Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Editoriál

.štefan Hríb .časopis .editorial

Zrkadlo z HalifaxuHokej sa na dlhé roky stal našou náhradnou identitou. Bolo omamné považovať sa za svetovú elitu. Ale bolo to falošné. Po Kanade sme trochu smutní, ale aj trochu zdravší – sme na pevnej zemi.

Zrkadlo z Halifaxu
Hokej sa na dlhé roky stal našou náhradnou identitou. Bolo omamné považovať sa za svetovú elitu. Ale bolo to falošné. Po Kanade sme trochu smutní, ale aj trochu zdravší – sme na pevnej zemi.

Tu, v strednej Európe, sme na náhradné identity zvyknutí. A trochu aj odkázaní, ako všetky malé národy, ktoré občas padajú do područia väčších. Boli sme s Hitlerom, ale nahovorili sme si, že my, arizátori a deportátori, sme len ľudáci. Boli sme so Stalinom, komunisti, ale uverili sme, že my, vrahovia Milady Horákovej, sme len takí jarní, odmäkoví. Aj potom, za Mečiara, sme si o sebe klamali. Jeho priaznivci v tom, že „lenon“ prekryje ich komplexy a sivý život, jeho odporcovia v tom, že sú a budú úplne iní. Neboli.
Hokej, krásny šport založený na tvorivosti, rýchlosti a tíme, do nášho večného sebaklamu tiež spadol. Od začiatku. Keď sme tu ešte s Gottwaldom naivne budovali trate mládeže, aspoň hokejom sme si potvrdzovali, že máme aj na Ameriku. Hokej bol vtedy útechou proletariátu.
Neskôr, keď prišli ruské tanky, sme síce veľmi rýchlo sklonili hlavy, ale doma, pri televízoroch, sme žehnali každý náš gól v ruskej sieti. Hokej bol vtedy odbojom zbabelých. A ešte neskôr, v čase, keď si tu pár politikov vytvorilo štát, aby v ňom vládli a bohatli, bol hokej našim náhradným sebavedomím. Áno, mali sme tu únos a vraždu a vylučovanie poslanca a tunely v každej štátnej firme, ale postúpili sme do áčka a nakoniec sme sa stali majstrami sveta. Tak aké demarše?
Teraz, v Halifaxe, sme padli úplne na dno. Nie je to žiadna tragédia, hokej je len šport, nejde v ňom o život, iba o radosť. Hokejisti – ani tí z majstrovstiev, hoci sklamali, ani tí, čo neprišli z NHL, hoci mohli – si nezaslúžia hnev. Veľakrát nám urobili radosť, oveľa viac ako my im, a občas môžu hádam aj oni zlyhať.
A ani náš hokej si dnes nezaslúži emócie. Potrebuje chladný rozum.
Zatiaľ sme tu mali dve hokejové epochy. Prvá, nacionalistická éra, bola pustá ako otcovia tohto štátu. Bola to doba insitných Mitošinkov a Golonkov zo začiatku deväťdesiatych rokov, ktorí v hráčoch zo sveta videli skôr zradcov Slovenska, než osobnosti. Bola to tiež doba mafie a Dušana Pašeka, šéfa hokeja, gamblera, ktorý vraj spáchal samovraždu...
Potom prišiel dôležitý krok dopredu. Pochopili sme, že Krahule nie sú pupkom sveta. A tiež, že NHL je o kvalite, a že hráči, ktorí sa tam uplatnili, sú našou pýchou, nie hanbou. Uznali sme ich, ocenili, pozvali, a oni sa našou pýchou naozaj stali. Bol to dobrý, užitočný krok.
Ale s ním prišla aj éra cynických Širokých, ktorí v športe videli najmä cestu k beztrestnosti, spoločenskému odpusteniu a novým kšeftom. Nacionalistov vtedy v hokeji plošne vystriedali zbohatlíci s temnou minulosťou, a hoci na chvíľu ich prachy pomohli, dlhodobo náš hokej skazili. Nemysleli na budúcnosť, ale na seba, ešte aj deťom ukázali moc peňazí, a zo štadiónov tým vyhnali skutočné talenty. Navyše, čistú atmosféru, v ktorej do reprezentácie chodili všetky hviezdy vždy, keď len trochu mohli, dokonca aj so zraneniami, zamútili intrigami natoľko, že dnes na majstrovstvá neprišli už ani zdraví hráči. Reklama, v ktorej nás usmievaví Demitra s Gáboríkom pozývajú pozerať hokej, lenže bez nich, je kruto presná. Normálny biznis berú, túto reprezentáciu už až tak veľmi nie.
Halifax je veľký neúspech, ale môže byť aj druhým krokom dopredu. Už vieme, že generácia hráčov, vychovaná na federálnej lige, končí, a naša liga ešte stále takú silu nemá. Na lige musíme teraz tvrdo pracovať. Vieme už aj to, že občas dokážeme zázrak, ale systémovo sme už za Švajčiarskom a Nemeckom. Cestou je dlhodobá práca s mládežou. A vieme tiež, že náhrada prostučkých nacionalistov vo vedení hokeja krivými mecenášmi na dlhodobý rozvoj hokeja nestačila. Cestou je otvorenosť všetkých, nielen Petra Štastného.
Toto je pád, ale aj pevná zem. A z takej sa predsa dá vykročiť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite