Nositeľ Pulitzerovej ceny za kritiku Justin Davidson pre časopis New York napísal: „spleť foriem a plôch čaká, kedy dá zmysel, a aj keď ploty sú preč a oceľové kože žiaria, je stále zložité pochopiť nemotornosť všetkých strán múzea...“ A naozaj, rodiaca sa novostavba Renza Piana dezorientovala návštevníkov High Line parku na Washington Street, ako aj šoférov a turistov na double-deckeroch na západnej nábrežnej West Street.
High-tech hranoly architektonických hmôt z pozinkovaného plechu a lodných zaoblených okien (akoby prenesených zo slávnej veže architekta Karla Hubáčka a libereckého SIAL-u na vrchu Ještěd) nenaznačovali logiku prevádzky budúcej budovy prestížneho múzea. Nič nenaznačili ani vysunuté exteriérové schodiská pripomínajúce požiarne únikové cesty a ploché stupňovité terasy orientované k High Line. Aj preto narastala nedôvera vo vznikajúcu architektúru. Dokončovaná stavba nedávala tušiť rodiacu sa krásu Nového Whitney. V mnohom pripomínala našu lokálnu diskusiu o škaredej architektúre, negatívne laické, ale aj odborné vyjadrenia, aké sa u nás často adresujú kontroverznej architektúre premostenia Slovenskej národnej galérie (1963 – 1977) architekta Vladimíra Dedečka.
.dobré umiestnenie
The Whitney Museum of American Art je prestížnou umeleckou inštitúciou 20. storočia zaoberajúcou sa súčasným americkým umením. Múzeum v roku 1931 založila americká sochárka, patrónka a zberateľka umenia Gertruda Vanderbitt Whitney v Greenwich Village. Inštitúcia už štyrikrát menila lokalitu: zo Západnej ôsmej a neskôr Západnej 54. ulice sa na dlhší čas usadila na hornom Manhattane na Museum Mile na mondénnej Madison Avenue. Tu sídlila v architektúre brutalistického štýlu od architekta Marcela Breuera (1966) a odtiaľ sa po 49 rokoch vrátilo toto múzeum umenia znova na dolný Manhattan, a to do dnešnej architektúry nvrhnutej slávnym talianskym architektom Renzom Pianom, známym autorom parížskeho Centre Georgesa Pompidoua (spolu s Richardom Rogersom), houstonskej Menill Colection alebo najvyššieho európskeho mrakodrapu The Shard (2012) v Londýne.
Umiestnenie New Whitney na začiatku trendového „must to see“ High Line parku bolo šťastným developerským rozhodnutím. Whitney múzeum tak pokračuje v histórii perspektívnych a progresívnych krokov mienkotvornej umeleckej inštitúcie. Novodobé centrum atraktívnej turistickej krajiny vysunutého parku prerobeného z bývalej nadzemnej železnice High Line, ktorá kedysi dopravne zásobovala industriálnu juhozápadnú časť Manhattanu, jeho sklady, výrobné haly, prístavné móla a bitúnky, je dnes v centre obľúbeného „chick“ Meat Packet Districtu a v susedstve „hipsterskej“ štvrte galerijného biznisu Chelsea.
.internacionálny štýl
Ak verejnú architektúru a industriálny vek 19. storočia charakterizovali projekty odvážnej konštrukcie železničných staníc rodiacich sa veľkomiest, intelektuálnu pozornosť architektúry minulého storočia na seba pútali výstavy, veľtrhy a expá. Tie zhmotňovali nové komerčné formy trávenia voľného času vyplývajúce z rozvoja obchodu, cestovania a nového moderného životného štýlu. Architektúru galérií tej doby charakterizovala po celom svete uplatňovaná paradigma modernizmu, kde sa miešali nové tendencie abstraktného umenia a ľavicových ideálov s revolučnou estetikou abstrahovaných foriem architektúry, dizajnu a módy. Internacionálny štýl a modernizmus v architektúre bol až na krátku časovú výnimku socialistického realizmu v zóne ruského vplyvu päťdesiatych rokov všeobecne uznávaným a globálnym architektonickým štýlom na Západe aj Východe, v komunistickom bloku, ako aj v rozvojových krajinách tretieho sveta.
V New Yorku, hospodársky dominantnej a prosperujúcej metropole, vznikli súkromné galérie ako MoMA Múzeum moderného umenia od Philippa Goodwina a Edwarda Dullera Stona (1939) s prístavbou od Philippa Johnsa (1951), Guggenheimovo múzeum od Franka Lloyda Wrighta (1958) a Whitney múzeum od Marcela Breuera (1966) v internacionálnom štýle – v novodobých chrámoch umenia boli manifestované nové architektonické typológie spoločenského a verejného architektonického priestoru inšpirované modernou: vzdušná transparentnosť a ľahkosť plávajúceho priestoru u Philippa Johnsona, špirála inšpirovaná automobilizmom a parkovacími rampami u Franka Lloyd Wrighta v Guggenheimovom múzeu a cik-cakové prelamovanie fasády Marcela Breuera, ktoré zase odkazovali na surovú brutalistickú železobetónovú stavebnú veľkovýrobu. Všetky spomenuté newyorské galérie, MoMA, Guggenheim aj Whitney, však vyvolávali v konzervatívnej verejnosti aj u kritikov odpor a neboli prijímané pozitívne. Architektúra Marcela Breuera postavená po ôsmich rokoch po Guggenheime rušila zažité kánony usporiadania a krásy. Do historickej mriežky ulíc Manhattanu, podobne ako Wright, priniesla dynamiku, nepokoj, ustupovanie a prepadávanie sa uličnej čiary, ako aj nerešpektovanie línií fasád jednotlivých blokov a novú materialitu povrchovej štruktúry fasády z masívneho surového betónu s kubickými lichobežníkovými oknami nepravidelne rozmiestnenými na oboch stranách nárožia múzea.
Pre slovenskú architektúru je pozoruhodná formová podobnosť Breuerovej konzolovitej fasády s priečelím Slovenskej národnej galérie. Teda podobnosť s tým monumentálnym premostením nádvoria bývalých vodných kasární na bratislavskom nábreží od Vladimíra Dedečka, autentického slovenského architekta, ktorého pozoruhodnú celoživotnú tvorbu u nás už registruje odborný architektonický aj kultúrny svet.
Je zaujímavé sledovať nielen kultúrnu a architektonickú podobnosť avantgardného rozmýšľania elít v centre ekonomického aj umeleckého diania (západná Európa, USA) a na periférii (Slovensko) v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch, ale aj nálady, vkus a estetické cítenie väčšinovej populácie neschopnej rozoznávať nové kvality na obidvoch stranách železnej opony. Revolučná estetika modernej architektúry, ale aj celé moderné výtvarné umenie, film, hudba alebo balet zastihli celé generácie nepripravené absorbovať vnímanie nového, vychádzajúceho z množstva impulzov radikálne sa meniacej industriálnej, modernej, postmodernej, postindustriálnej alebo informačnej spoločnosti. Kritériá krásy a škaredosti Umberta Ecca neustále rozmazávajú naše chápanie a porozumenie architektúry, miesta, mesta, kultúrneho a architektonického priestoru ako u nás v postkomunistickom priestore, tak aj v centrách dnešného sveta. Dobrým príkladom môže byť aj práve sprístupnená architektúra nového New Whitney.
.urbánny landscape
Otvorenie New Whitney s prvou inštaláciou America is Hard to See zo zbierok múzea prekvapilo všetkých, verejnosť aj kritikov, o čom svedčia nadšené recenzie a pozitívne reakcie tých, ktorí si novú inštaláciu už mali šťastie prejsť. Medzi prehliadkami expozície smerujúcimi k porozumeniu moderného amerického umenia 20. storočia a jeho skvostov si môžu návštevníci užívať neopakovateľný urbánny landscape – krajinu obývaných zelených striech s vodnými vežami West Village so scenériou mrakodrapov Middtownu a Lower Manhattanu v pozadí. Alebo môžu odpočívať na pohodlných sofách s panoramatickými presklenými výhľadmi na scenérie rieky Hudson a New Jersey so zapadajúcim slnkom v pozadí. Pohodlná niekoľkoposchodová prehliadka galérie s východnými a západnými výhľadmi s choreografiou blúdenia medzi inštaláciami artu, videoartu, konceptuálneho a abstraktného umenia je nevyhnutným výživovým doplnkom súčasníka, bez chápania ktorého sa dnes už v komplexnom svete nezaobídeme.
Cirkulácia návštevníkov priestorom galérie nadväzuje na existujúci fenomén rozvíjajúcej sa štvrte okolo High Line parku: davy ľudí užívajúcich si prechádzku po konštrukcii železnice, zachránenej aktivistami pred zbúraním, sa teraz majú možnosť rozplynúť do kaskádovitých poloverejných terás – sochárskych záhrad – exteriérových predĺžení vnútorných pries-
torov múzea. Taktický urbanizmus alebo rôzne formy občianskeho a architektonického aktivizmu, nové nátlakové iniciačné formy presadzovania demokratického rozhodovania, ktoré už dnes poznáme aj na Slovensku v aktivitách záchrany Novej synagógy v Žiline od Petra Behrensa alebo iniciatíve združenia umelcov a architektov za záchranu bratislavskej Cvernovky, dáva nášmu prostrediu nádej v nastupujúcej generácii architektov.
Pre slovenskú architektúru je povzbudzujúce zistenie, že koncept Pianových kaskádovitých výstavných priestorov už pred päťdesiatimi rokmi navrhoval aj Vladimír Dedeček, ktorý v SNG nakreslil podobný princíp New Whitney: na dnešnom parkovisku za Vodnými kasárňami naprojektoval stupňovito sa zvažujúce terasy sochárskych záhrad orientovaných na výhľady na západ slnka so scenériou bratislavského Hradu a Dunaja. Je dôležité, ako sa naša transformujúca spoločnosť a nami volené politické reprezentácie budú správať ku kultúrnym kvalitám, vzdelávaniu a výnimočným klenotom slovenskej kultúry, akým je dnes aj osemdesiatpäťročný architekt Vladimír Dedeček (26. 5. 1929). Jeho zrealizovaná a dnes chátrajúca architektúra kaskádových výstavných sál Slovenskej národnej galérie je nielen paralelná s ikonickou stavbou Whitney múzea Marcela Breuera, ale u Dedečka jeho nezrealizovaným návrhom prístavby galérie aj paralelná so súčasnou architektúrou 21. storočia. Takou je aj nové New Whitney múzeum architekta Renza Piana.
.autor je architekt
High-tech hranoly architektonických hmôt z pozinkovaného plechu a lodných zaoblených okien (akoby prenesených zo slávnej veže architekta Karla Hubáčka a libereckého SIAL-u na vrchu Ještěd) nenaznačovali logiku prevádzky budúcej budovy prestížneho múzea. Nič nenaznačili ani vysunuté exteriérové schodiská pripomínajúce požiarne únikové cesty a ploché stupňovité terasy orientované k High Line. Aj preto narastala nedôvera vo vznikajúcu architektúru. Dokončovaná stavba nedávala tušiť rodiacu sa krásu Nového Whitney. V mnohom pripomínala našu lokálnu diskusiu o škaredej architektúre, negatívne laické, ale aj odborné vyjadrenia, aké sa u nás často adresujú kontroverznej architektúre premostenia Slovenskej národnej galérie (1963 – 1977) architekta Vladimíra Dedečka.
.dobré umiestnenie
The Whitney Museum of American Art je prestížnou umeleckou inštitúciou 20. storočia zaoberajúcou sa súčasným americkým umením. Múzeum v roku 1931 založila americká sochárka, patrónka a zberateľka umenia Gertruda Vanderbitt Whitney v Greenwich Village. Inštitúcia už štyrikrát menila lokalitu: zo Západnej ôsmej a neskôr Západnej 54. ulice sa na dlhší čas usadila na hornom Manhattane na Museum Mile na mondénnej Madison Avenue. Tu sídlila v architektúre brutalistického štýlu od architekta Marcela Breuera (1966) a odtiaľ sa po 49 rokoch vrátilo toto múzeum umenia znova na dolný Manhattan, a to do dnešnej architektúry nvrhnutej slávnym talianskym architektom Renzom Pianom, známym autorom parížskeho Centre Georgesa Pompidoua (spolu s Richardom Rogersom), houstonskej Menill Colection alebo najvyššieho európskeho mrakodrapu The Shard (2012) v Londýne.
Umiestnenie New Whitney na začiatku trendového „must to see“ High Line parku bolo šťastným developerským rozhodnutím. Whitney múzeum tak pokračuje v histórii perspektívnych a progresívnych krokov mienkotvornej umeleckej inštitúcie. Novodobé centrum atraktívnej turistickej krajiny vysunutého parku prerobeného z bývalej nadzemnej železnice High Line, ktorá kedysi dopravne zásobovala industriálnu juhozápadnú časť Manhattanu, jeho sklady, výrobné haly, prístavné móla a bitúnky, je dnes v centre obľúbeného „chick“ Meat Packet Districtu a v susedstve „hipsterskej“ štvrte galerijného biznisu Chelsea.
.internacionálny štýl
Ak verejnú architektúru a industriálny vek 19. storočia charakterizovali projekty odvážnej konštrukcie železničných staníc rodiacich sa veľkomiest, intelektuálnu pozornosť architektúry minulého storočia na seba pútali výstavy, veľtrhy a expá. Tie zhmotňovali nové komerčné formy trávenia voľného času vyplývajúce z rozvoja obchodu, cestovania a nového moderného životného štýlu. Architektúru galérií tej doby charakterizovala po celom svete uplatňovaná paradigma modernizmu, kde sa miešali nové tendencie abstraktného umenia a ľavicových ideálov s revolučnou estetikou abstrahovaných foriem architektúry, dizajnu a módy. Internacionálny štýl a modernizmus v architektúre bol až na krátku časovú výnimku socialistického realizmu v zóne ruského vplyvu päťdesiatych rokov všeobecne uznávaným a globálnym architektonickým štýlom na Západe aj Východe, v komunistickom bloku, ako aj v rozvojových krajinách tretieho sveta.
V New Yorku, hospodársky dominantnej a prosperujúcej metropole, vznikli súkromné galérie ako MoMA Múzeum moderného umenia od Philippa Goodwina a Edwarda Dullera Stona (1939) s prístavbou od Philippa Johnsa (1951), Guggenheimovo múzeum od Franka Lloyda Wrighta (1958) a Whitney múzeum od Marcela Breuera (1966) v internacionálnom štýle – v novodobých chrámoch umenia boli manifestované nové architektonické typológie spoločenského a verejného architektonického priestoru inšpirované modernou: vzdušná transparentnosť a ľahkosť plávajúceho priestoru u Philippa Johnsona, špirála inšpirovaná automobilizmom a parkovacími rampami u Franka Lloyd Wrighta v Guggenheimovom múzeu a cik-cakové prelamovanie fasády Marcela Breuera, ktoré zase odkazovali na surovú brutalistickú železobetónovú stavebnú veľkovýrobu. Všetky spomenuté newyorské galérie, MoMA, Guggenheim aj Whitney, však vyvolávali v konzervatívnej verejnosti aj u kritikov odpor a neboli prijímané pozitívne. Architektúra Marcela Breuera postavená po ôsmich rokoch po Guggenheime rušila zažité kánony usporiadania a krásy. Do historickej mriežky ulíc Manhattanu, podobne ako Wright, priniesla dynamiku, nepokoj, ustupovanie a prepadávanie sa uličnej čiary, ako aj nerešpektovanie línií fasád jednotlivých blokov a novú materialitu povrchovej štruktúry fasády z masívneho surového betónu s kubickými lichobežníkovými oknami nepravidelne rozmiestnenými na oboch stranách nárožia múzea.
Pre slovenskú architektúru je pozoruhodná formová podobnosť Breuerovej konzolovitej fasády s priečelím Slovenskej národnej galérie. Teda podobnosť s tým monumentálnym premostením nádvoria bývalých vodných kasární na bratislavskom nábreží od Vladimíra Dedečka, autentického slovenského architekta, ktorého pozoruhodnú celoživotnú tvorbu u nás už registruje odborný architektonický aj kultúrny svet.
Je zaujímavé sledovať nielen kultúrnu a architektonickú podobnosť avantgardného rozmýšľania elít v centre ekonomického aj umeleckého diania (západná Európa, USA) a na periférii (Slovensko) v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch, ale aj nálady, vkus a estetické cítenie väčšinovej populácie neschopnej rozoznávať nové kvality na obidvoch stranách železnej opony. Revolučná estetika modernej architektúry, ale aj celé moderné výtvarné umenie, film, hudba alebo balet zastihli celé generácie nepripravené absorbovať vnímanie nového, vychádzajúceho z množstva impulzov radikálne sa meniacej industriálnej, modernej, postmodernej, postindustriálnej alebo informačnej spoločnosti. Kritériá krásy a škaredosti Umberta Ecca neustále rozmazávajú naše chápanie a porozumenie architektúry, miesta, mesta, kultúrneho a architektonického priestoru ako u nás v postkomunistickom priestore, tak aj v centrách dnešného sveta. Dobrým príkladom môže byť aj práve sprístupnená architektúra nového New Whitney.
.urbánny landscape
Otvorenie New Whitney s prvou inštaláciou America is Hard to See zo zbierok múzea prekvapilo všetkých, verejnosť aj kritikov, o čom svedčia nadšené recenzie a pozitívne reakcie tých, ktorí si novú inštaláciu už mali šťastie prejsť. Medzi prehliadkami expozície smerujúcimi k porozumeniu moderného amerického umenia 20. storočia a jeho skvostov si môžu návštevníci užívať neopakovateľný urbánny landscape – krajinu obývaných zelených striech s vodnými vežami West Village so scenériou mrakodrapov Middtownu a Lower Manhattanu v pozadí. Alebo môžu odpočívať na pohodlných sofách s panoramatickými presklenými výhľadmi na scenérie rieky Hudson a New Jersey so zapadajúcim slnkom v pozadí. Pohodlná niekoľkoposchodová prehliadka galérie s východnými a západnými výhľadmi s choreografiou blúdenia medzi inštaláciami artu, videoartu, konceptuálneho a abstraktného umenia je nevyhnutným výživovým doplnkom súčasníka, bez chápania ktorého sa dnes už v komplexnom svete nezaobídeme.
Cirkulácia návštevníkov priestorom galérie nadväzuje na existujúci fenomén rozvíjajúcej sa štvrte okolo High Line parku: davy ľudí užívajúcich si prechádzku po konštrukcii železnice, zachránenej aktivistami pred zbúraním, sa teraz majú možnosť rozplynúť do kaskádovitých poloverejných terás – sochárskych záhrad – exteriérových predĺžení vnútorných pries-
torov múzea. Taktický urbanizmus alebo rôzne formy občianskeho a architektonického aktivizmu, nové nátlakové iniciačné formy presadzovania demokratického rozhodovania, ktoré už dnes poznáme aj na Slovensku v aktivitách záchrany Novej synagógy v Žiline od Petra Behrensa alebo iniciatíve združenia umelcov a architektov za záchranu bratislavskej Cvernovky, dáva nášmu prostrediu nádej v nastupujúcej generácii architektov.
Pre slovenskú architektúru je povzbudzujúce zistenie, že koncept Pianových kaskádovitých výstavných priestorov už pred päťdesiatimi rokmi navrhoval aj Vladimír Dedeček, ktorý v SNG nakreslil podobný princíp New Whitney: na dnešnom parkovisku za Vodnými kasárňami naprojektoval stupňovito sa zvažujúce terasy sochárskych záhrad orientovaných na výhľady na západ slnka so scenériou bratislavského Hradu a Dunaja. Je dôležité, ako sa naša transformujúca spoločnosť a nami volené politické reprezentácie budú správať ku kultúrnym kvalitám, vzdelávaniu a výnimočným klenotom slovenskej kultúry, akým je dnes aj osemdesiatpäťročný architekt Vladimír Dedeček (26. 5. 1929). Jeho zrealizovaná a dnes chátrajúca architektúra kaskádových výstavných sál Slovenskej národnej galérie je nielen paralelná s ikonickou stavbou Whitney múzea Marcela Breuera, ale u Dedečka jeho nezrealizovaným návrhom prístavby galérie aj paralelná so súčasnou architektúrou 21. storočia. Takou je aj nové New Whitney múzeum architekta Renza Piana.
.autor je architekt
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.