Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Potrebujeme vlastencov

.časopis .rozhovor

Keď hovorí, zdá sa, akoby stále nahlas rozmýšľal. Naplno vraj začali žiť až po novembri 1989, keď už existovala voľba vybrať si medzi dvoma riešeniami. Keď mal príležitosť zvoliť si politickú kariéru, uprednostnil súčasnú, skôr akademickejšiu prácu. Ekonóm Eugen Jurzyca tvrdí, že euro nám prinesie mierne pozitíva.

Keď hovorí, zdá sa, akoby stále nahlas rozmýšľal. Naplno vraj začali žiť až po novembri 1989, keď už existovala voľba vybrať si medzi dvoma riešeniami. Keď mal príležitosť zvoliť si politickú kariéru, uprednostnil súčasnú, skôr akademickejšiu prácu. Ekonóm Eugen Jurzyca tvrdí, že euro nám prinesie mierne pozitíva. 


.dnes už je jasné, že v budúcom roku zavedieme euro. Vy ste nielen zástancom eura, ale aj jeho zavedenia v takomto skorom termíne. Prečo si myslíte, že je pre nás výhodné prijať euro ešte pred ostatnými vyšehradskými krajinami?
Nevidím veľa dôvodov, aby sme ostávali mimo eurozóny. Vlastne aj Slovensko je menová únia. Všade tu platí rovnaká mena, či sú to bohaté mestá, alebo chudobné obce a osady. Nikdy sa neobjavil návrh, aby sa mestá s rýchlym rastom, ako Bratislava či Žilina, odčlenili, mali vlastnú menu a bohatli na nej. Museli by si totiž vytvoriť vlastnú kvalitnú centrálnu banku s kvalitnými ľuďmi, zvýšili by sa transakčné náklady a nakoniec by na tom prerobili. Na to, aby niektoré časti Slovenska rástli rýchlejšie ako iné, nepotrebujú inú menu. Rovnako ani Slovensko nerastie vďaka korune. Dôvody rastu sú iné, samostatná mena to ovplyvňuje len minimálne.

.v Česku ekonómovia proti skorému zavedeniu eura argumentujú tým, že je výhodné ešte nejaký čas profitovať zo silného kurzu koruny.
Koruna posilňuje preto, lebo ekonomika rastie rýchlejšie. Nie je to tak, že vďaka posilňovaniu kurzu rastie ekonomika.
.uplynulých šesť-sedem rokov sme rástli aj bez eura. Prečo sa jeho zavedenie vníma ako taký kľúčový krok?
Samozrejme, že hospodársky rast by tu bol aj bez toho. Zavedenie eura bude na ekonomiku pôsobiť mierne pozitívne.

.v čom budú spočívať tie mierne pozitíva?
Najmä v tom, že sa bude ľahšie obchodovať. Každý, kto je zapojený do tejto spolupráce, bude mať nižšie náklady. V dlhodobejšom horizonte sa prejaví aj to, že krajiny eurozóny ušetria na investíciách do centrálnych bánk. Nemyslím teraz len finančné prostriedky, ale aj kvalitné ľudské kapacity. Pre malé krajiny nie je jednoduché vybudovať kvalitné centrálne banky. Nám sa to, na rozdiel napríklad od Maďarska, podarilo, ale je to drahé.

.ako najväčšie riziko zavedenia eura sa často označuje rast cien. Máme sa báť inflácie?
Inflácia bude vyššia, ale rovnako rástli rýchlejšie ceny v Bratislave alebo Trnave a Žiline, keď tam prišli veľkí investori. Ale je možné, že na euro niektoré skupiny ľudí doplatia.

.ktoré najviac?
Ľudia, ktorí si neberú pôžičky, majú uložené peniaze a nie sú zapojení do pracovného procesu. Dôchodca, ktorý si odkladal peniaze na starobu, môže stratiť. Pretože ceny budú rásť a úroky na úložky v bankách budú musieť byť také, aké sú pre euro, to znamená nižšie než dnešné a nižšie než rast miezd. Nebude teda chudobnejší, iba bude bohatnúť pomalšie ako jeho okolie.


.euro je najmä politický projekt. Neobávate sa, že po vstupe do eurozóny budeme zo strany niektorých krajín a eurokomisie oveľa viac vystavení tlaku na harmonizáciu daní?
Obávam sa toho, ale tento tlak tu existuje odnepamäti. Ten spor sa vždy viedol o tom, na akej úrovni je optimálne robiť rozhodnutia. Sú také, ktoré treba robiť na úrovni jednotlivca, rodiny, obce, národného štátu. Potom sú rozhodnutia, ktoré je optimálne robiť na globálnej úrovni. Menová politika je pomerne ľahko definovateľná, a nie je tam už veľmi v čom súťažiť. Všetci chceme stabilnú menu a nízku infláciu. Dá sa to teda robiť nadnárodne. V daňových systémoch ešte takýto konsenzus neexistuje a treba súťažiť. Preto by sme sa v daňovej oblasti nemali vzdávať kompetencií v prospech Bruselu.

.pre štúdium ekonómie ste sa rozhodli ešte za hlbokého socializmu. Čo vás motivovalo?
Na vysokú školu som šiel najmä preto, že som nechcel byť dva roky na vojne. Už na gymnáziu som však v partii občas vytiahol témy typu, ako asi vzniká kurz koruny. Pamätám sa, že som tým trochu ľudí otravoval.
.bolo to vtedy vôbec zaujímavé štúdium?
Za seba môžem povedať, že áno. Neskôr som bol pol roka na Georgetown University v USA a zistil som, že hoci Američania boli určite lepší v technických veciach ako ekonometria, v takej ekonomickej filozofii na prekvapenie až tak nevynikali. Aj pri našom štúdium ekonómie sa dalo veľa pochopiť. Mnohé naše učebnice mali na záver kapitolu Kritika buržoáznych teórií. To boli normálne fajn veci. Len ste nemohli veriť, že je to skutočne kritika. Také predmety ako čistá matematika či štatistika boli vtedy výborné a neviem, či nie náhodou lepšie než dnes.

.keď ste v 80. rokoch končili, zdalo sa, že socializmus tu bude ešte dlho. Ako ste si vtedy predstavovali svoj život ekonóma?
Nebolo to také ako dnes. Svoju robotu som začal brať vážne až po revolúcii. Predtým sme prácu brali len ako taký doplnok k životu. Pracoval som v prefabrikácii, hrávali sme futbal a celý rok som sa tešil, ako pôjdeme hrať proti družobnému maďarskému podniku.

.nevnímate to dnes ako premárnene obdobie?
Celé mi to pripadalo ako sranda. Vtedy som robil na útvare, ktorý stanovoval metodiku tvorby cien stavebných prefabrikátov pre celé Československo. Mal som na starosti povrchové úpravy, pritom som ani celkom nevedel, čo to znamená. Raz jedna česká firma požiadala o uznanie ceny za „cementový pačok ostení“, dodnes neviem, čo to vlastne je. Tú cenu som však uznal. Bolo to absurdné.

.uvedomovali si to aj vaši kolegovia?
Všetci určite nie. V roku 1987 som napísal do Hospodárskych novín článok, v ktorom som možno ako prvý na Slovensku argumentoval v prospech liberalizácie cien. Vtedy sa ma mnohí kolegovia pýtali, prečo chcem voľnú tvorbu cien. Tvrdili, že potom pôjdu ceny hore a to bude pre ľudí zlé. Krátko potom som napísal ešte jeden článok o nutnosti privatizovať, ale ten mi už neuverejnili...

.víziu, že dožijete v socializme, ste teda príliš tragicky nevnímali...
Nie. Až tak som ľuďom na Západe nezávidel, že sú bohatší. Nepotrebujem auto veľké ako traktor, aby som si na ňom chodil v nedeľu kupovať rohlíky. Nebol som z toho frustrovaný, skôr mi ten náš systém pripadal smiešny. Bol hlúpo zorganizovaný a vyrábali sa hlúposti. Moja sestra emigrovala, ale ja som to nikdy nevnímal tak, že keby som žil na Západe, mohol by som sa mať materiálne lepšie. Aj dnes ma rozhovory bavia stokrát viac, ako jazdiť na veľkom aute. A rozprávať o zaujímavých veciach sa dalo aj vtedy.

.aj preto ste po revolúcii nešli do biznisu a orientovali sa skôr akademicky?
Neuvažoval som takto strategicky. Dostal som možnosť pracovať na Protimonopolnom úrade a to ma bavilo. Tam som sa zoznámil s kolegom, ktorý neskôr odišiel na stáž do USA.Keď sa vrátil, tak ma oslovil, či by sme nezaložili mimovládnu organizáciu s tým, že dokáže zohnať prvého sponzora. To som ešte váhal, ale keď Protimonopolný úrad obsadilo Združenie robotníkov Slovenska, tak som sa rozhodol. V roku 1995 som preto prešiel do Centra pre hospodársky rozvoj.

.o vás je známe, že ste v polovici 90. rokov boli taký nadšený prácou, že ste niekoľko rokov nemali dovolenku a pracovali aj cez víkendy. Čo vás tak hnalo?
Videl som, že susedné krajiny sú úspešné a my sme tu mali exotickú trojicu Slota, Ľupták, Mečiar, tak mi veľmi záležalo, aby krajina zmenila smer.

.nie je trochu paradoxné, že Mečiarov režim ste vnímali ako drámu, kým so socializmom ste boli zmierený?
Na rozdiel od socíku už bola šanca bojovať. Keď nemáte v živote voľbu vybrať si medzi dvoma riešeniami, tak vás to netrápi. Za Mečiara som vtedy videl, že tá voľba existuje.

.aj za socializmu sa niektorí ľudia rozhodli ísť cestou disentu.
Ja som vtedy možno čítal veci, ktoré netvorili stredný prúd, Kafku či Fromma. Vyrastal som však na predmestiach a hrával futbal s chlapcami, ktorým bolo jedno, ako je spoločnosť organizovaná. Ak mám povedať pravdu, tak som ani nevedel, že nejaký disent existuje. Neriešil som to.

.dá sa povedať, že spoločensky uvedomelým ste sa stali až po novembri 1989?
Áno, odvtedy som začal brať svet a život seriózne. Predtým, aj keď som rozmýšľal o menovom kurze či deregulácií cien, to bola skôr taká zábavka.

.ako na vás pôsobí zostava Fico, Mečiar, Slota, ktorá vymenila zostavu z 90. rokov Mečiar, Slota, Ľupták?
Už vyzerá menej exoticky. Mečiar by už dnes v Nemecku nevyhlasoval, že naňho chcú spáchať atentát. Slovník Fica by sa dal porovnať aj s okolím, no jeho predstavy o ekonomike sú aj v strednej Európe dosť exotické, skôr by sme ich našli v Južnej Amerike. Jeho predstava, že ak všade vo svete rastú ceny potravín, on to zastaví svojimi mocnými ramenami tým, že zaútočí na obchodné reťazce, je celkom mimo reality. Nebezpečné pre našu budúcnosť však je, že mnohých ľudí presvedčí o správnosti týchto predstáv.

.ako to myslíte?
Mám tú výhodu, že som v minulých rokoch intenzívne komunikoval s ľuďmi zo zdravotníctva, školstva, športu, tretieho sektora. Keď ste sa týchto ľudí opýtali, ako by sa mal zlepšiť ich sektor, automaticky hovorili: chceme viac peňazí zo štátneho rozpočtu. Keď sa im vysvetľovalo, a stálo to veľa rokov tvrdých diskusií a často aj nenávisti z ich strany voči ekonómom, že zdroje sú obmedzené, tak hovorili: dobre, nie zo štátneho, ale z miestnych rozpočtov, čo bol vlastne ten istý princíp. Potom žiadali vytvoriť špeciálny fond, kam by im odvádzali podnikatelia svoje peniaze alebo peniaze z lotérií. Jednoducho, stále žiadali peniaze zvonku, ale nerozmýšľali, ako zlepšiť efektivitu v ich systémoch.

.ako to súvisí s Ficom?
Fico presviedča ľudí, že ak sú nepríjemnosti, treba klepnúť po prstoch podnikateľom a problém sa vyrieši. Nerobí veľké kroky späť v tom, že by rušil reformy, ale v tom, ako presviedča ľudí, že majú vlastne pravdu, keď hľadajú riešenia, ktoré sú pritom nereálne. Opäť to bude chcieť roky práce, aby sa reformy v týchto oblastiach mohli uskutočniť. Potrebujete tam totiž kritické masy ľudí, ktorí chcú hľadať riešenia. Mňa napríklad v časoch veľkej privatizácie dlho aj slušní ľudia, ktorí z toho nemali nijaký profit, presviedčali, že robiť tendre by bolo zdĺhavé a je lepšie dať firmu vopred vybratému záujemcovi. Taká bola vtedy atmosféra v spoločnosti a hlavné škody, ktorých sa dopúšťa táto vláda, spočívajú práve vo vytváraní takejto atmosféry.

.vy sám ste veľmi oceňovali reformy za Dzurindu a odmietali ste kritiku tých, ktorí upozorňovali na zlú morálku a podozrenia z korupcie argumentom, že vláda mnohými opatreniami znížila priestor na korupciu...
Priznávam, tú morálnu stránku veci som príliš nezdôrazňoval, hoci je to, samozrejme, problém. Keď sa druhá Dzurindova vláda pustila do nepopulárnych reforiem, tak hoci som strácal na sponzoroch aj na imidži v časti spoločnosti, pokladal som za svoju spoločenskú zodpovednosť podporiť ľudí, ktorí robia dôležité reformy. Reformátorov som príliš nekritizoval, lebo som im nechcel dávať na stoličky pripináčik, keď tej kritiky mali tak či tak dosť. Preto som vyčítal ľuďom, ktorí to myslia so Slovenskom dobre, že útočili na lepšie časti spoločnosti a politického spektra.

.len je otázka, či tie lepšie časti politického spektra neprečerpali kauzami ako skupinka či obchodovanie s poslancami morálny kredit tých reforiem. A čiastočne tým neotvorili cestu Ficovi a aj ekonomickým škodám, ktoré nás za Fica možno ešte čakajú...
Nemyslím si, že teraz sa tu nekradne, ani si nemyslím, že predtým sa nekradlo.

.nemáme mať na lepšie časti politického spektra vyššie nároky?
Len aby sa nám potom nestalo, že tá lepšia časť v dôsledku týchto nárokov prehrá.

.ale tá prehra môže byť aj zaslúžená...
Ide o to, ako hodnotíme dosah kauzy vláčiky, čo uznávam, že sú veľké straty na morálke. Porovnávam ich však s tým, čo sme na reformách získali. Vychádza mi to tak, že na reformách sme získali ekonomicky aj morálne. Treba si uvedomiť, že tie staré systémy boli navádzaním na veľké aj malé tunelovanie.

.tie reformy však zmenšovali priestor najmä na malú, ľudovú korupciu. Lenže „malí“ ľudia mali pocit, že reformy priestor na veľkú korupciu nijako významne neznížili.
Neviem, čo bol väčší priestor na veľkú korupciu než štátne banky. Veď to bolo čosi strašné, to boli stovky miliárd, čo sa dostali na základe konexií rôznym kamarátom. Alebo si zoberme vtedajšie VSŽ či štátnu energetiku, z ktorej nezaslúžene profitovali rôzne firmy napojené na systém. Určite máme korupciu aj dnes, pre jej obmedzenie sa však urobilo v uplynulých rokoch veľa.

.vaše Ineko sa zaoberá aj financovaním športu. V súvislosti so slovenským hokejom sa už dlhšie hovorí o tom, že ho čaká úpadok, ktorého príznaky vidieť už dnes. Sú príčiny tohto úpadku aj v ekonomike športu?
Keďže sa šport nefinancuje dostatočne podľa zásluh, takmer všetci dnes dostávajú rovnako. Vedie to k tomu, že ľudia ako Ján Filc, ktorí majú za sebou výsledky, musia minúť veľa energie bojom s administratívou.

.ako by mal štát pristupovať k športu?
Myslíme si, že štát by sa mal trochu starať o reprezentáciu, určite však nie o šport dospelých. V centre jeho pozornosti by však malo byť financovanie projektov, ktoré pritiahnu deti k športu. Keď sa obzriete po bratislavskej Petržalke, je tam plno ihrísk, kde nikto nehrá futbal. Treba posilniť aj postavenie športu na školách, školské projekty, kto- ré sú zamerané na šport. Dnes idú peniaze najmä na výstavbu štadiónov, lebo tu sa najlepšie utrácajú. Kto tam športuje? Buď nikto, alebo dospelí. Výsledkom však musí byť, aby tam športovali najmä deti. Potrebovali by sme oveľa viac sponzorov práve pre deti. My si však nevážime sponzorov a trénerov, ktorí nám dali Hamšíka, Gáboríka a ďalších. Kto o nich vie?

.prečo to tak necítime?
Silno to súvisí s naším vzťahom ku krajine, až sa trochu hanbím použiť tak trochu skompromitovaný výraz – k vlasti. Tak ako rodina, aj firma, obec či štát potrebujú svojho ducha. Ľudia, ktorí poctivo platia dane, učitelia, ktorí rozmýšľajú o reforme vzdelávania, lekári, ktorí rozmýšľajú nad usporiadaním zdravotníctva či kvalitne liečia, tí všetci musia mať pocit, že toto je aj ich krajina. Myslím, že musia mať pocit vlastenectva. Tí poctivejší ľudia si ho však dali zobrať takou vulgárnou predstavou vlastenectva, ktorá je založená na tom, že sa nadáva Maďarom, Cigánom, že platiť dane a dodržiavať zákony je blbosť, že je normálne porušovať dopravné predpisy, že politika je len o záujmoch. V športe je neprítomnosť tohto vlasteneckého rozmeru vidieť. Pojem vlastenectvo sprivatizovali tí, ktorí chcú spoločnosť tunelovať, nie budovať. Nesejú, iba žnú.

.v akom zmysle?
Ak chceme mať dobrú reprezentáciu, musíme investovať do detí. To musí niekto spraviť a ten niekto musí mať nejaký vzťah k spoločnosti. Ten niekto to urobí a my ostatní dáme klobúk dolu pred tým, čo pre nás spravil. Nám však chýba ten duch, ktorého majú Česi či Íri. Akoby tá časť spoločnosti, ktorá ho môže tvoriť, na jeho utváranie rezignovala. Ak lekár, ktorý sa môže rozhodnúť, či ostane tu, alebo pôjde za vyšší plat do Anglicka, vidí, akí ľudia vládnu v jeho krajine a čo robia, oveľa ľahšie sa rozhodne pre emigráciu, mládežnícky tréner sa radšej venuje biznisu.

.podľa vás to tak výrazne ovplyvňuje ľudí?
Samozrejme. Veď koľko ľudí ostáva na dedine pre jej atmosféru, koľko ľudí ostáva vo firme vzhľadom na jej atmosféru, hoci by mohli ísť inam. Tak sa rozhoduje veľa ľudí, asi aj väčšina. Platí to aj pre štát. A v rámci neho u nás vyhráva tá skupina, ktorá len tvrdí, že myslí národne a cíti sociálne. Sú to ľudia, ktorí svet nevnímajú cez hodnoty, ale iba cez svoje egoistické záujmy. Sú vlastne protinárodní. Ten boj si ešte musíme vybojovať. Momentálne prehrávame.

.váš kolega ekonóm Richard Sulík zvažuje vstup do politiky, je to aj váš prípad?
Už viackrát som to zvažoval. Zatiaľ mi to vychádza tak, že v tomto prostredí je oveľa viac práce, ktorej verím a baví ma.

.keby ste išli do politiky, tak asi cez SDKÚ, nie?
Iné strany by boli pre mňa rádovo vyšší kompromis. Mne bolo najbližšie to, čo bola kedysi modrá koalícia. Často mi vyčítajú, že som miklošovec, aj Robert Fico mi čosi také vyčítal. Pokiaľ si pamätám, v roku 1987, keď som napísal ten protrhový článok, Fico vstúpil do strany. Mikloš v tom čase našiel v knižnici Jánosa Kornaia. To, čo ma teda s jeho svetom prepája, sú hodnoty. Hoci v Smere si možno myslia, že prepojenie medzi nami je nejaké supersofistikované. Oni rozumejú svetu len čisto stranícky a kým to nezmenia, nikdy nebudú spolupracovať s think-tankom, lebo žijú v presvedčení, že prepojenie medzi ľuďmi môže byť len stranícke alebo finančné. Nemajú blízky think-tank, lebo nemajú ucelenú predstavu o svete, majú iba záujmy.

.minulý rok ste mali vážne zranenie, dokonca vám hrozila smrť. Čo s vami táto skúsenosť urobila?
Bude to znieť asi ako fráza, ale naozaj som si uvedomil, že pár sekúnd vám môže úplne zmeniť život. Som rozvážnejší, jazdím pomalšie. Sú to jednoduché veci, ktoré som predtým počul tisíckrát a boli mi až smiešne.

.teda už nepracujete po víkendoch?
Len výnimočne. Ale je fakt, že pozerám nedeľné politické diskusie, ktoré by som nepozeral, keby som mal inú prácu. (Smiech.)



Eugen Jurzyca/
Vyštudoval Vysokú školu ekonomickú v Bratislave a v roku 1993 absolvoval polročnú stáž na Georgetown University v USA. Pracoval na Protimonopolnom úrade SR, bol členom Bankovej rady NBS a konzultantom OECD a Svetovej banky. Bol aj neplateným poradcom prezidenta Rudolfa Schustera, ministra financií Ivana Mikloša a ministerky práce a sociálnych vecí Ivety Radičovej. Je riaditeľom Inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy ( INEKO).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite