Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

DIVADLO Dom v stráni

.časopis .divadlo

Ak si dobre spomínam, tak na povinne čítanej klasike bol najneznesiteľnejší vysoký počet strán, nekonečnosť opisov a nevzrušujúca nudnosť deja.

Ak si dobre spomínam, tak na povinne čítanej klasike bol najneznesiteľnejší vysoký počet strán, nekonečnosť opisov a nevzrušujúca nudnosť deja.
Pritom všetkom sme nepochybovali, že povinne čítané knihy sú hodnotnými majstrovskými dielami. Možno, že neexistuje lepší príklad takto vnímanej klasiky než Kukučínov Dom v stráni. Hrubý román, plný dlhých (hoci skutočne krásnych) opisov ľudí a prírody so sentimentálnou, no srdce mladého čitateľa nezasahujúcou zápletkou. Peter Pavlac Kukučína zdramatizoval s evidentnou úctou k pôvabnému archaickému jazyku.
Režisér Ľubomír Vajdička sa so slovami celkom zaujímavo pohral, keď do úst hlavných hrdinov vložil okrem dialógov aj literárne opisy a na konci dialógy dokonca obrátil (herec A opisoval, čo mu herec B hovorí, a naopak). Zaujímavé, no – ako to povedať s úctou? – dosť nudné. Slov bolo jednoducho priveľa, inscenácia pripomínala scénické čítanie. Nehovoriac o tom, že aj výborní predstavitelia hlavných postáv Emília Vášáryová, Marián Geišberg a Ján Koleník mali s archaickou krasomluvou problémy. Pritom išlo o dojímavý príbeh lásky a nelásky, ktorý by mal človeka zasiahnuť priamo do srdca. Podobne ako keď sme s Domom v stráni zápasili na gymnáziu: úcta voči klasike sa nezmenšila, zážitok z umenia sa nedostavil. Napriek tomu sa Kukučína v SND oplatí vidieť. Za tri hodiny sa dokonale oboznámite s knihou, ktorú by ste ináč nedočítali ani za týždeň.
.juraj Kušnierik
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite