Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Moja Petržalka

.štefan Hríb .časopis .fenomén

Keď som sa narodil, bývali sme v

Keď som sa narodil, bývali sme v tej časti Petržalky, kde je dnes most, ktorý sme volali Nový. Dunaj bol vtedy pre mňa taký široký, že som vôbec netušil, akú spúšť ten škaredý most urobil na druhej strane. Ani som nevedel, čo je to synagóga. Stačila mi katastrofa na tej našej.

Pôvodne tam všade boli útulné domčeky, desiatky krčiem a sady. Celé hektáre marhuľových sadov, v ktorých som strávil celé detstvo. Na stromoch, pod nimi, s nimi. My chlapci z Petržalky, sme vlastne boli marhuľová generácia. Doslova sme z nich žili – fyzicky aj finančne. Vždy, keď marhule dozrievali, sme ich tajne oberali u všetkých susedov, ktorí boli v práci, a potom sme ich nenápadne vozili do výkupu. Mali sme strach, ale aj celé leto na zmrzlinu. Susedia asi veľmi nie.

Petržalka v lete – to bolo pre mňa najmä kúpalisko Matador. Všetci z dvora sme mali permanentky, lebo všetci naši rodičia v tej smradľavej fabrike pracovali, a tak dostali takéto smiešne odškodné. Bolo to jediné kúpalisko s vyhrievanou vodou, pri vchode boli vždy obrovské rady, ktoré sme ako štamgasti hrdo obchádzali. Celé prázdniny, od rána do večera, sme tam na terase hrávali „pingpong“ (boli sme neporaziteľná partia), skákali do vody (kam sa hrabe Dubček) a sledovali spolužiačky (ktoré to vedeli, preto tam boli). V okolí Petržalky boli aj jazerá na kúpanie, volali sme ich šutrovky, ale tam sme chodili len na ryby a žaby a užovky. Tá vyhrievaná voda nás rozmaznala. O generáciu pred nami sa pritom naši chalani ešte kúpali v Dunaji. Keď nám o tom hovorili, závideli sme im.
Petržalka v zime, to boli najmä naše hokejové zápasy. A ľadové plôšky. Vtedy ešte mrzlo. U nás na dvore sme mávali služby – po celú noc, každé dve hodiny, niekto z nás polial celé ihrisko. Nastavil sa budík, a išlo sa. Za noc sme stihli aj štyri vrstvy, ráno bol ľad ako zrkadlo. Mali sme dokonca vlastné know-how: polievali sme vrelou vodou, vtedy bol povrch ešte hladší. Aspoň sme tomu verili. Kto sa potom ráno stihol najrýchlejšie naraňajkovať a prvý si obul kanady, bol kráľ. Dodnes si ten pocit hladkého ľadu pamätám.
Potom sme vyrástli. A Petržalka sa zmenila. Stratila marhule, šutrovky, aj náš skvelý ľad.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite