici majú prísť o léna, právo závetu či možnosti dediť. Wycliffove spisy mali byť odovzdané a spálené. Zároveň prišiel zákaz kázať na súkromných miestach, teda aj v Betlémskej kaplnke. Jan Hus však naďalej v Betlémskej kaplnke káže a vyhlasuje: „treba viac poslúchať Boha ako ľudí“. Arcibiskup uvalí na Husa a jeho spolupracovníkov kliatbu, ale reformátori podporovaní kráľom sú v tejto chvíli silnejší. Ujsť z Prahy napokon musel arcibiskup.
Česká reformácia prekročila hranice českého kráľovstva, ktoré sa začalo v svätej ríši rímskej vnímať ako krajina, kde sa šíri heréza. Prípadom Jana Husa sa už zaoberá aj pápežov úrad a Husa volá pred cirkevný súd. Hus pošle len svojho zástupcu, a tak je naňho v roku 1411 uvalená kliatba za neposlušnosť.
Situácia sa ešte vyhrotila, keď arcibiskup vyhlásil v júni 1411 nad Prahou a jej okolím interdikt, teda zákaz pohrebných obradov a bohoslužieb za účasti laikov. Proti tomuto nariadeniu sa však vzbúril kráľ Václav IV, a nútil kňazov, aby príkaz arcibiskupa neuposlúchli. Arcibiskup napokon cúvol a interdikt stiahol.
Autorita cirkevnej hierarchie bola na začiatku pätnásteho storočie na minime, ale mala padnúť ešte nižšie. Pápež totiž sľúbil plnomocné odpustky každému, kto sa zúčastní na krížovej výprave proti neapolskému kráľovi Ladislavovi. Pápežovu výzvu neakceptovali všade, napríklad vo Viedni rakúsky vojvoda Albrecht kupčenie s odpustkami nepovolil. No český kráľ Václav IV, ktorý nemal štátnický rozmer a talent svojho otca Karla IV., tento obchod pripustil. Hus ho od tohto kroku márne odrádzal. Od tohto momentu už Hus stojí nielen proti cirkevnej, ale aj proti svetskej moci. Za šírenie Wycliffovho učenia ho opäť predvolávajú do rímskej kúrie, ale ani teraz sa pred súd nedostavil. Preto kliatbu, ktorú už naňho v tejto veci uvalili, ešte pritvrdili.
Praha sa búri, v uliciach študenti pália pápežskú bulu a kráľ stráca s reformátormi trpezlivosť. Rozhodne sa zakročiť, aby České kráľovstvo nemalo povesť kacírskej krajiny. Nariadi zastaviť šírenie „bludných článkov“ z Wycliffových spisov a kto zákaz poruší, dostane sa do kráľovej nemilosti bude vypovedaný z Čiech.
„Nikto nie je svetským pánom, nikto nie je prelátom, nikto nie je arcibiskupom, pokiaľ je v smrteľnom hriechu,“ vyhlasuje Hus a dodáva, že on sa už hlási iba ku Kristovi ako k najspravodlivejšiemu sudcovi. Praha v roku 1412 však prestala byť preňho bezpečným miestom.
.azyl na Kozom hrádku
Ku Koziemu hrádku sa z parkoviska schádza prekvapivo dolu kopcom. Z hlavnej cesty nevidieť nič, len les. No po pár krokoch sa medzi stromami a nad Kozským potokom ukážu ruiny malého hradu, naozaj skôr hrádku. Nebol postavený na veľmi bezpečnom mieste, nechránilo no bralo ani veľká rieka, nie div, že bol zničený ešte v 15. storočí a jeho pozostatky prekryl les.
Koncom 19. storočia začal ruiny odkrývať amatérsky archeológ Josef Švehla z blízkeho Sezimova Ústí. Dnes je Kozí hrádok malebné miesto, kam nedolieha hluk z cesty, počuť iba spev vtákov a šumenie potoka. Okolitá juhočeská krajina s rybníkmi je ideálna na cykloturistiku, ktorá sa dá spestriť aj poznávaním husitskej histórie. V jedno májové predpoludnie je tu takmer ľudoprázdno. Pri pokladni stojí iba pár dôchodcov. Pietne potom prechádzajú po ruinách a o Janovi Husovi hovoria familiárne ako o „mistru Janovi“.
Jan Hus sa do hrádku, ktorý patril bratom Ctiborovi a Janovi z Kozího, utiahol v rokoch 1413 až 1414, a v tomto tichom azyle písal. Vystriedal potom ešte viacerých hostiteľov, lebo na šľachtických hradoch či v panských domoch mal veľa stúpencov, ktorí mu ochotne poskytovali pohostinnosť i ochranu.
V Prahe medzitým pokračovali diskusie medzi reformátormi, univerzitnými teológmi, kráľom i cirkevnou hierarchiou. Univerzita, na ktorej Hus roky pôsobil, sa začala od reformácie odkláňať a volila umiernenejší postup. Jej rektor sa Husa písomne pýtal, či je ochotný uznať, že pápež je hlavou svätej cirkvi rímskej a kardináli jej telom, a či bude cirkvi poslušný vo všetkých jej ustanoveniach a rozhodnutiach. Hus odpovedal, že pápeža síce považuje za námestníka Kristovho v rímskej cirkvi, ale bez toho, aby v neho veril. Podobne chce ako verný kresťan pokorne držať a činiť to, čo rímska cirkev alebo pápež s kardinálmi podľa Kristovho zákona ustanovia alebo nariadia, no nie to, čo všeobecne určí pápež s kardinálmi.
Wycliffovo učenie bolo aj v Ríme zavrhnuté ako notoricky bludné a Wycliffove spisy boli pred Chrámom sv. Petra okázalo spálené. Pápež a kardináli sa rozhodli túto herézu z cirkvi rázne vykoreniť. No v Čechách sa k vyznávaniu Wycliffových téz pridala ďalšia neprístojnosť: začalo sa tu šíriť laické prijímanie z kalicha, ktoré zaviedol Jakoubek zo Stříbra.
Pápežská kúria nariadila miestnej cirkevnej vrchnosti rozhodný zákrok. Taktiež vyzvala kráľa Václava IV, aby spolu so svojím bratom, uhorským kráľom Žigmundom, vykorenili vo svojich krajinách zhubné kacírstvo. Pápež chcel túto vec uzavrieť čo najskôr – ešte pred kostnickým koncilom. No kráľ Žigmund, ktorý mal aj funkciu cisára Svätej rímskej ríše, bol opatrnejší a presadil, aby Hus dostal pozvanie na kostnický koncil. Dal mu aj bezpečnostné záruky, no tie sa nemuseli – a ako sa neskôr ukázalo – ani nevzťahovali na rozhodovanie cirkevných autorít v Kostnici.
Hus stál pred osudovou voľbou – ísť či neisť do Kostnice? Mohol pokojne ignorovať pozvanie a naďalej sa ukrývať na hradoch českých a moravských pánov. No túžil byť verejne vypočutý pred najvýznamnejšími teológmi a cirkevnými hodnostármi Európy a zrejme veril, že ich o svojej pravde presvedčí.
.smrť v Kostnici
Dnešná Konstanz, po česky Kostnica, je 80-tisícové univerzitné mestečko na brehu Bodamského jazera. Konstanz si 600. výročie koncilu veľkolepo pripomína už od minulého roka. Nie div, bolo to najslávnejšie obdobie jej histórie. Od roku 1414 až do roku 1418 sa totiž stala hlavným mestom Európy a práve tu sa napokon podarilo vyriešiť aj tragický rozkol v cirkvi. Počas tých štyroch rokov mesto rozkvitalo, darilo sa tu obchodu i remeslám, pôsobilo tu vtedy 70 bankárov, 230 pekárov, 235 krajčírov, 70 hostinských, 310 holičov. Neboli tu len kardináli a biskupi, všetci významní panovníci Európy a všetky dôležité univerzity poslali na koncil svoje delegácie, prišiel aj uhorský kráľ a cisár Svätej ríše rímskej Žigmund s manželkou.
Hus si svoje vypočutie predstavoval ako jednu z mnohých dišpút, aké už absolvoval na pôde pražskej univerzity. Bol skúseným rétorom, mal vynikajúcu pamäť a vedel sa teologicky brániť. No v Kostnici sa mali riešiť oveľa vážnejšie problémy ako osud jedného českého kacíra. Na programe bolo najmä odstránenie pápežskej schizmy a generálna reforma cirkvi. Husov prípad chceli mať účastníci koncilu čo najrýchlejšie za sebou, aby sa mohol riešiť najmä problém cirkvi s tromi pápežmi.
Napriek tomu bol Husov spor vedený dôsledne podľa kanonického práva, boli vypočutí svedkovia, odporcovia, slovo dostal aj samotný Jan Hus. Lenže v auditóriu sedeli najmä Husovi kritici a odporcovia a tí presadili, aby Husa ešte pred rozsudkom posadili do väzenia. A tak musel Hus bojovať v Kostnici nielen proti obvineniu z kacírstva, ale aj proti chorobám, hladu či zime. Kráľ Žigmund, druhý syn veľkého českého kráľa Karla IV., žiadal o jeho prepustenie, lebo z Čiech i Moravy mu prichádzali početné žiadosti od tamojších šľachticov, aby pre Husa vymohol slobodu. Lenže Hus už bol v rukách cirkevnej moci a len tá mala oprávnenie rozhodovať vo veciach viery. Žigmund sa zasadil aspoň o to, aby súd riadne prebehol, dokonca sa na ňom aj sám zúčastnil.
Kráľ aj kardinál, ktorý riadil proces vypočúvania, Husovi radili, aby sa kajal a vydal sa celkom na milosť svätého koncilu, ktorý sa k nemu potom zachová láskavo. Hus si však vyžiadal ďalšie vypočutie. Kolégium 60 doktorov s ním strácalo trpezlivosť a stanovilo podmienky: musí sa priznať k bludom, ktoré doteraz zastával. Musí sa ich odprisahať. Musí sa ich verejne zrieknuť a nakoniec: musí vykladať, zastávať a kázať ich opak. Kráľ Husovi cynicky poradil, aby pokojne prijal všeobecné odprisahanie sa od všetkého, čo tvrdil, že veď aj on by sa pokojne odprisahal aj od bludov, ktoré nikdy nezastával. No keď videl Husovu neústupčivosť, mávol nad Husom rukou, nech s ním koncil urobí rýchly a rázny koniec. Žigmund zjavne podcenil silu českej reformácie a Husov vplyv. Ak by sa kostnický súd neskončil na hranici, možno sa české kráľovstvo nemuselo na nasledujúce desaťročia stať krvavým bojiskom a samotný Žigmund, už ako český kráľ, by možno nemusel viesť kruté boje s Husovými božími bojovníkmi.
V Husovom prípade však nemal posledné slovo kráľ, lež cirkevná hierarchia a cirkevné právo. A to za herézu poznalo jediný trest: upálenie. Jan Hus – tým, že odmietol poslušnosť a odvolal sa k Ježišovi Kristovi ako jedinej hlave cirkvi a k Bohu ako jedinému sudcovi – bol z cirkevnoprávneho hľadiska nepochybne heretik a jeho názory boli pre autoritu cirkvi zničujúce. Na druhej strane, Hus v čase totálneho rozkladu cirkvi ako inštitúcie poctivo hľadal autentickú vieru a autoritu, ktorá by bola nespochybniteľná.
Ak by sa v Kostnici kajal a odvolal to, čo hlásal, s veľkou pravdepodobnosťou by si zachránil život. No mohol sa takto – ako polepšený kacír – vrátiť do Čiech a postaviť sa pred ľudí? Veď všetko, čo v Čechách učil, učil ako pravdu Božiu. Má teraz kázať opak? Mohol túto svoju pravdu zradiť?
Ponúkalo sa riešenie, aby aspoň zavrhol učenie Wycliffa – mohol vyhlásiť, že sa týmto oxfordským učencom dal zviesť na zlú cestu. Možno aj to by stačilo, aby si zachránil život. Jan Hus sa rozhodol, že dá prednosť dočasnému trestu upálenia pred ohňom večnej hanby. Rozsudok bol tvrdý: prekliatie, zbavenie kňazstva a upálenie. Aj pri vynesení rozsudku dostal Hus ešte šancu odvolať. Odmietol a vyhlásil, že má strach, aby sa nestal klamárom pred tvárou Pána, neurazil svoje svedomie a nepohoršil zástupy, ktorým kázal. Nespreneveriť sa vlastnému svedomiu a neklamať pred tvárou Boha, to je silné gesto.
