Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Iný Egypt

.časopis .fenomén

Je krátko pred šiestou ráno. Vonku je šero. Keď som vstával z

Je krátko pred šiestou ráno. Vonku je šero. Keď som vstával z postele, bola ešte tma, kým prídem ku kostolu – teda asi o 10 minút neskôr – bude už svietiť slnko. Mikinu mám zapnutú až po krk, kapucňu na hlave. Hoci kráčam popod palmy a okolo datľových kríkov, je tu poriadna kosa.
Piesok je ešte studený, nad hlavou sa prekrikujú vtáci, z „Púštnej diaľnice“ spájajúcej Káhiru s Alexandriou sem dolieha zvuk áut. Včera som bol ešte v sychravej Bratislave, dnes som v Egypte. V koptickom Egypte.

Keď prichádzam k hnedému kamennému kostolu s niekoľkými farebnými mozaikami kríža na vonkajších stenách, zvnútra sa ozýva ťahavý, „minimalistický“ spev (melódia sa pohybuje len v malých intervaloch, jednotlivé hudobné frázy sa s malými obmenami dlho opakujú). Niekoľko párov topánok pred vstupom mi zrozumiteľne naznačuje, že do svätyne sa vstupuje naboso. Sandále odkopávam nabok a prvýkrát v živote vchádzam do koptického kostola.

.starodávna tradícia
Slovo „koptický“ možno bez straty významu nahradiť prívlastkom „egyptský“. Ide o dve rôzne skomolenia toho istého nepresného gréckeho prekladu staroegyptského výrazu Ha-Ka-Ptah, čo znamená Dom ducha Ptah, pričom Ptah je meno najvyššieho staroegyptského boha. Koptická cirkev je vlastne „Egyptská pravoslávna cirkev“. Podľa vysokováženej tradície ju založil v roku 61 svätý Marek, autor jedného zo štyroch evanjelií. Sial pritom na pomerne úrodnú pôdu. Prijatiu kresťanstva, teda náboženstva, ktorého centrálnou udalosťou je príchod samotného Boha na tento svet, jeho smrť a hlavne zmŕtvychvstanie, bola duchovná atmosféra starého Egypta pozitívne naklonená. Minimálne jeden z veľkých faraónov, Achnaton (1383 – 1365 pr. Kr.) a jeho krásna manželka Nefertiti verili v jedného najvyššieho Boha. Zatiaľ čo väčšina veľkých civilizácií bola sústredená na pozemský život, faraónske dynastie boli fascinované smrťou, vzkriesením a životom po živote (preto tie nádherné hrobky a zabalzamované múmie). Symbolom večnosti bol pre starých Egypťanov kríž Ankh so zaokrúhleným horným ramenom. Možno ho nájsť v hrobkách faraónov aj na náhrobných kameňoch egyptských kresťanov.
Keď sv. Marek prichádzal do Alexandrie, bolo všetko toto už prastarou, hoci v tradíciách stále živou  históriou. Mesto, založené Alexandrom Macedónskym bolo vtedy dôležitým intelektuálnym a obchodným centrom východnej časti Rímskej ríše so slávnou knižnicou a filozofickou školou. A s veľkou židovskou komunitou. Práve z nej pochádzali prví kresťania. Alexandrijskí kresťania boli od samého začiatku zvláštni. V prvom rade to boli martýri, ktorí išli za svoju vieru s radosťou na mučidlá či smrť. Pred náboženskými nárokmi rímskych cisárov sa nesklonili, existujú záznamy o tom, ako sa k martýrskej smrti odhodlane hlásili celé mestá. „Nám ako kresťanom, ale aj ako Egypťanom je blízka láska večnosti,“ hovorí mi o nejakých 2 000 rokov neskôr na margo martýrstva v tej istej Alexandrii prominentný teológ otec Tadros Malaty. Druhou zvláštnosťou egyptských kresťanov bola (a dodnes je) úcta k filozofii. Z alexandrijskej filozofickej školy sa vďaka mimoriadne vzdelaným učencom, akými boli napríklad sv. Klement z Alexandrie či Origenes, stala teologická škola. Bez preháňania či zjednodušovania možno povedať, že práve v tomto meste vznikla v prvých storočiach nášho letopočtu teológia. Teda rozmýšľanie o kresťanstve vo filozofickom kontexte doby. Treťou zvláštnosťou, ktorú si kopti so sebou nesú od začiatku až dodnes, je neúčasť na svetskej moci. V prvých storočiach to bolo vlastné úplne všetkým kresťanským komunitám. V prípade egyptských kresťanov sa to však nezmenilo ani po tom, ako sa kresťanstvo stalo „štátnym náboženstvom“ Rímskej ríše. Egypt bol ďaleko od Ríma aj Konštantínopolu a na cirkevnom koncile v Chalcedóne (r. 451) zástupcovia egyptskej cirkvi odmietli podriadenosť Rímu a boli tak vyhlásení za heretikov (hoci bolo od začiatku dosť jasné, že nejde o teologický, ale mocenský spor). V dôsledku toho boli kopti síce ešte aj svojimi kresťanskými bratmi (hlavne tými z Konštantínopolu) prenasledovaní, no zároveň boli ušetrení od nebezpečného pokušenia moci.
K týmto trom zvláštnostiam sa v priebehu storočí pridali ešte ďalšie dve: mníšstvo a úcta voči tradícii. Kresťanské monastické hnutie sa začalo práve v Egypte. Bolo to vo štvrtom storočí, po tom, ako cisár Konštantín prijal a teda zlegitimizoval kresťanstvo. Kresťanský život sa stal ľahším a často aj povrchnejším. Tí, ktorí túžili po hĺbke, čistote a radikálnej jednoduchosti, odchádzali na púšť, kde žili buď v malých komunitách, alebo úplne osamote. Venovali sa modlitbám, meditácii, fyzickej práci a spoločným bohoslužbám. Prostredie kláštorov je pre koptickú cirkev mimoriadne dôležité. Pochádzajú z neho všetci biskupi, mnoho aktívnych kresťanov z „civilného“ prostredia navštevuje kláštory krátkodobo, no zato pravidelne. Nakoniec úcta voči tradícii. Európsky protestant sa nemôže vyhnúť šoku, keď mu jeho koptickí bratia ukazujú množstvo uctievaných relikvií po tých, ktorí zomreli martýrskou smrťou (tvoria podstatnú časť väčšiny kostolov) a obdivu, keď zisťuje do akej miery poznajú kopti cirkevné dejiny, zvlášť diela cirkevných otcov z prvých storočí. Možno práve vďaka tomu, že sú stále viac či menej na okraji, považujú egyptskí kresťania za svoju povinnosť odovzdať ďalšej generácii čo najvernejšie to, čo prijali od generácie predchádzajúcej.


.pokoj na kraji púšte
Toto všetko mi lieta hlavou, keď vstupujem bosý do kostola v koptickom centre Anafora na okraji Západnej púšte. Môj hostiteľ biskup Tomáš mi už povedal, že práve na týchto miestach boli pred 1 600 rokmi pustovne prvých „púštnych otcov“ (ich domovské kláštory v oáze Wadi El Natrun pár kilometrov ďalej v púšti stále stoja a naplno fungujú). Viem aj to, že prichádzam na rannú omšu, ktorej nebudem vôbec rozumieť (je v arabskom a koptickom jazyku) a ktorá bude trvať asi také dve hodiny. Odvaha mi však nechýba (a nakoniec môžem kedykoľvek odísť). Krásny kostolík je naplnený dymom voňavého kadidla. Hoci má na dĺžku len nejakých 10-15 metrov, na oltár nedovidím. Nielen kvôli dymu. Osvetlený je totiž iba sviečkami. Po chvíľke si zvykám. Okolo mňa stojí, kľačí a sedí asi 80 ľudí (vlastne to viem dosť presne – keď som od nudy a únavy zaspával, začal som ich počítať). Muži vľavo, ženy vpravo. Vpredu je biskup Tomáš v úlohe svätiaceho kňaza, pomáha mu niekoľko miništrantov (neskôr zisťujem, že sú to robotníci na farme, ktorá je súčasťou centra). Takmer celý čas prítomní spolu s kňazom antifonicky (teda metódou otázka – odpoveď) spievajú. Niekedy sa všetci postavia, inokedy si všetci kľaknú. Z arabsko-anglickej liturgickej knihy, ktorú mi jeden z miništrantov asi po hodine prinesie, rozumiem, že štruktúra omše je v podstate zhodná s omšou katolíckou, len spevy sú dlhšie a modlitby dôslednejšie (menovite sa spomínajú desiatky svätcov, pričom pri mnohých z nich sa odriekajú citáty z ich piesní či modlitieb a spomínajú sa dôležité udalosti z ich životov). Minimalistický spev a zvukomalebná arabčina (a omamná vôňa kadidla) človeka vovádzajú do stavu príjemnej meditatívnej pohody. Vo chvíľach precitnutia premýšľam nad prostou krásou tohto malého chrámu. Nad oltárom je okno v tvare oka, pred ktorým visí akýsi predmet v tvare vajca. Keď vyjde slnko, jeho lúče vytvárajú v zadymenom priestore ostrú stopu, ktorá počas omše prejde takmer celým kostolom. Že sa na nás Boh pozerá, som cítil takmer fyzicky. Po chvíli mi došlo, že ten oblý predmet pred oknom-okom je vlastne slza. Božia slza. To už som bol celkom dojatý.
Centrum Anafora založil biskup Tomáš a jeho spolupracovníci pred desiatimi rokmi. Skúsený mních vedel, že aj „obyčajný“ človek potrebuje občas vypadnúť z hluku a chaosu mesta, zastaviť sa a v tichu premýšľať. Presne na to Anafora slúži. Neorganizujú sa tu žiadne kurzy, prednášky, vlastne sa tu neorganizuje nič. Len ranná omša, večerné modlitby a tri spoločné jedlá za deň. Niekedy sem prichádzajú skupiny veriacich z Káhiry či Alexandrie, inokedy len jednotlivci. Okrem toho sa tu usilovne pracuje. Na rozsiahlych poliach sa pestujú datle, mango, pomaranče, zelenina a liečivé byliny. Trochu kibuc, trochu kláštor, trochu miesto oddychu. Po troch dňoch, keď si už osvojujem anaforský rytmus (skoro ráno vstávať, skoro chodiť spať, podvečer rozhovory s miestnymi ľuďmi, veľa času na rozmýšľanie) z tohto príjemného miesta odchádzam. Do (pravdepodobne) najväčšieho mesta na svete.

.dedina uprostred veľkomesta
„Neexistuje tu žiadny systém, všetko je chaos,“ hovorí mi núbijsky taxikár Moses farbou pokožky, stavbou tela a hlavne dominantnou spodnou perou výrazne pripomínajúci černocha Buba z filmu Forest Gump. Sme v Káhire a Mosesovi dávam za pravdu. Žije tu vyše 20 miliónov ľudí, na uliciach je množstvo neustále trúbiacich áut, ktoré nerešpektujú žiadne dopravné značenie, všade je prach a hluk. Len ľudia sú iní: pokojní a nesmierne priateľskí. V kaviarni, v obchode, na ulici, metre. Pred mešitou či pred kostolom. Káhira je na egyptské pomery „mladé“ mesto – vzniklo len niekedy koncom siedmeho storočia, keď Egypt dobyla malá, no mimoriadne efektívna armáda moslimského vojvodcu Amr ibn al-Asa a pri starej pevnosti Babylon na pravom brehu Nílu si postavila tábor. Nazvala ho Fustat, čiže „stan“. Okolo tohto tábora v priebehu ďalších storočí vznikalo mesto, neskôr nazvané Al Kahéra, čiže „víťazné“. V pevnosti Babylon  sa ešte pred príchodom moslimov nachádzalo niekoľko kostolíkov. Podľa tradície sa práve tu počas svojho egyptského exilu zastavila Svätá rodina. Tie kostolíky tu stoja dodnes a pod jedným z nich – Kostolom svätých Sergia a Baccha je stále možné nazrieť do podzemnej miestnosti, kde Mária, svätý Jozef a dieťatko Ježiš bývali. Táto časť mesta má názov Koptická Káhira. Za vysokým múrom sa skrýva niekoľko maličkých kostolov, ženský kláštor, synagóga a Koptické múzeum. Tie kostoly sú stále živé, chodí do nich (podobne ako do stoviek ďalších káhirských kostolov) veľa ľudí a napriek turistom tu možno pocítiť silnú duchovnú atmosféru. Zastavujeme sa pri oltároch s pozostatkami umučených svätcov. „My si pripomíname deň smrti martýrov, ten je dôležitejší než deň narodenia,“ hovorí mi káhirská priateľka Wafaa, ktorá ma po kostoloch sprevádza. Zastaví sa pri každom jednom oltári a pri každom sa vrúcne modlí. „Modlíme sa za to, aby sa sila a statočnosť týchto martýrov dostala aj nám,“ vysvetľuje Wafaa.
V súčasnom moslimskom Egypte je relatívna náboženská sloboda. To znamená, že kresťania môžu bez problémov navštevovať omše a bohoslužby, kresťanky sa nemusia riadiť podľa moslimských pravidiel obliekania, cirkevné sobáše sú platné, deti kresťanských rodičov sú, samozrejme, krstené. Konverzia na kresťanstvo je však vylúčená (moslimom sa možno stať ľahko), stavba nových kostolov značne obmedzená. Viacerí kresťania hovoria aj o tom, že v prípade lukratívnych pracovných miest majú vždy prednosť moslimovia.
Aj preto vytvárajú kresťania okolo svojich kostolov „koptické dediny“. Niekoľko z nich som videl v Alexandrii. Do Kostola svätého Juraja (po arabsky Mer Girgis) som prišiel počas obyčajného pracovného dňa. Vládol tu čulý ruch. V jedálni sa podávali obedy, na dvore bol obchod, kde si ľudia kupovali čaj a (veľmi dobré) koláče. Súčasťou neveľkého areálu bola aj škôlka, jasle (pred pár rokmi zosnulý miestny kňaz Bishoi založil úplne prvé jasle v Egypte) a počítačmi vybavené študijné centrum. Okrem iných vecí tu z gréčtiny a angličtiny prekladajú do arabčiny diela cirkevných otcov. A samozrejme kostol, v ktorom prebiehala zdanlivo nekonečná omša. Miestneho kňaza, otca Tadrosa Malatyho sa pýtam na vzťahy s moslimami. „S moslimami máme priateľské, korektné vzťahy,“ hovorí. „Problém nie je v ľuďoch, ale v ideológii, ktorá nie je voči inak veriacim tolerantná.“ Spomína na to, ako sa snažil vybaviť povolenie na stavbu nového kostola (do toho existujúceho chodí asi 1 500 ľudí, čo vysoko presahuje jeho kapacitu). Zodpovedný pracovník miestneho úradu bol jeho starý priateľ, ktorý, hoci moslim, občas prišiel aj na kresťanskú slávnosť. Napriek tomu povolenie nedostal. „Keby som ti ho dal,“ hovorí mu moslimský kamarát, „tak by ma v našej komunite považovali za odpadlíka, a to si nemôžem dovoliť.“ Z Kostola svätého Juraja odchádzame do veľkej Alexandrijskej katedrály. V hábite oblečeného otca Tadrosa zdraví na ulici množstvo ľudí, kresťania mu obradne bozkávajú ruku. Milý starý pán (celkovou fyziognómiou, láskavým úsmevom, iskrou v oku a zmyslom pre humor pripomína Kornela Földváriho) sa s každým porozpráva a s hrdosťou mi ukazuje katedrálu, v ktorej krypte je časť pozostatkov svätého Marka (druhá časť je v rovnomennej katedrále v Benátkach). Okolo katedrály sú kresťanské obchody, jedálne, teologický inštitút a počítačové centrum.
„Rímski katolíci, ktorí boli od začiatku v centre ríše, sa politike a moci nemohli vyhnúť. To, čo dosiahli, je neobyčajne cenné a máme sa od nich čo učiť,“ hovorí otec Tadros. „My sme žili celý čas na periférii a pod tlakom. To, čím môžeme prispieť my, je skúsenosť vernosti v ťažkých časoch.“ Koptická cirkev prežila takmer 2 000 rokov svojej nenápadnej existencie a dnes je živšia a silnejšia ako kedykoľvek predtým. Jej členovia sú na svoju identitu hrdí, dopyt po kňazských a mníšskych povolaniach je oveľa väčší než reálne možnosti. Jediné, čo tejto fascinujúcej komunite chýba, je sloboda. Takmer každý kresťan, s ktorým som sa v Egypte stretol, verí, že aj tento dar raz od Boha dostanú.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite