Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zase nič?

.miroslav Haviar .časopis .šport

18. decembra predložilo ministerstvo školstva na medzirezortné pripomienkovanie návrh zákona o organizácii a podpore športu. Aj keď je šport celospoločenský fenomén a zákon rozhodne potrebuje, okolo tohto návrhu je akési prekvapujúce ticho.

18. decembra predložilo ministerstvo školstva na medzirezortné pripomienkovanie návrh zákona o organizácii a podpore športu. Aj keď je šport celospoločenský fenomén a zákon rozhodne potrebuje, okolo tohto návrhu je akési prekvapujúce ticho.


Po neúspešnej aktivite Martina Fronca je to v posledných rokoch už druhý pokus, tentoraz z dielne Jána Mikolaja. Froncov návrh zákona nebol zlý. Bol dôsledný a – čo je dôležité – riešil problémy. Športová obec mu síce všeličo vytýkala, ale neboli to zásadné výhrady.
Návrhu sa napríklad vyčítalo, že je príliš obsiahly. Ale čo sa týka rozsahu, zákony majú byť hlavne dobré a až potom stručné. Napríklad nórsky zákon má skoro 100 strán a šport tam funguje takmer príkladne.
Iná výhrada smerovala k tomu, že návrh zavádza do športu priveľa štátneho dirigizmu. Na slová ako dirigizmus je zvlášť tretí sektor veľmi citlivý, šport však nie je typický príklad tretieho sektora. Síce je dobrovoľný, ale finančne z veľkej časti závislý od štátu. A kto platí, ten aj rozhoduje, to je celkom normálne. Navyše, slovenské športové organizácie neboli za pätnásť rokov svojej samostatnej existencie schopné ani len sa pokúsiť o nastolenie poriadku vo  svojom chaotickom usporiadaní. Štát to teda bude musieť urobiť, či chce alebo nechce. Je len otázka – kedy.

Na rozdiel od predchádzajúceho pokusu je súčasný návrh oveľa stručnejší. Až natoľko, že  v názve proklamované ciele, organizáciu a financovanie športu rieši len okrajovo alebo vôbec. Vrcholový šport naďalej budú riadiť tri ministerstvá, návrh sa nedotýka problematiky násilia na štadiónoch, nepokúša sa zjednotiť športové spolky, vyhol sa zásadným problémom financovania športu a účasti výnosov zo stávkových hier na ňom, ako je to v kultúrnej Európe bežné.
Nová vláda obohatila riadenie športu o inštitút vládneho splnomocnenca pre šport, o ňom však v návrhu zákona nie je ani slovo. Žeby ho chcela potichu zrušiť? Na druhej strane sa v návrhu kladú vláde pomerne detailné úlohy ako „utvárať podmienky pre športovú reprezentáciu, pre prípravu športových talentov a pre rozvoj športovania detí mimo školského vyučovania“. Žeby prípravu športovo talentovanej mládeže mala v budúcnosti prerokovávať celá vláda? To snáď nie.
Navyše – asi najmä za účelom svetovej rarity – ponecháva návrh v platnosti súčasný, už dávno prežitý zákon o telesnej kultúre, ktorý len účelovo novelizuje. Takže po schválení by sme mali mať zákony o športe dva. V návrhu nového zákona je definovaný informačný systém v športe, v starom zákone zase vzdelávanie v športe. A niečo, napríklad financovanie športu, bude v obidvoch. Načo to vlastne všetko je? Snáď len nato, aby sa splnil plán úloh ministerstva.
Mikolaj je prvým ministrom školstva, ktorý po svojom nástupe vymenil aj prakticky celé vedenie štátnej správy v športe. Zdá sa, že nové vedenie ťahá za kratší koniec a svoje úlohy akosi nezvláda. Vláda zanedlho oslávi svoje druhé výročie vo funkcii a o novom, racionálnejšom systéme podpory talentovanej mládeže ani chýru, ani slychu. Ak teda nemáme na mysli snahy o oživenie školských športových stredísk.
Mikolaj však nie je ani prvý, ani jediný, kto v riadení športu zlyháva. Problém leží na stole už pätnásť rokov a ochota riešiť ho dlho nebola žiadna. Nebude chyba aj niekde inde? Šport je na Slovensku už od začiatku (1993) v gescii ministerstva školstva. Už len pohľad na financie nám veľa napovie. Z celkového rozpočtu ministerstva cca 50 miliárd Sk ide na šport iba jedna päťdesiatina. Počet zamestnancov Sekcie štátnej starostlivosti o šport, 15, tiež kontrastuje s celkovým počtom zamestnancov ministerstva, ktorých je 505. Od týchto čísel nebude veľmi vzdialená ani zainteresovanosť ministra a jeho úradníkov na športe. Zahraničné delegácie sa divia, akí sme my v riadení športu efektívni. Nuž, čo sa týka počtu štátnych zamestnancov, určite. Čo sa týka výstupov, ani veľmi nie.
Je zjavné, že ak sa tento problém riešiť má, tak od základov. Šport by mal dostať svoj štátny úrad spadajúci priamo pod vládu, alebo by mal byť v takom rezorte, v ktorom by mal rovnocenné postavenie. Prvá alternatíva by nebola na Slovensku až taká výnimka, podobných úradov máme viac. A v Európe tiež nie, viď napríklad naši susedia Rakúšania. Pre druhú alternatívu sa núka hneď niekoľko riešení, napríklad šport a cestovný ruch, alebo šport a kultúra, alebo aj všetky tri dohromady. V takomto prípade by šport získal aspoň miesto štátneho tajomníka, a to si určite zaslúži.

Autor je prezident Slovenskej kanoistickej asociácie
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite