Prvý apríl! Čo? Prvý apríl! Ty blázon, skoro som umrela...A nasleduje oslobodzujúci smiech. Intenzita smiechu je priamo úmerná intenzite úľaku.
Takže najúčinnejšie témy na preľaknutie sú: požiar, povodeň, autonehoda, zlomenina, okradnutie, väzenie. Aj keď s väzením je to problematické. Raz na prvého apríla som zatelefonoval svojej žene, že istého človeka, ktorého obaja poznáme, zavreli. Očakával som šok a otázky: prečo ho zavreli, čo urobil. A už vopred som sa tešil, ako sa jej uľaví, keď poviem, že je to apríl. Namiesto preľaknutia však moja žena povedala do telefónu: Zavreli ho? To sa dalo čakať. V takom prípade už niet priestoru na úľavu a nevhodné sú aj otázky typu „prečo myslíš, že sa to dalo čakať?“. Žena má skrátka jasnú predstavu o tom, koho treba zavrieť a koho prípadne omilostiť. A vie aj prečo. Tento žartík teda nevyšiel. Len na tom dotyčnom, o ktorého išlo a ktorý sa mal ocitnúť v domnelom väzení, ostal už navždy akýsi tieň podozrenia. Dokonca som sa pristihol pri tom, že sa mu intuitívne vyhýbam. Čo keby som bol nablízku, keď ho budú naozaj zatýkať a čo keby...samozrejme omylom...atakďalej, istota je istota.Prvoaprílové žartovanie prináša úľavu. Najprv, pravdaže, zdesenie. Len po zdesení môže nastať úľava. Haló, predstav si, že sme vyhoreli. Prosím? Vyhoreli sme. Kedy? Dnes v noci, okamžite sa vráť z dovolenky. A čo hasiči? Prišli neskoro. Čo sa zachránilo? Skoro nič. Ja sa zbláznim, ja umriem.
Verím totiž ženskej intuícii a keď moja žena povie, že niekto by mal sedieť, ten to už má zrátané. Sú však žartíky, ktoré zaberú vždy a u každého. Priznajme si, že sú to práve tie najjednoduchšie, prvoplánové, jemnejšie povedané – ľudové. Idete po ulici, stretnete priateľa, zastavíte sa, porozprávate a zrazu, z ničoho nič, sa mu pozriete na plece a poviete „osral ťa holub“. Neexistuje, aby nezareagoval. V sekunde si kontroluje plece a pýta sa „kde?“. Pravdaže, odpoviete „na to druhé“. Tento spôsob prekvapenia nezlyhá a keď poviete „prvý apríl“ nasleduje oslobodzujúci smiech a aj utuženie priateľstva. Okrem toho priateľ, inšpirovaný vaším nápadom, použije ho o chvíľu, keď stretne ďalšieho priateľa a ten potom zase ďalšieho a nastáva reťazová reakcia prvoaprílovej veselosti a všeobecnej úľavy. Pravdaže, aj tu hrá rozhodujúcu úlohu dramaturgia. Nemožno šokovať čímkoľvek, lebo úľava nenastane. Nedá sa povedať, len tak na ulici, priateľovi „mimochodom, je to pravda, že máš rakovinu?“, nastane taký šok, že nasadiť prvý apríl už možno ani nestihnete. Priateľ omdlieva, voláte sanitku a pri infúzii sa žartovať neoddá. Niektoré témy zasa nezaberajú. Napríklad, že práve vypukla vojna. To málokoho prekvapí, nanajvýš dostanete otázku „kde zase?“. Žartovanie má teda svoje mantinely. Raz som bol na návšteve u známych a pani domu sa ma opýtala „čo poviete na toho môjho“. Išlo o mimoriadne sporiadaného človeka, vzor cnosti, a tak som zažartoval „je fajn, len sa príliš často pozerá na dno pohárika“. Očakával som výbuch smiechu. Na to pani domu povedala „no, aj včera prišiel ožratý jak sviňa.“ A nebolo to prvého apríla.
Takže najúčinnejšie témy na preľaknutie sú: požiar, povodeň, autonehoda, zlomenina, okradnutie, väzenie. Aj keď s väzením je to problematické. Raz na prvého apríla som zatelefonoval svojej žene, že istého človeka, ktorého obaja poznáme, zavreli. Očakával som šok a otázky: prečo ho zavreli, čo urobil. A už vopred som sa tešil, ako sa jej uľaví, keď poviem, že je to apríl. Namiesto preľaknutia však moja žena povedala do telefónu: Zavreli ho? To sa dalo čakať. V takom prípade už niet priestoru na úľavu a nevhodné sú aj otázky typu „prečo myslíš, že sa to dalo čakať?“. Žena má skrátka jasnú predstavu o tom, koho treba zavrieť a koho prípadne omilostiť. A vie aj prečo. Tento žartík teda nevyšiel. Len na tom dotyčnom, o ktorého išlo a ktorý sa mal ocitnúť v domnelom väzení, ostal už navždy akýsi tieň podozrenia. Dokonca som sa pristihol pri tom, že sa mu intuitívne vyhýbam. Čo keby som bol nablízku, keď ho budú naozaj zatýkať a čo keby...samozrejme omylom...atakďalej, istota je istota.Prvoaprílové žartovanie prináša úľavu. Najprv, pravdaže, zdesenie. Len po zdesení môže nastať úľava. Haló, predstav si, že sme vyhoreli. Prosím? Vyhoreli sme. Kedy? Dnes v noci, okamžite sa vráť z dovolenky. A čo hasiči? Prišli neskoro. Čo sa zachránilo? Skoro nič. Ja sa zbláznim, ja umriem.
Verím totiž ženskej intuícii a keď moja žena povie, že niekto by mal sedieť, ten to už má zrátané. Sú však žartíky, ktoré zaberú vždy a u každého. Priznajme si, že sú to práve tie najjednoduchšie, prvoplánové, jemnejšie povedané – ľudové. Idete po ulici, stretnete priateľa, zastavíte sa, porozprávate a zrazu, z ničoho nič, sa mu pozriete na plece a poviete „osral ťa holub“. Neexistuje, aby nezareagoval. V sekunde si kontroluje plece a pýta sa „kde?“. Pravdaže, odpoviete „na to druhé“. Tento spôsob prekvapenia nezlyhá a keď poviete „prvý apríl“ nasleduje oslobodzujúci smiech a aj utuženie priateľstva. Okrem toho priateľ, inšpirovaný vaším nápadom, použije ho o chvíľu, keď stretne ďalšieho priateľa a ten potom zase ďalšieho a nastáva reťazová reakcia prvoaprílovej veselosti a všeobecnej úľavy. Pravdaže, aj tu hrá rozhodujúcu úlohu dramaturgia. Nemožno šokovať čímkoľvek, lebo úľava nenastane. Nedá sa povedať, len tak na ulici, priateľovi „mimochodom, je to pravda, že máš rakovinu?“, nastane taký šok, že nasadiť prvý apríl už možno ani nestihnete. Priateľ omdlieva, voláte sanitku a pri infúzii sa žartovať neoddá. Niektoré témy zasa nezaberajú. Napríklad, že práve vypukla vojna. To málokoho prekvapí, nanajvýš dostanete otázku „kde zase?“. Žartovanie má teda svoje mantinely. Raz som bol na návšteve u známych a pani domu sa ma opýtala „čo poviete na toho môjho“. Išlo o mimoriadne sporiadaného človeka, vzor cnosti, a tak som zažartoval „je fajn, len sa príliš často pozerá na dno pohárika“. Očakával som výbuch smiechu. Na to pani domu povedala „no, aj včera prišiel ožratý jak sviňa.“ A nebolo to prvého apríla.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.