Nepriatelia národa
Poslanci, ktorí nepodporili Lisabonskú zmluvu, konali protinárodne – povedal to predseda vlády a pritakával mu predseda parlamentu. Týmto jediným výrokom sa Slovensko vrátilo o 12 rokov dozadu.
S nepriateľmi národa tu po Novembri 1989 začali komunisti a eštebáci, ktorí tým chceli prekryť vlastnú minulosť. Ako terč si vybrali Čechov, Maďarov, Židov a celé VPN. Ale ešte im to nepomohlo.
Až potom, čo od roku 1991 začal o nepriateľoch národa rečniť aj neznámy právnik z Nemšovej (volal sa Mečiar), sme sa tragicky rozdelili na dobrých a zlých Slovákov. Za nepriateľov národa boli ako prví označení Václav Havel a Fedor Gál, ale rýchlo pribúdali ďalší – opozícia, novinári, spisovatelia, menšiny, dokonca aj herci. Z extrému sa práve vtedy stala norma. Vládne noviny posielali našich Maďarov za Dunaj, viacerí vládni politici uvažovali o židovskom sprisahaní, na výplaty žurnalistov sa ujal termín judášsky groš. A chystal sa zákon na ochranu republiky. Tak sme si tu, v holubičej krajine, zvlčilo žili.
Ten úmorný spor trval dlhých sedem rokov. Jeho podoba sa celé tie roky nemenila – Mečiar a jeho lokaji, ktorí si zištne vytvorili Slovenskú republiku, v nej nabubreno tárali o tisícročnom národe, vlasti a posvätnej štátnosti, no svojimi činmi ubližovali konkrétnym ľuďom, skupinám a napokon aj celému národu. Viacerí zakladatelia tohto štátu sa stali hlavnými podozrivými v únose prezidentovho syna a zrejme aj vo vražde Róberta Remiáša. Tí istí „vlastenci“ strpčovali život opozičným politikom a nezávislým novinárom, ktorí o únose a vražde informovali. Odpočúvali ich, fízlovali, občas dokonca horeli autá. Väčšina z našich podarených otcov vlasti mala prsty aj v rozkrádaní privatizovaných podnikov, a teda v trápení tisícov ich zamestnancov. Niektorí mali leví podiel na zničení Koliby, a teda celého slovenského filmu. A úplne všetci prijímali rozhodnutia – napríklad vylúčenie poslanca z parlamentu – ktoré zo Slovenska urobili hanbu v srdci Európy.
Tak sa tí, ktorí radi označovali iných za nepriateľov národa, nimi napokon sami stali.
Po roku 1998, keď niečo dôležité o tomto type ľudí pochopila na chvíľu aj väčšina, premýšľal o nepriateľoch národa opäť už len extrém. Slota, Malíková a ešte ich roztomilý Rafael. A hoci aj Dzurindov nápad s protištátnou skupinkou bol skrz-naskrz mečiarovský, nešlo už o normu doby. Zdalo sa, že nepriateľov národa už riešiť nebudeme. Dali sme sa radšej na reformy. Ale dnes, po desiatich rokoch, to tu máme znovu. Hrob z roku 1998 sa otvoril, protinárodní zombie opäť strašia.
A znovu to má rovnakú podobu. Aj dnes vládni politici tárajú o Veľkej Morave, slovanstve, solidarite a hrdosti na vlasť, ale činmi ubližujú konkrétnym ľuďom, skupinám, a napokon aj celému národu. Keď Hedvigu Malinovú zbili, „vlastenci“ vo vláde ju nechali v tom. Radšej sa pridali k útočníkom a dievča označili za klamárku. A keď sa Ladislav Rehák a Ernest Valko dostali do sporu so zlodejmi, tento štát sa opäť pridal na stranu zlodejov. Podnikateľ a právnik boli verejne označení za vydieračov, polícia ich na pár dní zavrela, dokonca padol návrh na väzbu. Veď sú bohatí, a takých tu nikto neľutuje. A premiér, šibal jeden, predpovedal zaujímavé dni. Neboli také. Dnes, po roku a pol, prokuratúra stíhanie Valka a Reháka zastavila. A priznala aj chyby v kauze Hedviga. Ale premiér namiesto ospravedlnenia obetiam z radov vlastného národa prosí o odpustenie len ruského premiéra.
Ale ubližovanie sa nikdy nekončí pri jednotlivcoch. Táto vláda, slovenská vláda, svojimi retro nápadmi poškodzuje celé skupiny podnikateľov, všetkých pacientov a všetkých budúcich dôchodcov. A tlačovým zákonom už poškodila aj našu spoločnú slobodu a povesť celej krajiny. Krajine znovu vládnu ľudia, ktorí rečnia o národných záujmoch, ale sledujú len svoje. A keď ide naozaj o budúcnosť štátu, ani si to nevšimnú. Ako vtedy, pri reformách, alebo teraz, pri Lisabonskej zmluve, ktorá ten ich posvätný štát celkom pekne vykuchala.
Počúval som Ficove slová o protinárodných politikoch, a striaslo ma. Už znova vládnu.
Poslanci, ktorí nepodporili Lisabonskú zmluvu, konali protinárodne – povedal to predseda vlády a pritakával mu predseda parlamentu. Týmto jediným výrokom sa Slovensko vrátilo o 12 rokov dozadu.
S nepriateľmi národa tu po Novembri 1989 začali komunisti a eštebáci, ktorí tým chceli prekryť vlastnú minulosť. Ako terč si vybrali Čechov, Maďarov, Židov a celé VPN. Ale ešte im to nepomohlo.
Až potom, čo od roku 1991 začal o nepriateľoch národa rečniť aj neznámy právnik z Nemšovej (volal sa Mečiar), sme sa tragicky rozdelili na dobrých a zlých Slovákov. Za nepriateľov národa boli ako prví označení Václav Havel a Fedor Gál, ale rýchlo pribúdali ďalší – opozícia, novinári, spisovatelia, menšiny, dokonca aj herci. Z extrému sa práve vtedy stala norma. Vládne noviny posielali našich Maďarov za Dunaj, viacerí vládni politici uvažovali o židovskom sprisahaní, na výplaty žurnalistov sa ujal termín judášsky groš. A chystal sa zákon na ochranu republiky. Tak sme si tu, v holubičej krajine, zvlčilo žili.
Ten úmorný spor trval dlhých sedem rokov. Jeho podoba sa celé tie roky nemenila – Mečiar a jeho lokaji, ktorí si zištne vytvorili Slovenskú republiku, v nej nabubreno tárali o tisícročnom národe, vlasti a posvätnej štátnosti, no svojimi činmi ubližovali konkrétnym ľuďom, skupinám a napokon aj celému národu. Viacerí zakladatelia tohto štátu sa stali hlavnými podozrivými v únose prezidentovho syna a zrejme aj vo vražde Róberta Remiáša. Tí istí „vlastenci“ strpčovali život opozičným politikom a nezávislým novinárom, ktorí o únose a vražde informovali. Odpočúvali ich, fízlovali, občas dokonca horeli autá. Väčšina z našich podarených otcov vlasti mala prsty aj v rozkrádaní privatizovaných podnikov, a teda v trápení tisícov ich zamestnancov. Niektorí mali leví podiel na zničení Koliby, a teda celého slovenského filmu. A úplne všetci prijímali rozhodnutia – napríklad vylúčenie poslanca z parlamentu – ktoré zo Slovenska urobili hanbu v srdci Európy.
Tak sa tí, ktorí radi označovali iných za nepriateľov národa, nimi napokon sami stali.
Po roku 1998, keď niečo dôležité o tomto type ľudí pochopila na chvíľu aj väčšina, premýšľal o nepriateľoch národa opäť už len extrém. Slota, Malíková a ešte ich roztomilý Rafael. A hoci aj Dzurindov nápad s protištátnou skupinkou bol skrz-naskrz mečiarovský, nešlo už o normu doby. Zdalo sa, že nepriateľov národa už riešiť nebudeme. Dali sme sa radšej na reformy. Ale dnes, po desiatich rokoch, to tu máme znovu. Hrob z roku 1998 sa otvoril, protinárodní zombie opäť strašia.
A znovu to má rovnakú podobu. Aj dnes vládni politici tárajú o Veľkej Morave, slovanstve, solidarite a hrdosti na vlasť, ale činmi ubližujú konkrétnym ľuďom, skupinám, a napokon aj celému národu. Keď Hedvigu Malinovú zbili, „vlastenci“ vo vláde ju nechali v tom. Radšej sa pridali k útočníkom a dievča označili za klamárku. A keď sa Ladislav Rehák a Ernest Valko dostali do sporu so zlodejmi, tento štát sa opäť pridal na stranu zlodejov. Podnikateľ a právnik boli verejne označení za vydieračov, polícia ich na pár dní zavrela, dokonca padol návrh na väzbu. Veď sú bohatí, a takých tu nikto neľutuje. A premiér, šibal jeden, predpovedal zaujímavé dni. Neboli také. Dnes, po roku a pol, prokuratúra stíhanie Valka a Reháka zastavila. A priznala aj chyby v kauze Hedviga. Ale premiér namiesto ospravedlnenia obetiam z radov vlastného národa prosí o odpustenie len ruského premiéra.
Ale ubližovanie sa nikdy nekončí pri jednotlivcoch. Táto vláda, slovenská vláda, svojimi retro nápadmi poškodzuje celé skupiny podnikateľov, všetkých pacientov a všetkých budúcich dôchodcov. A tlačovým zákonom už poškodila aj našu spoločnú slobodu a povesť celej krajiny. Krajine znovu vládnu ľudia, ktorí rečnia o národných záujmoch, ale sledujú len svoje. A keď ide naozaj o budúcnosť štátu, ani si to nevšimnú. Ako vtedy, pri reformách, alebo teraz, pri Lisabonskej zmluve, ktorá ten ich posvätný štát celkom pekne vykuchala.
Počúval som Ficove slová o protinárodných politikoch, a striaslo ma. Už znova vládnu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.