Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Editorial

.štefan Hríb .časopis .editorial

Nepriatelia národaPoslanci, ktorí nepodporili Lisabonskú zmluvu, konali protinárodne – povedal to predseda vlády a pritakával mu predseda parlamentu. Týmto jediným výrokom sa Slovensko vrátilo o 12 rokov dozadu.

Nepriatelia národa
Poslanci, ktorí nepodporili Lisabonskú zmluvu, konali protinárodne – povedal to predseda vlády a pritakával mu predseda parlamentu. Týmto jediným výrokom sa Slovensko vrátilo o 12 rokov dozadu.


S nepriateľmi národa tu po Novembri 1989 začali komunisti a eštebáci, ktorí tým chceli prekryť vlastnú minulosť. Ako terč si vybrali Čechov, Maďarov, Židov a celé VPN. Ale ešte im to nepomohlo.
Až potom, čo od roku 1991 začal o nepriateľoch národa rečniť aj neznámy právnik z Nemšovej (volal sa Mečiar), sme sa tragicky rozdelili na dobrých a zlých Slovákov. Za nepriateľov národa boli ako prví označení Václav Havel a Fedor Gál, ale rýchlo pribúdali ďalší – opozícia, novinári, spisovatelia, menšiny, dokonca aj herci. Z extrému sa práve vtedy stala norma. Vládne noviny posielali našich Maďarov za Dunaj, viacerí vládni politici uvažovali o židovskom sprisahaní, na výplaty žurnalistov sa ujal termín judášsky groš. A chystal sa zákon na ochranu republiky. Tak sme si tu, v holubičej krajine, zvlčilo žili.

Ten úmorný spor trval dlhých sedem rokov. Jeho podoba sa celé tie roky nemenila – Mečiar a jeho lokaji, ktorí si zištne vytvorili Slovenskú republiku, v nej nabubreno tárali o tisícročnom národe, vlasti a posvätnej štátnosti, no svojimi činmi ubližovali konkrétnym ľuďom, skupinám a napokon aj celému národu. Viacerí zakladatelia tohto štátu sa stali hlavnými podozrivými v únose prezidentovho syna a zrejme aj vo vražde Róberta Remiáša. Tí istí „vlastenci“ strpčovali život opozičným politikom a nezávislým novinárom, ktorí o únose a vražde informovali. Odpočúvali ich, fízlovali, občas dokonca horeli autá. Väčšina z našich podarených otcov vlasti mala prsty aj v rozkrádaní privatizovaných podnikov, a teda v trápení tisícov ich zamestnancov. Niektorí mali leví podiel na zničení Koliby, a teda celého slovenského filmu. A úplne všetci prijímali rozhodnutia – napríklad vylúčenie poslanca z parlamentu – ktoré zo Slovenska urobili hanbu v srdci Európy.
Tak sa tí, ktorí radi označovali iných za nepriateľov národa, nimi napokon sami stali.
Po roku 1998, keď niečo dôležité o tomto type ľudí pochopila na chvíľu aj väčšina, premýšľal o nepriateľoch národa opäť už len extrém. Slota, Malíková a ešte ich roztomilý Rafael. A hoci aj Dzurindov nápad s protištátnou skupinkou bol skrz-naskrz mečiarovský, nešlo už o normu doby. Zdalo sa, že nepriateľov národa už riešiť nebudeme. Dali sme sa radšej na reformy. Ale dnes, po desiatich rokoch, to tu máme znovu. Hrob z roku 1998 sa otvoril, protinárodní zombie opäť strašia.
A znovu to má rovnakú podobu. Aj dnes vládni politici tárajú o Veľkej Morave, slovanstve, solidarite a hrdosti na vlasť, ale činmi ubližujú konkrétnym ľuďom, skupinám, a napokon aj celému národu. Keď Hedvigu Malinovú zbili, „vlastenci“ vo vláde ju nechali v tom. Radšej sa pridali k útočníkom a dievča označili za klamárku. A keď sa Ladislav Rehák a Ernest Valko dostali do sporu so zlodejmi, tento štát sa opäť pridal na stranu zlodejov. Podnikateľ a právnik boli verejne označení za vydieračov, polícia ich na pár dní zavrela, dokonca padol návrh na väzbu. Veď sú bohatí, a takých tu nikto neľutuje. A premiér, šibal jeden, predpovedal zaujímavé dni. Neboli také. Dnes, po roku a pol, prokuratúra stíhanie Valka a Reháka zastavila. A priznala aj chyby v kauze Hedviga. Ale premiér namiesto ospravedlnenia obetiam z radov vlastného národa prosí o odpustenie len ruského premiéra.
Ale ubližovanie sa nikdy nekončí pri jednotlivcoch. Táto vláda, slovenská vláda, svojimi retro nápadmi poškodzuje celé skupiny podnikateľov, všetkých pacientov a všetkých budúcich dôchodcov. A tlačovým zákonom už poškodila aj našu spoločnú slobodu a povesť celej krajiny. Krajine znovu vládnu ľudia, ktorí rečnia o národných záujmoch, ale sledujú len svoje. A keď ide naozaj o budúcnosť štátu, ani si to nevšimnú. Ako vtedy, pri reformách, alebo teraz, pri Lisabonskej zmluve, ktorá ten ich posvätný štát celkom pekne vykuchala.
Počúval som Ficove slová o protinárodných politikoch, a striaslo ma. Už znova vládnu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite