Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Francúzi pred bránami

.lukáš Krivošík .časopis .fototéma

Napoleonské vojny v rokoch 1803 až 1815 uvrhli Európu do krvavého kúpeľa, ktorý plynulo nadväzoval na vojny s revolučným Francúzskom. Milióny ľudí zaplatili životom za ctižiadosť jedného Korzičana. A jeho vojnové ťaženia sa dotkli aj územia dnešného Slovenska.

Ak niečo spájalo počas posledných storočí Európu, tak to bol inštinkt zjednotiť sily proti ktorejkoľvek mocnosti, ktorá sa pokúšala uchvátiť pre seba nadvládu nad celým kontinentom. Platilo to aj na začiatku 19. storočia pre napoleonské Francúzsko. Dovedna až sedem koalícií štátov sa spriahlo, aby porazilo krajinu galského kohúta. Päť z nich dokázal Napoleon jednu za druhou rozprášiť. Nezmieriteľným nepriateľom francúzskej dominancie bola predovšetkým Veľká Británia. Vzťahy Paríža s Rakúskom, Ruskom a Pruskom sa menili z nepriateľstva na vynútené spojenectvá, no napokon sa všetky tieto mocnosti postavili proti cisárovi Francúzska a privodili mu skazu...
Súčasného hlavného mesta Slovenska a jeho okolia sa týkajú predovšetkým dve epizódy tohto obdobia, ktoré od seba delia štyri roky. V roku 1805 bola Bratislava mestom mieru, kým v roku 1809 už aj ona naplno pocítila vojenský tlak francúzskej armády. No poďme pekne po poriadku. Po celý rok 1805 bola v plnom prúde takzvaná Tretia koaličná vojna. K Veľkej Británii sa v boji proti Napoleonovi pripojilo Rakúsko, Rusko a niekoľko menších krajín. Spojenci boli rozhorčení Korzičanovými trúfalosťami v Holandsku, Švajčiarsku a najmä v Taliansku. A tak rakúska armáda vpochodovala do Bavorska, kde mala vyčkať na ruské posily. Avšak Napoleon na čele svojich jednotiek prekročil 25. septembra rieku Rýn, aby tieto plány skrížil. Rýchlosťou a výnimočným manévrovaním sa mu podarilo obkľúčiť Rakúšanov pod vedením generála Karla Macka von Leibericha. Tí sa už 20. októbra 1805 vzdali Francúzom pri Ulme. Napoleonovi sa otvorila voľná cesta na Viedeň, do ktorej vpochodoval 13. novembra. Cisár František mesto ešte pred tým opustil.  
No radosť z lacného víťazstva pri Ulme mali zakaliť Francúzom udalosti spred španielskeho pobrežia. Lebo 21. októbra porazilo britské kráľovské námorníctvo francúzsko-španielsku flotilu pri Trafalgare. Vzhľadom na vtedajšie komunikačné obmedzenia trvalo istý čas, než sa Napoleon o tejto porážke vôbec dozvedel. V každom prípade víťazstvo admirála Nelsona, ktorý v bitke sám zahynul, je považované za symbolický začiatok viac ako storočia trvajúcej britskej námornej dominancie na svetových moriach. Francúzi už nikdy nemohli počítať s tým, že sa Britom na vlnách vyrovnajú, rovnako sa museli definitívne rozlúčiť s myšlienkou, že uskutočnia inváziu do Anglicka.
Napriek porážke pri Trafalgare bolo Napoleonovi jasné, že o osude Európy sa rozhodne na pevnine, nie na vlnách. A jeho najväčšie víťazstvo ležalo stále pred ním. Malo k nemu dôjsť 2. decembra 1805 na Morave, neďaleko Brna. Slavkov, či po nemecky „Austerlitz“, vošiel do dejín aj ako „bitka troch cisárov“. Vojská francúzskeho cisára Napoleona sa tu totiž stretli so spojenými silami ruského cára Alexandra I. a rakúskeho cisára Františka I. Spojenci boli v presile. Mali asi 90-tisíc mužov oproti 75 tisícom Francúzov. No Napoleon bol lepší taktik. Dá sa povedať, že nepriateľa doslova rozdrvil. Po bitke zostalo na bojisku ležať približne 9-tisíc zranených a mŕtvych Francúzov, kým spojenci mali asi 16-tisícové straty. Napoleonovým vojakom sa navyše podarilo ukoristiť viac ako 180 kanónov, ktoré boli cennou trofejou.
Obzvlášť ťažko nieslo porážku Rakúsko. Jeho cisár František sa rozhodol s Napoleonom uzavrieť mier. Ten bol podpísaný 26. decembra 1805 v bratislavskom Primaciálnom paláci. Samotní panovníci sa však na ňom nezúčastnili. Za Francúzsko ho podpísal legendárny diplomat Talleyrand. Rakúsko sa muselo vzdať Benátska v prospech napoleonského Talianskeho kráľovstva a tiež ďalších území v prospech Bavorska, ktoré bolo francúzskym spojencom. Na počesť Bratislavského (alebo tiež Prešporského) mieru sa jedna z ulíc v centre Paríža nazýva Rue de Presbourg.  
Napoleon sa po Slavkove a bratislavskom mieri nachádzal na vrchole svojej moci. No v rokoch 1806 a 1807 došlo k takzvanej Štvrtej koaličnej vojne, kde sa proti Francúzsku postavili Rusko, Británia a Prusko spoločne s niekoľkými menšími štátmi. Aj táto koalícia napokon stroskotala. Lenže v roku 1809 sa opäť vrátilo na scénu Rakúsko, ktoré chcelo naspäť získať územia stratené po Slavkove. Viedeň uzavrela protinapoleonské spojenectvo s Britániou. Práve v rámci tohto konfliktu sa vojna dotkla opäť aj Bratislavy.
Podrobné opisy vojnových operácií počas napoleonských vojen na našom území možno nájsť napríklad v knihe Vojvodcovia od Vojtecha Dangla a Vladimíra Segeša, ktorá mapuje 111 osobností vojenských dejín Slovenska. Prípadne v Danglovej knihe Bitky a bojiská. V máji 1809 sa Francúzom podarilo preniknúť hlboko do srdca habsburskej monarchie. Obsadili aj Viedeň, hoci 21. a 22. mája boli porazení v bitke pri Asperne, východne od rakúskeho hlavného mesta. Išlo zrejme o prvú porážku Napoleona na bojisku. No Rakúšanom sa nepodarilo francúzske sily úplne zničiť, aj keď im nedovolili prechod na ľavý breh Dunaja. V júni začali Francúzi obliehať Bratislavu. Chceli v tejto oblasti prekročiť rieku. Odhodlaní obrancovia pod vedením generála Bianchiho opevnili dnešný Sad Janka Kráľa v Petržalke. Bratislavu bránili pluky, tvorené etnicky najmä Slovákmi. Ultimátum, ktoré požadovalo, aby sa mesto vzdalo, obrancovia odmietli. A tak sa 26. júna začalo trojdňové ostreľovanie mesta francúzskym delostrelectvom. Jeho následky boli zničujúce. Množstvo budov vyhorelo. Zomierali nielen vojaci, ale aj civilisti. No Bratislava otvorila svoje brány Francúzom dobrovoľne, a to až v polovici júla po bitke pri Wagrame, kde bolo Rakúsko opäť porazené. Počas obliehania tak mesto zostalo nepokorené. V tomto období napoleonskí vojaci vyhodili do vzduchu aj Hrad Devín. Bratislavský hrad bol počas ostreľovania mesta taktiež poškodený, hoci požiar, ktorý ho premenil na ruinu, sa udial až o dva roky neskôr.
Podmienky ďalšieho Napoleonom vynúteného mieru boli pre Rakúsko ešte potupnejšie. V roku 1810 si Korzičan dokonca vzal za manželku Máriu Lujzu, dcéru rakúskeho cisára. No už čoskoro urobil Napoleon osudovú chybu. V roku 1812 zaútočil na Rusko. Zima a neúnavné útoky Rusov zdecimovali Napoleonovu armádu. Prusko a Rakúsko – Napoleonovi nedobrovoľní spojenci – sa čoskoro opäť postavili proti Francúzsku, spojac svoje sily s Britániou a Ruskom. Pád veľkého Korzičana bol následne už len otázkou času.                            

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite