Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Putinove deti v boji

.časopis .týždeň vo svete

Na srbskom severe Kosova horia vlajky, autá a policajné búdky. Na hranici lietajú kamene a nábojnice so slzotvorným plynom. Demonštranti tiahnu do boja s fotografiami (dnes už bývalého) ruského prezidenta. Srbov od Srbov pritom oddeľujú americkí vojaci KFOR. Sú toto symptómy dlhodobého konfliktu?

Na srbskom severe Kosova horia vlajky, autá a policajné búdky. Na hranici lietajú kamene a nábojnice so slzotvorným plynom. Demonštranti tiahnu do boja s fotografiami (dnes už bývalého) ruského prezidenta. Srbov od Srbov pritom oddeľujú americkí vojaci KFOR. Sú toto symptómy dlhodobého konfliktu?


Po jednostrannom vyhlásení nezávislosti Kosova sa zatiaľ napĺňa ten lepší zo zlých scenárov. Srbi dávajú jasne a hlučne najavo, že sa s nezávislosťou nezmieria, čo sa dalo očakávať. Zatiaľ však nedošlo k tomu najhoršiemu: obetiam na životoch. Hrozivo pôsobia najmä správy, že stovky záložníkov srbskej armády sa opakovane pokúšajú preniknúť na územie Kosova, tam ich však doteraz vždy zastavili policajné a vojenské sily.

.stretneme sa v roku 2108
Živnou pôdou neutíchajúcej revolty sú, ako vždy, ostré vyhlásenia politikov. Líder kosovských Srbov Milan Ivanović vyzýva Rusko, aby po piatich rokoch znovu vyslalo do oblasti svoj kontingent vojenských síl KFOR, a zároveň varuje, že násilie sa rozšíri, pokiaľ sa nový štát bude usilovať o prevzatie kontroly nad severom. Z obáv o bezpečnosť svojich ľudí stiahla EÚ zo severnej, srbskej časti Kosovskej Mitrovice personál svojej misie a zavrela kanceláriu. Srbský minister pre Kosovo Slobodan Samardžić napriek ostrým protestom vlády v Prištine, podľa ktorej šlo o provokáciu Belehradu, minulý týždeň navštívil Kosovo. Miestnych Srbov vyzval, aby neutekali, a vypálenie pohraničných stanovíšť označil za „legitímnu reakciu občanov“. Kosovský premiér Hashim Thaçi v pobúrenej reakcii vyhlásil: „Som neustále v kontakte s NATO, aby sme zabránili komukoľvek dotknúť sa čo len jediného centimetra kosovského územia.“
Srbsko je však odhodlané „dotýkať sa“ nie centimetrov, ale kilometrov územia, ktoré považuje za kolísku, srdce a dušu svojej mytológie. Nevzdá sa ho nikdy – čo znamená „dlhé roky“. História o tom priniesla mnohé dôkazy. Keď po 500 rokoch Osmanskej ríše v 1. svetovej vojne Srbi znovu dobyli toto územie, dojatí vojaci bozkávali pamätník bitky pri Kosovom poli (1389), ako keby sa tie veci udiali v horizonte jedného života. A práve z pocitu boja, ktorý prechádza naprieč mnohými generáciami, pochádza aj zdanlivá a hrozivá istota, ktorú mi v jednej vete ozrejmil majiteľ srbskej kaviarne v pohraničnej obci Jarinje. Tá veta, neustále prítomná, aj keď nie vždy tak jasne vyslovená, znie: „Kosovo znovu dobyjeme v roku 2108.“
Najjasnejšie sa teraz vo štvrtok vyjadril srbský premiér Vojislav Koštunica. Podľa neho pôjde jeho krajina do EÚ jedine s Kosovom ako svojou neoddeliteľnou súčasťou. Je teda vysoko pravdepodobné, že do Únie nepôjde.

.vystúpenie na hranici
Piatok, pravé poludnie. Ako obvykle, z diaľky nič nenasvedčuje dramatickej situácii. K srbsko-kosovskej (či skôr srbsko-srbskej?) hranici pri Jarinje sa blížim cez serpentíny horského strediska Kopaonik. Meter snehu a stovky lyžiarov svedčia o bezstarostnosti. A pritom, ak by mali výkonný ďalekohľad a pozreli by sa do údolia na juh, možno by rekreanti zazreli presúvajúce sa obrnené vozidlá síl KFOR. Dovolenka nad bojiskom?

Jarinje je nepriepustné. Valy ostnatého drôtu, americkí a francúzski vojaci, špeciálne jednotky poľskej polície. No najmä – od utorka tu zostali vraky obhorených áut a pohraničných stanovísk. Ležia voľne porozhadzované, akoby to boli hračky v detskej izbe. Pred zablokovanou hranicou stojí asi tucet autobusov. Študenti belehradskej univerzity aj Srbi z iných častí bývalej Juhoslávie sa pokúšajú dostať na veľkú demonštráciu v Kosovskej Mitrovici – bezvýsledne. Civilná správa OSN (UNMIK) vydala jasné pokyny, podľa ktorých na územie Kosova nesmie vstúpiť ani jeden demonštrant zo Srbska. Cez hranicu môžu prejsť iba tí, ktorí majú trvalý pobyt v Kosove. Keďže hranica je už niekoľko dní zavretá a nefunguje zásobovanie základnými potravinami, miestni si musia nosiť múku, cukor a iné veci sami. Ak niekomu nezávislosť evidentne strpčila každodenný život, sú to práve oni.
Dopoludnia pritom prešli do Kosova dva autobusy s demonštrujúcimi študentmi. Vojská KFOR ich však po pár minútach na ceste zastavili a cestujúcich vyzvali, aby šli, ak chcú, ďalej pešo. Do cieľa im však ostávalo 30 kilometrov, tak to radšej vzdali. Rozzúrení sa vrátili späť k zablokovanému priechodu v Jarinje.
12.45. Situácia je čoraz napätejšia. Na oblohe sa objavuje hliadkujúci vrtuľník, okolité kopce zapĺňajú siluety kosovských policajtov. Niektorí si výjav nakrúcajú. Zvedavosť?
„Priatelia, sadnime si na zem a ukážme im pokojným protestom, že obmedzujú naše základné práva,“ vyzve bezradné hlúčiky postávajúcich spolužiakov jeden študentský líder. Tí si sadnú a začnú spievať patriotické piesne o Kosove. Dojímavá scéna. Až natoľko, že jeden z prizerajúcich sa amerických vojakov KFOR si zotrie spod špeciálnych plastových okuliarov vyronenú slzu. Nie, tu sa dnes strieľať určite nebude. Bizarné však je, že tí siedmi Američania, podľa výzoru skôr neduživí intelektuáli než tvrdí bojovníci, sa ocitli v obkľúčení srbských demonštrantov. Tí sa z jednej strany vracajú späť do Srbska po neúspešnom pokuse ísť na demonštráciu, z tej druhej sa zase pokúšajú dostať do Kosova.
„Ko-so-vo je Sr-bi-ja!“ kričia tí vľavo. „Ko-so-vo je Sr-bi-ja!“ pridá sa chorál tých vpravo. Američania to majú stereo, sú však profesionálne pokojní. K demonštrantom prichádza ich profesor. Cez megafón ich vyzýva, aby používali aj naďalej mozog, a nie svaly. Poslúchnu ho.
V jednej chvíli, asi tak po hodine, prichádza občerstvenie. Ktosi cez val ostnatého drôtu prehadzuje veľké balenie kokakoly. Demonštrant v čiernom tričku s nápisom Rossija sa zhnusene pozrie a šmarí kolu späť. Študenti nadšene pokrikujú – nekúpia si ich predsa americkým osviežujúcim nápojom. Nasleduje druhý pokus a rovnaká, no ešte agresívnejšia forma odmietnutia. Kola je už poriadne spenená. Jedna plastová fľaša praskne. Americkí vojaci tie zvyšné odkopnú do bezpečia pod obrnené vozidlo s nápisom UN. O dve hodiny, keď bude po všetkom, ich odtiaľ vytiahnu a s pôžitkom vypijú. Demonštranti sú spokojní, až keď im rozdajú patrioticky korektnú minerálku Knieža Miloš a „pravé srbské“ jabĺčka.
Performance na hranici sa končí po dvoch hodinách. Hlúčik štyroch najagresívnejších študentov do poslednej chvíle provokuje amerických vojakov. Vykrikujú vulgarizmy na adresu prezidenta Busha, ukazujú im obscénne gestá, hádžu na nich prázdne fľaše. Najväčší „odvážlivec“ k nim dokonca priskočí a jednému z vojakov odtrhne z ramena uniformy americkú vlajočku. Získal tak korisť – vycvičení vojaci však zachovajú pokoj. Mám pocit, že sa dokonca usmievajú.

.sever proti juhu
Jarinje je zvláštna, čisto srbská dedina v Kosove. Prvá, čo leží priamo na tejto hranici, ktorú domorodci nebudú nikdy rešpektovať. Absurdnosť situácie si v plnej miere uvedomíte až vo chvíli, keď vám Zoran, celoživotne nezamestnaný Srb v strednom veku, ktorý žije v chalúpke s mamičkou dôchodkyňou, ukáže prašnú poľnú cestu. Je zjazdná aj pre osobné autá.
„Ak chcete, po troch kilometroch sa po nej dostanete do najbližšej dediny Rudnica v Srbsku. Bez akýchkoľvek kontrol a problémov,“ smeje sa srdečne Zoran, pričom jeho zjavne dobrá nálada nie je iba dôsledkom niekoľkých kalíškov silnej rakije (domácej pálenky), ktorú so mnou – podobne ako každý v tejto dedine – vypil. A nepýtajte sa, načo americkí vojaci KFOR robia taký cirkus s hranicou, keď doslova poza bučky môže ktokoľvek nepozorovane prepašovať čokoľvek; nielen drogy, ale aj záložníkov srbskej armády v plnej zbroji. Žeby o tom netušili? Nečudo, že aj Zoran, inak vzdelaný človek a jediný volič srbských liberálnych demokratov v danej dedine („nemám rád radikálov“), podľahol aktuálnej propagande a hovorí: „Po dedine sa šíria správy, že sem čoskoro prídu špeciálne vycvičení ruskí výsadkári a obsadia to tu.“
Nuž, milý Zoran, pomyslím si v duchu, asi budeš sklamaný, no stavím sa, že na žiadnej z jabloní či višní v tvojom obhospodarovanom sade ruský výsadkár nepristane. Klebety tu však majú obrovskú silu, to uznávam. Na základe jednej z nich (na hranicu prídu albánski colníci) tu nedávno vypálili dva hraničné priechody.
Mijodrag Premovič, vodič kamiónu na penzii a ďalší obyvateľ Jarinje, ktorý žije osamelo v peknom domčeku pri hranici, má vo veciach jasno: „Aké Kosovo? Toto je Srbsko. V Prištine som nebol od vojny a ani nemám dôvod tam ísť. Dôchodok 300 eur dostávam z Belehradu, energiu platím do Belehradu, vodu mám vlastnú. Ja s Kosovom nemám nič spoločné.“ Ďalší dôkaz, že toto územie bolo, je a aj ostane srbským, poskytuje pravoslávny kňaz Božo Glarovič. Sídli síce v Rudnici, 250 domov jeho farnosti však leží v Kosove a 200 v užšom Srbsku.
Jednou z najväčších záhad najbližšieho vývoja je tak odpoveď na otázku, ako chce vláda Hashima Thaçiho uplatniť zvrchovanosť nad srbským severom Kosova – ktorý tvorí 20 percent jeho územia. Je nad všetky pochybnosti zrejmé, že sever je nezávislý od nezávislého Kosova, ktoré je protektorátom medzinárodného spoločenstva, avšak už nezávislé od Belehradu. Ak Srbi nemôžu prehrať všetko, musia získať aspoň toto územie – tak znie kľúčová výzva najbližšej doby.

Kosovo
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.časopis
.diskusia
.neprehliadnite