Keď ho viedli za Kostnicu k hranici, mal na hlave vysokú papierovú korunu s troma namaľovanými čertami a s potupným nápisom Tento je arcikacír! Pred hranicou dostal ešte šancu zachrániť sa. Odmietol. „V tej pravde evanjelia, ktorú som písal, učil a kázal zo slov a výkladov svätých doktorov, dnes veselo chcem zomrieť.“ A potom už nezostávalo nič, len smrť v kúdole dymu, v modlitbe a hroznej bolesti.
Z vtedajšieho, ale i z dnešného pohľadu bolo Husovo učenie neprijateľné pre katolícku cirkev. Bol v ňom zakódovaný rozvrat cirkvi ako inštitúcie. Ale ak by sa Hus narodil o sto rokov neskôr, mohol byť českým Lutherom a založiť novú cirkev, keďže s katolíckou cirkvou sa už nedokázal identifikovať, príliš sa od nej vzdialil. V roku 1415 však nebol na reformáciu ešte ten správny čas.
.tábor a Žižka
Starobylé mesto Tábor, ktorého historická časť sa rozprestiera na vyvýšenine nad údolím Lužnice, pôsobí celkom inak ako malebný a turistami preplnený Český Krumlov. Mesto má však svojskú, akúsi drsnú krásu, ktorá evokuje život spurného stredovekého mesta. Už samotná poloha mesta, pripomínajúca prirodzenú pevnosť, ho predurčovala na vojenské dejiny. Najprv sa tu usadili husiti a v čase socializmu sa tu usídlilo veliteľstvo Západného vojenského okruhu.
V strede historického námestia kúsok od radnice tróni socha Jana Žižku a za ňou sa týči mohutná veža kostola – katolíckeho. Žižka pôsobí neprístupne, meč Boží, ktorý sa cítil povolaný trestať hriechy nekompromisne a tvrdo.
Tábor je dnes centrom husitskej tradície. V miestnom múzeu majú novú expozíciu, no nečakajte žiadne velebenie husitov. Áno, expozícia približuje a oceňuje vojenské umenie husitov, ich geniálnu vozovú hradbu, ale prečítate si tu aj to, že husiti zničili 25 kláštorov, podrezávali kňazov a zabili 700 rehoľníkov a priznáva aj to, že husitské vojská sa z obrancov viery rýchlo zmenili na profesionálnych vojakov, ktorým šlo najmä o lup. Samotný Žižka neváhal použiť násilie voči katolíkom a zradcom. Dobyl a vypálil mnoho miest, pričom obyvateľov spravidla nechal povraždiť. Aj husitské ťaženia za hranice Českého kráľovstva prinášali postihnutým krajinám len utrpenie a skazu... Súhlasil by Jan Hus, aby sa po jeho smrti stali Čechy krvavým bojiskom, kde sa v mene viery vraždilo a lúpilo?
Katolícka cirkev sa koncom 20. storočia mala potrebu ku kauze Jana Husa vrátiť a dôstojne ju uzavrieť. Najväčšiu zásluhu na tom má pápež Ján Pavol II., ktorý už pri svojej prvej návšteve Prahy vyzval českú cirkev, aby sa zaoberala postavou majstra Husa. V roku 1999 Ján Pavol II. ocenil kňazský život majstra Husa a zaradil ho medzi reformátorov cirkvi. Vyvrcholenie celého úsilia bola kajúca bohoslužba odpustenia a zmierenia, ktorá sa v Ríme konala pri príležitosti 600. výročia smrti Jana Husa.
Ale dnes už možno ani tak nejde o cirkevnú kauzu. Aj po 600 rokoch sa nám totiž zo stredoveku celkom intenzívne prihovára príbeh talentovaného charizmatického muža, ktorý nezradil svoje presvedčenie a neumlčal svoje svedomie, hoci za to išiel na smrť. Tento príbeh fascinuje s nebývalou silou aj dnes. Prečo asi?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.