Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Príbeh o galérii

.sandra Kusá .časopis .divadlo

Tmavá noc v roku 1954, nábrežie Dunaja. Krysy sa ticho spúšťajú do vody, ktosi práve širokým oblúkom zahodil cigaretu. Vyplašila ho skupina vzrušených postáv, ktoré sa kradnú nábrežím. Ich správanie je podozrivé, snažia sa ísť nenápadne a rýchlo, postupne miznú vo vchode opusteného domu...

Tmavá noc v roku 1954, nábrežie Dunaja. Krysy sa ticho spúšťajú do vody, ktosi práve širokým oblúkom zahodil cigaretu. Vyplašila ho skupina vzrušených postáv, ktoré sa kradnú nábrežím. Ich správanie je podozrivé, snažia sa ísť nenápadne a rýchlo, postupne miznú vo vchode opusteného domu...


O malú chvíľu ich vidno na balkóne. Niečo montujú, tichý šepot, vzdychy, šramot, zvuk páčidla. Ráno odhalí pravdu: niekto ukradol zábradlie z domu, ktorý sa má onedlho asanovať. Na druhý deň je zábradlie namontované na balkón Slovenskej národnej galérie namiesto starého, príliš obyčajného. Prvé kolektívne fotografie pracovníkov SNG sa potom vždy realizovali ako balkónová scéna – teda aspoň dovtedy, kým sa naň zamestnanci pomestili.
Táto príhoda azda najpresvedčivejšie ilustruje nadšenecké začiatky, ktoré sprevádzali vznik a budovanie Národnej galérie.

.povodniam navzdory
Prvá zakladateľská generácia si vec galérie vzala za svoju a okrem tajomných nájazdov v mene skrášlenia prostredia sa odhodlali aj na iné veci. Napríklad na svitaní dňa 8. mája 1955 by zvedavé oko zastihlo umelecké historičky, ako umývajú nové centrálne schodisko a zametajú dvor, aby slávnostnému otvoreniu nič nestálo v ceste. Paradoxne v roku 1977 sa situácia zopakovala pri dokončení prestavby a túto akciu zaznamenala aj fotoreportáž vo vtedajšom týždenníku Svet socializmu. V roku 2002 zas všetci (!) galerijní pracovníci za jeden deň (!) evakuovali depozitár obrazov, pretože dvíhajúca sa hladina Dunaja hrozila, že zaplaví nábrežie a zvonka doň natečie. Depozitár už obsahoval vyše 6 000 obrazov, čo je len zlomok galerijných zbierok. V hrubom aritmetickom prepočte – každý rok pribudlo desať tisíc diel. Takže aj keď sa v päťdesiatych rokoch budovateľské nadšenie prirodzene nosilo, niečo z jeho ducha v zrejme galérií zostalo.

.štyridsiaty ôsmy
Dnes asi zvláštne vyznie tvrdenie o pozitívnej prelomovosti roku 1948 pre slovenskú kultúru. Nedôveru vzbudzuje politický systém, ktorý sa pod uskutočnené podpísal, aj keď väčšina uskutočneného sa pripravovala minimálne od skončenia vojny. Iniciátorom a živiteľom bola osobnosť Laca Novomeského, ktorého osobná iniciatíva mnohé urýchlila. Isté je, že v roku 1948 vzniklo na Slovensku viac kultúrnych inštitúcií a vysokých škôl ako kedykoľvek predtým alebo potom. Jednou z nich bola Slovenská národná galéria, ktorá vznikla, aspoň na európske pomery, neskoro Jej vznik bol víťazstvom proslovenských snáh v rámci širšej československej politiky a zahatanie pôvodnej verzie, keď mala byť „slovenská galéria“ len odnožou pražskej Národní galerie a existovať v Prahe (?!). Vznikla samostatná inštitúcia a jednou z prvých úloh, ktoré dostala, bolo rozprúdiť kultúrny život na Slovensku. Takže okrem toho, že sa stala organizátorom výtvarného života, jej založením začal „galerijný“ život slovenského umenia, výtvarné diela presunom do galérie začali žiť svoj večný život – život muzeálnych artefaktov.
Slovenská národná galéria vznikla 29. júna 1948 ako vrcholná bádateľská, zberateľská a ľudovovýchovná inštitúcia, toto poslanie sa v miernych úpravách v štatúte dochovalo dodnes. Napriek takémuto vážnemu poslaniu vznikla galéria ako neskôr mnoho iných inštitúcií, sídlisk a tovární tak trochu na „zelenej lúke“. V tomto prípade to znamenalo, že nemala budovu a nevznikla na základe žiadnej kráľovskej alebo aspoň kniežacej zbierky. Je verejným tajomstvom, že aristokratické zbierky umenia, ktoré sa na našom území nachádzali, odcestovali aj s majiteľmi, vybraným správaním a nostalgiou starých čias za hranice krajiny.

.šesťdesiat rokov
Práve nadšenie a osobná zaangažovanosť, tak ako mnohokrát v našich dejinách, spôsobili, že galéria začala pracovať, že vznikli jej zbierky, prichádzali prví kunsthistorici a rozširovali sa odborné pracoviská. Prvý skutočný riaditeľ Karol Vaculík precestoval mnoho dlhých nocí vo vlaku keď obiehal pražských, košických a stredoslovenských zberateľov a čert vie akých ešte starožitníkov a iných majiteľov diel, od ktorých získaval obrazy a sochy, ktoré sa stali súčasťou galerijného majetku. Pamätníci dodnes s nostalgiou spomínajú na popularitu galérie, na nadšenie ľudí, ktorí si začiatkom päťdesiatych rokov našli chuť a čas vyparádiť sa a ísť obdivovať umenie. Možno práve preto sa už od konca päťdesiatych rokov jej pracovníci snažili urobiť výstavu, ktorá by odkryla pozadie toho, čo návštevník zhliadne, ako hotové a samozrejmé – ukázať ten príbeh za tým. Nadchádzajúce 60. výročie založenia sa preto vedenie galérie rozhodlo pripomenúť práve zrealizovaním výstavy venovanej dejinám inštitúcie a aj keď téma výročí a  osláv zaváňa tak trochu nepopulárnymi akadémiami, kurátori sa do rizika vydali. Ako to nakoniec vyjde a či príbehy galérie oslovia, zabavia a možno očaria, bude možné zistiť na vlastné oči v letných mesiacoch.

.súhlas na demontáž
Aj keď je úvodná historka zasväteným známa, archív SNG nám poskytne takúto informáciu: 21. apríla Stavokombinát mesta informoval, že Bytový komunálny podnik ÚNV dal súhlas 10. septembra 1954 na odmontovanie balkóna z domu na Rázusovom nábreží č. 8. Súhlas bol podmienený tým, že ho dajú do používateľného stavu.

Autorka je kunsthistorička.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite