Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Déjá vu

.peter Zajac .časopis .kritická príloha

Francúzsky výraz, znamená „už videné“. Hovorí sa tak javu, kedy máme pocit, že to, čo vidíme, počujeme či prežívame, sme už niekedy zažili.

Francúzsky výraz, znamená „už videné“. Hovorí sa tak javu, kedy máme pocit, že to, čo vidíme, počujeme či prežívame, sme už niekedy zažili.


Poznáme rôzne druhy déjá vu. Déjá vécu je skúsenosť, kedy nielen vidíme, ale predovšetkým cítime, že táto vec sa už odohrala. Pri déjá senti „vieme“, že toto sme už niekedy cítili. A v déjá visité poznávame nejaké miesto tak dobre, ako by sme tu už boli. Toľko google.
Mám pocit déjá vu, déjá vécu, déjá senti ba aj déjá visité. Keď dostal pred niekoľkými dňami analytik Grigorij Mesežnikov pred pomníkom obetí holokaustu facku, vybavili sa mi „zaručené“ zoznamy vépéenkárskych Židov z volieb v roku 1990, ktoré sa dnes v inej podobe opakujú na internetových stránkach novín a nie je veľkou útechou, že už aj ten Medvedev je Žid. 

Keď som počul v televíznej relácii Slotove politické oplzlosti a odpovede Martina Fronca, ktorý s ním súhlasil vo všetkom, čo sa týkalo Kosova, pýtal som sa sám seba, či už na Slovensku všetci zabudli, kde je sever (čiže Východ a Západ) a či sa náhodou nenachádzam opäť raz v ruskej gubernii. 
Keď som počul slová Daniela Lipšica o potrebe nových opozičných tvárí, vybavili sa mi v mysli vety Petra Beňušku, ktorý nám s Martinom Bútorom jedného vlahého aprílového podvečera v roku 1991 povedal z mosta doprosta, že sme síce celkom fajn, ale staré tváre a slušne nás požiadal, aby sme sa vyparili z politiky. Vtedy som to spojenie počul prvý raz, ale medzitým som už zažil, ako sa novými a vzápätí starými tvárami stali Vladimír Mečiar, Ivan Šimko, Mikuláš Dzurinda, Pavol Hrušovský, Ivan Mikloš, Ľudovít Kaník a celkom iste sa nimi stanú aj dnešní fešáci Róbert Fico, Róbert Kaliniak, Marek Maďarič či Ján Počiatek, a veru ani ten Daniel Lipšic sa tomu nevyhne (o dámach pomlčím, tie sú večne krásne, pokiaľ im neskamenejú tváre v politickej grimase). Akoby šlo o súťaž krásy, a nie názorov, o nové tváre a nie o ideovú a hodnotovú obnovu opozičnej politiky.
Rovnaký pocit som mal pri jednej z nekonečných trvaliek našich politických debát o zjednocovaní opozičných strán a spomenul som si na Slovenskú demokratickú koalíciu, ktorá sa v podaní Mikuláša Dzurindu a jeho družiny stala začiatkom konca dnešnej opozície, lebo aj tí, čo vedome a cielene ničia svoje vlastné politické strany, sú v dejinách ľudstva len  déj? vu iných nočných mor z iných časov.
A keď som si v posledných Lidových novinách prečítal slová majiteľa českej spoločnosti Factum Inventio Jana Herzmana, že opúšťa pôdu výskumov preferencií politických strán a hovorí: „Některé výzkumy mi přijdou ´cinknuté´“,   spomenul som si na výskumy verejnej mienky, ktoré vytvorili absurdnú mediálnu konštrukciu „SDK verzus materské strany“ a pomáhali vyklonovať SDKÚ. Živo pripomínali iné výskumy, ktoré sa pýtali ľudí na podporu strán, ktoré ešte ani len nevznikli (SOP, SMER, ÁNO) a úslužne sa pritom klaňali tušeným podielníkom na budúcej moci.
To déjá vu bolo dokonalé. Malo len jednu chybu krásy. Nebol to iba pocit, že sme to už zažili, ale skutočnosť. To som si len v pamäti vybavil udalosti, ktoré sa naozaj stali, ale medzitým sme už na ne slastne zabudli.  A tak sa po neviemkoľkýkrát opakuje v našich dejinách niečo, čo už nie je tragédiou, ba ani fraškou, ale historickou tupinou, do ktorej sa nezadržitelne rútime ako mankurti, ktorí stratili pamäť. Pre tých, čo už zabudli, kto sú mankurti, odporúčam kliknúť si v googli meno Čingiz Ajtmatov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite