Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zmyselný zmysel

.časopis .veda

Krása sochy, ktorú dokáže vnímať oko, krása hudby, ktorú dokáže vnímať ucho, krása jedla, ktorú dokáže vnímať jazyk spolu s nosom, to všetko sú naozaj skvelé veci. Ale čo je to v porovnaní s krásou poškrabkania, ktoré dokáže vnímať chrbát?

Krása sochy, ktorú dokáže vnímať oko, krása hudby, ktorú dokáže vnímať ucho, krása jedla, ktorú dokáže vnímať jazyk spolu s nosom, to všetko sú naozaj skvelé veci. Ale čo je to v porovnaní s krásou poškrabkania, ktoré dokáže vnímať chrbát?


Naša koža obsahuje, podobne ako ostatné zmyslové orgány, rôzne druhy receptorov. V prvom rade sú to receptory na tlak, a už len tých sú aspoň štyri rôzne druhy. Delia sa jednak podľa toho, či reagujú na presne lokalizovaný, alebo na „rozmazaný“ tlak,  a jednak podľa toho, či sa na tlak adaptujú rýchlo, alebo pomaly (adaptácia znamená, že ak sa tlak nejaký čas nemení, prestanú ho receptory vnímať – preto napríklad nevnímame tlak, ktorý spôsobujú naše šaty). Okrem toho máme receptory na teplo a na chlad. A ešte sú tu aj receptory bolesti – nepríjemné, ale dôležité.
Ktoré z týchto receptorov nám sprostredkúvajú ten úžasný pocit sprevádzajúci rafinovane vykonávané škrabkanie? Skúste si tipnúť.

.nepríjemnosti
Súčasná neurofyziológia nevie o svrbení ani zďaleka všetko, čo by vedieť chcela, jedno sa však zdá pomerne jasné: kľúčovú úlohu tu hrajú receptory bolesti. Týmito receptormi sú v podstate voľné nervové zakončenia reagujúce na mechanické, tepelné alebo chemické podráždenie.

Pod chemickým podráždením sa myslí reakcia na nadmernú prítomnosť určitých konkrétnych molekúl v koži. Vzťah medzi svrbením a bolesťou je najlepšie preskúmaný práve v prípade receptorov reagujúcich na chemické podráždenie. Svrbenie kože je pri niektorých alergických reakciách, rovnako ako aj po uštipnutí komárom spôsobované molekulami histamínu. Pri zvýšenej koncentrácii histamínu dochádza na nervovom zakončení k reakcii, ktorej výsledkom je vedenie vzruchu do centrálnej nervovej sústavy, kde sa tento signál interpretuje ako svrbenie. Príslušné nervové zakončenia však reagujú aj na molekuly, ktorých prítomnosť vyvoláva bolesť (typickým príkladom je kapsaicín, vďaka ktorému nás tak pália čili papričky).
Donedávna sa dokonca myslelo, že svrbenie je len špecifická forma bolesti, že pocit svrbenia vzniká namiesto pocitu bolesti pri malej intenzite podráždenia príslušných nervových zakončení. Dnes vieme, že to nie je celkom pravda (pred desiatimi rokmi sa ukázalo, že niektoré neurálne cesty slúžia výlučne na prenos signálov súvisiacich so svrbením), naďalej je však jasné, že svrbenie a bolesť majú veľmi veľa spoločného.
O tom, ako funguje na úrovni hmatových receptorov škrabanie, vieme ešte menej ako pri svrbení. Ale aj v tomto prípade sa jedno zdá pomerne jasné: kľúčovú úlohu tu opäť hrajú receptory bolesti. Ide o klasické vyrážanie klinu klinom. Stimuláciou receptorov bolesti prehlušujeme nepríjemný pocit svrbenia.
Ak si spomenieme, ako zúrivo sa dokážeme škrabať pri svrbení spôsobenom komárom, alergiou alebo plesňovými či inými ochoreniami kože, musíme uznať, že takéto škrabanie by nám na zdravej koži spôsobovalo nemalú bolesť. Podobné protisvrbiace účinky má aj vyvolávanie iných bolestivých vnemov – od elektrických impulzov cez chlad až po teplo (ktoré sa ukazuje účinnejším protisvrbiacim opatrením ako chlad).
No dobre, takže svrbenie je svojím spôsobom bolesť, škrabanie je tiež svojím spôsobom bolesť, tak kde sa berie tá radosť, ktorú nám škrabanie väčšinou spôsobuje?

.príjemnosti
Ak chceme vedieť, prečo je nám niečo príjemné, nestačí sa pozerať tam, kde sa veci bezprostredne odohrávajú. Radosť totiž pociťujeme skôr v mozgu než kdekoľvek inde. To platí pre škrabkanie rovnako ako pre iný silný zážitok súvisiaci s vhodným stimulovaním hmatových receptorov v istých špecifických mužských a ženských orgánoch. Intenzita tohto zážitku neraz prevýši dokonca aj to najlepšie poškrabkanie chrbta, a to už je čo povedať.
Znalci hovoria, že napriek všeobecne rozšírenému názoru sa orgazmus neodohráva medzi nohami, ale medzi ušami. Čo konkrétne sa tam však odohráva, to bolo až donedávna úplnou záhadou. Podobnou záhadou bolo, čo sa odohráva v mozgu pri slastných pocitoch sprevádzajúcich škrabkanie.
Pozrieť sa do mozgu totiž vôbec nie je jednoduché a dá sa to len nepriamo, napríklad pomocou pozitrónovej emisnej tomografie (PET) alebo jadrovej magnetickej rezonancie (JMR). Výsledky získané týmito technikami ukazujú zaujímavú skutočnosť – pre mimoriadne príjemné zážitky je podľa všetkého dôležité nielen to, ktoré časti mozgu sú v danej chvíli aktivované, ale rovnako dôležité je aj to, ktoré časti mozgu sú takpovediac „vypnuté“.
V roku 2005 zistila skupina holandských neurofyziológov (Holstege a kol.), že zatiaľ čo pri mužskom orgazme hrajú podľa očakávania najdôležitejšiu úlohu časti mozgu reagujúce na fyzické stimuly, ženský orgazmus je sprevádzaný výrazným znížením aktivity tých častí mozgu, ktoré súvisia s emóciami, najmä pocitmi strachu a ostražitosti. Pre ženy je zrejme pocit bezpečia a dôvery takmer nevyhnutným predpokladom prežitia vrcholu fyzickej lásky.
Začiatkom tohto roku vyšiel v Journal of Investigative Dermatology článok skupiny amerických  neurofyziológov (Yosipovitch a kol.), ktorí skúmali, ako reaguje mozog na škrabkanie chodidiel. Aj v tomto prípade sa ukázalo, že aktivita niektorých častí mozgu, konkrétne častí zodpovedných za pamäť a vnímanie bolesti, bola výrazne potlačená.
Zdá sa, že hmat dokáže robiť s naším mozgom úplné divy. Zapína a vypína jednotlivé časti tak, aby nám pripravil naozaj nevšedné zážitky. A to sme zatiaľ hovorili len o telesných, takpovediac zmyselných slastiach. Ale hmat má aj na viac.

.láska
Nech už sú vyššie spomínané slasti akokoľvek príjemné, tým najväčším darom, ktorý sme dostali spolu s hmatom, je niečo iné. Fyzická láska je fajn vec, ale pravdu povediac, láska bez prívlastkov je ešte lepšia. A hoci láska k milovaným bytostiam sídli v mozgu (a čiastočne aj v srdci – v perníkovom), predsa len má veľa dočinenia s hmatom. Práve hmatu totiž vďačíme za jednu z úplne najkrajších vecí na svete – za nehu.
Neha sprostredkovaná dotykom je nielen jedna z najkrajších, ale aj jedna z najpotrebnejších vecí. Nedostatok príjemného telesného kontaktu má na človeka (aj na iné živočíchy) priam zničujúci účinok. Viedenský psychiater Rene Spitz zistil v 40. rokoch dvadsiateho storočia, že detská  úmrtnosť bola v niektorých sirotincoch oveľa vyššia ako vo väzenských jasliach. V sirotincoch s dobrou stravou aj hygienickými podmienkami umrelo počas štyroch mesiacov neuveriteľných 23 z 88 detí. Vo väzenských jasliach neumrelo za ten čas ani jediné dieťa. Spitz bol pritom schopný poukázať na jediný výrazný rozdiel medzi týmito dvoma skupinami detí – v sirotinci bol telesný kontakt obmedzený na minimum, detí v sirotinci sa skoro nikto nedotýkal.
V 50. rokoch ukázali slávne (hoci eticky kontroverzné) pokusy amerického psychológa Harryho Harlowa s mláďatami opíc makak rhesus, do akej iery je dôležitý fyzický kontakt medzi matkou a dieťaťom. Ukázalo sa, že nielen pre ľudí, ale aj pre ďalšie primáty má nedostatok hmatových podnetov vyvolávaných telesným kontaktom úplne devastujúci vplyv. Jedným z hlavných pozorovaní bolo, že opičky vychované bez materskej nehy sa neskôr správali k vlastným mláďatám úplne chladne. Nežné dotyky, najmä v detstve, nás učia láske. Nie tej fyzickej, tej skutočnej.
Hmat je zmysel so zmyslom pre gradáciu. Od bolesti cez telesné slasti až po skutočnú lásku. A čo už, ak nie tá posledná menovaná, je zmyslom života?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite