Ak si dobre spomínam, tak na povinne čítanej klasike bol najneznesiteľnejší vysoký počet strán, nekonečnosť opisov a nevzrušujúca nudnosť deja.
Pritom všetkom sme nepochybovali, že povinne čítané knihy sú hodnotnými majstrovskými dielami. Možno, že neexistuje lepší príklad takto vnímanej klasiky než Kukučínov Dom v stráni. Hrubý román, plný dlhých (hoci skutočne krásnych) opisov ľudí a prírody so sentimentálnou, no srdce mladého čitateľa nezasahujúcou zápletkou. Peter Pavlac Kukučína zdramatizoval s evidentnou úctou k pôvabnému archaickému jazyku.
Režisér Ľubomír Vajdička sa so slovami celkom zaujímavo pohral, keď do úst hlavných hrdinov vložil okrem dialógov aj literárne opisy a na konci dialógy dokonca obrátil (herec A opisoval, čo mu herec B hovorí, a naopak). Zaujímavé, no – ako to povedať s úctou? – dosť nudné. Slov bolo jednoducho priveľa, inscenácia pripomínala scénické čítanie. Nehovoriac o tom, že aj výborní predstavitelia hlavných postáv Emília Vášáryová, Marián Geišberg a Ján Koleník mali s archaickou krasomluvou problémy. Pritom išlo o dojímavý príbeh lásky a nelásky, ktorý by mal človeka zasiahnuť priamo do srdca. Podobne ako keď sme s Domom v stráni zápasili na gymnáziu: úcta voči klasike sa nezmenšila, zážitok z umenia sa nedostavil. Napriek tomu sa Kukučína v SND oplatí vidieť. Za tri hodiny sa dokonale oboznámite s knihou, ktorú by ste ináč nedočítali ani za týždeň.
.juraj Kušnierik
Pritom všetkom sme nepochybovali, že povinne čítané knihy sú hodnotnými majstrovskými dielami. Možno, že neexistuje lepší príklad takto vnímanej klasiky než Kukučínov Dom v stráni. Hrubý román, plný dlhých (hoci skutočne krásnych) opisov ľudí a prírody so sentimentálnou, no srdce mladého čitateľa nezasahujúcou zápletkou. Peter Pavlac Kukučína zdramatizoval s evidentnou úctou k pôvabnému archaickému jazyku.
Režisér Ľubomír Vajdička sa so slovami celkom zaujímavo pohral, keď do úst hlavných hrdinov vložil okrem dialógov aj literárne opisy a na konci dialógy dokonca obrátil (herec A opisoval, čo mu herec B hovorí, a naopak). Zaujímavé, no – ako to povedať s úctou? – dosť nudné. Slov bolo jednoducho priveľa, inscenácia pripomínala scénické čítanie. Nehovoriac o tom, že aj výborní predstavitelia hlavných postáv Emília Vášáryová, Marián Geišberg a Ján Koleník mali s archaickou krasomluvou problémy. Pritom išlo o dojímavý príbeh lásky a nelásky, ktorý by mal človeka zasiahnuť priamo do srdca. Podobne ako keď sme s Domom v stráni zápasili na gymnáziu: úcta voči klasike sa nezmenšila, zážitok z umenia sa nedostavil. Napriek tomu sa Kukučína v SND oplatí vidieť. Za tri hodiny sa dokonale oboznámite s knihou, ktorú by ste ináč nedočítali ani za týždeň.
.juraj Kušnierik
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.